Human rights and Family policy Institute

Do Bratislavy po rokoch opäť prišla výstava mŕtvych ľudských tiel.

Popis k výstave uvádza, že na výstave sa „predstavujú plastinácie skutočných ľudí vrátane celých tiel naaranžovaných do úžasne prepracovaných, umeleckých, pohyblivých tónov (napr. skok do výšky, krasokorčuľovanie, tanečnica na lane, brankár hádžuci sa po lopte), orgánov, konfigurácií orgánov, krvných ciev a priehľadné rezy tela.“

Problém je, že takéto zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami je nedôstojné a neľudské. Skúsme si predstaviť, že by sme šli do domu smútku vzdať úctu a rozlúčiť sa so zosnulým priateľom, susedom, alebo príbuzným. A namiesto vystaveného tela v rakve v dôstojnej polohe a obleku, by na stene viselo telo nášho priateľa naaranžované do podoby futbalového brankára. Alebo by nášho kolegu niekto stiahol z kože, aby nám ukázal jeho kosti a svaly. Ako by sme sa cítili? Nedotklo by sa to nášho etického cítenia?

Náš zákon o pohrebníctve hovorí, že s ľudskými pozostatkami treba zaobchádzať dôstojne. Definuje pojem pieta, ako „spôsob dôstojného zaobchádzania s ľudskými pozostatkami pred ich pochovaním, počas pohrebného sprievodu, pohrebného obradu a pri ich pochovávaní a s ľudskými ostatkami počas exhumácie až do ich opätovného pochovania“.

Zakazuje sa „zaobchádzať s ľudskými pozostatkami alebo s ľudskými ostatkami spôsobom, ktorý sa dotýka dôstojnosti mŕtveho, etického cítenia pozostalých alebo verejnosti.“

Žiaľ, nie všetkým ľuďom je dopriate dôstojné zaobchádzanie s ich telesnými pozostatkami po smrti. Keď zomrú, zbavia ich kože, naaranžujú ich do „prepracovaných, pohyblivých tónov“ a vozia ich z krajiny do krajiny ako výstavný exponát, atrakciu, na ktorej sa dá zarobiť.

Podobné výstavy už na Slovensku boli, legislatíva nebola na ne pripravená. V roku 2019 sa preto prijala novela zákona o pohrebníctve, ktorá zakazuje výstavy mŕtvych ľudí, s určitými výnimkami, ako sú archeologické nálezy a múzejné exponáty, krypty, kostnice, či náboženské relikvie.

Dôvodová správa k tejto novele uvádza, že na „základe negatívnych ohlasov odborníkov z oblasti zdravotnej etiky na výstavy ľudských tiel s poburujúcim obsahom sa dopĺňa ustanovenie, ktoré presne vymedzuje, za akých podmienok je možné ľudské pozostatky vystavovať.“ A na inom mieste výslovne hovorí, že cieľom novely je obmedziť vystavovanie mŕtvych ľudských tiel nedôstojným spôsobom.“ Niet pochýb, že zákonodarca sa rozhodol takéto výstavy zakázať.

Ako je ale možné, že sú ľudia ochotní na takúto výstavu vôbec ísť? A prečo necítia rovnaký odpor, aký by cítili, keby niekto takýmto spôsobom znevážil a vystavoval pozostatky ich blízkeho?

Myslím, že dôvod spočíva najmä v tom, že tvorcom výstavy sa podarilo týchto ľudí dehumanizovať. Tým, že zohavili ich výzor, ktorým sa nepodobajú na človeka, akoby ich zbavili ľudskosti. Nevieme, kto sú títo ľudia, nevieme, čo počas svojho života robili, ako žili, nemáme spomienky na to ako sa smiali, či aké mali záľuby. Sú to len anonymné kusy mäsa, kostí a tkanív. Možno by mnohým ľuďom pomohlo pochopiť zvrhlosť tejto výstavy, ak by vystavovala ľudí v ich skutočnej podobe, teda aj s kožou a nepoškodenou tvárou. Možno by u mnohých došlo k uvedomeniu: čo to robíte, veď sú to mŕtvi ľudia, ktorí si zaslúžia dôstojné zaobchádzanie?! Pritom stiahnutie z kože to celé ešte zhoršuje. Ešte viac sa tým ľudské telo poškodzuje a znevažuje. Až tak, že strácame schopnosť vnímať ľudskosť týchto osôb. 

Takéto výstavy sú vlastne pravým opakom vystavovania náboženských relikvií. Tie slúžia na vzdanie úcty konkrétnemu človeku, ktorý spravil za svojho života niečo vznešené, čím nám môže byť vzorom. Relikvia dáva do popredia človeka v jeho celosti, celý jeho život, jeho dielo, jeho schopnosť milovať a obetovať sa. Relikvia nás upriamuje na osobu. Výstava mŕtvych tiel, aká prichádza do Bratislavy, osobu degraduje na kus mäsa a putovnú atrakciu.

Zvlášť ma vyrušuje, že výstava je promovaná aj v školách, aby sa jej zúčastňovali deti. Je prezentovaná ako edukatívna a má nás niečo naučiť o človeku. Ignoruje však morálnu povinnosť, že k ľudskému telu sa treba správať dôstojne aj po smrti. V skutočnosti tak učí deti, že ľudské telo môže byť predmetom zisku, že sa s ním môže narábať ako s vecou.

Keď deťom zomrie vtáčik, alebo škrečok, rodičia im neraz pomôžu pochovať obľúbené zvieratko. A teraz ich majú brať na výstavu mŕtvych ľudí, ktorých telá boli takto zbavené cti? Oni sú azda menej hodní, ako domáce zvieratko? Práve odmietnutie výstavy je cesta, ako deťom sprostredkovať skutočnú krásu a hodnotu ľudského tela. Rodičia, napíšte riaditeľovi, že nesúhlasíte s touto výstavou. Učitelia, nevoďte tam svojich žiakov. Ukážte im, že si ctíte pamiatku každého jedného človeka!

Na výstavu mŕtvych tiel si ľudia jednoducho nechodia uctiť zosnulých. Organizátor nemá úmysel týchto ľudí pochovať. Na výstave nie je priestor na tichú rozlúčku a vzdanie úcty, na modlitbu, položenie kvetov, či zapálenie sviečky. Nešlo by to k sebe – na jednej strane vzdať úctu mŕtvemu človeku, a na strane druhej jeho telo cielene vystavovať v zohavenej podobe.

Ľudia majú rôzne formované svedomie. No už od pradávna bol zdôrazňovaný morálny príkaz pochovať mŕtvych. Antigona bola ochotná položiť aj svoj život za to, aby mohla pochovať svojho mŕtveho brata napriek kráľovmu zákazu. Nemohla inak, príkaz svedomia jej bol viac ako kráľov nespravodlivý zákon. Aj Cirkev nás učí, že jedným z telesných skutkov milosrdenstva je mŕtvych pochovávať. Je to skutočný prejav nezištnej lásky, veď mŕtvi sa už nevedia nijako odplatiť.

To najlepšie, čo prenajímateľ výstavných priestorov a predajca vstupeniek môžu spraviť, je odmietnuť podieľať sa na tejto nemorálnej výstave. A to najlepšie, čo môže spraviť tvorca výstavy, je pochovať týchto zosnulých. Možno je to naivná predstava, keď má na tom založený svoj biznis model. Ale napriek tomu to treba povedať. Zastavte túto výstavu! Doprajte zosnulým večný odpočinok a dôstojné pochovanie!

Lebo pamätajte – prach sme a na prach sa obrátime.

Autor je organizátor Verejnej výzvy na skončenie neetickej výstavy mŕtvych ľudí a ich dôstojné pochovanie, ktorá je dostupná na tejto stránke.

Článok vyšiel na Štandarde
Ilustračná fotka: Pexels