Žiadam zasielať HFI správy

Mama aj otec sú dôležití. A najlepšie je, ak sú zosobášení.

Podrobnosti
Uverejnené: streda, 07. január 2015, 14:56
Napísal: Katarína Danišková

Pohľad spoločnosti na rodinu sa mení, a ten aktuálny volá po pružnosti a empatii pri vnímaní, čo je rodina. Rodín v zmysle zosobášení mama a otec, ktorí vychovávajú svoje deti, je čím ďalej tým menej a narastá počet rodín s nevlastnými rodičmi a súrodencami, kde dospelí buď sú alebo nie sú zosobášení. A nejedná sa len o rodičov rôzneho pohlavia, ale pribúdajú aj rodiny, kde deti vychovávajú dve ženy alebo dvaja muži.

Variabilita prostredí, v ktorých deti vyrastajú, teda rastie a Slovensko v tomto nasleduje trend, ktorý udávajú západné krajiny. Vďaka ich skúsenosti však už dnes vieme čiastočne zhodnotiť tento trend. A preto môžeme hľadať odpovede na otázky, či existuje typ rodiny, ktorý je z pohľadu celkovej prosperity detí lepší ako iné, a prečo.

V nasledujúcich riadkoch by som chcela ukázať to, že za takýto typ rodiny môžeme považovať zosobášených rodičov, mamu a otca, a ich biologické deti. Najprv by som sa pozrela na to, aké rozdielne prístupy do rodičovstva prinášajú ženy a muži a prečo sú oba vo výchove detí dôležité. A potom by som chcela poukázať na to, že sa javí byť podstatným nielen to, či dieťa vyrastá s mamou a otcom, ale aj to, či sa mama a otec rozhodli uzavrieť manželstvo.

V čom sú mama a otec jedineční?

Skôr než prejdem k tomu, v čom sú mama a otec pre deti výnimoční, treba spomenúť, že pre dieťa je dôležité, aby rodičia pri výchove postupovali jednotne. Z hľadiska dosahovaných výsledkov sa u detí najviac osvedčil prístup, ktorý kombinuje lásku, angažovanosť, nevyhnutné množstvo pravidiel a jasné a konzistentné vynucovanie disciplíny.1 Mamu a otca možno do určitej miery považovať za zastupiteľných, a teda rovnako schopných napĺňať potreby dieťaťa. Zároveň by však bolo chybou tvrdiť, že obidvaja rodičia sa starajú o dieťa rovnako. Ukázalo sa, že v určitom rozsahu (tento podiel vedci odhadli na 22%)2 sú mama aj otec nenahraditeľní. To znamená, že mama aj otec majú každý svoj jedinečný prínos, ktorý ten druhý nevie nahradiť.

Z hľadiska dosahovaných výsledkov sa u detí najviac osvedčil prístup, ktorý kombinuje lásku, angažovanosť, nevyhnutné množstvo pravidiel a jasné a konzistentné vynucovanie disciplíny.

Väčšina mám a otcov má talenty a dary špecifické pre svoje pohlavie. Ženský prístup je vo všeobecnosti iný ako ten mužský, aj keď netvrdím, že všetky ženy a muži sú nutne takí. Určite existujú muži aj ženy, ktorí do tohto popisu viac či menej nespadajú. Ale napriek tomu môžeme pozorovať určité všeobecné rodičovské prístupy závislé od pohlavia rodiča a vedci konštatujú, že deti z týchto odlišných prístupov benefitujú.

V čom sa vo všeobecnosti líšia otcovstvo a materstvo? A v čom je otcovstvo a materstvo pre výchovu detí prínosné a dôležité? V nasledovných riadkoch sumarizujem niekoľko záverov, ktoré vychádzajú zo štúdií uvedených v zozname použitej literatúry.

Začnime s mamami, keďže práve matky sú tie, ktorých život je so životom dieťaťa intenzívne spätý už počas prenatálneho vývoja.

Matky sú výnimočné v tom, že majú schopnosť kojiť dieťa, rozumieť jeho fyzickým a psychickým potrebám. Majú tendenciu sa s dieťaťom oveľa viac maznať, objímať a láskať. Takto to funguje vo všetkých známych kultúrach. Matky sú zároveň ochranárske, neradi dávajú deťom prílišnú voľnosť a nepovzbudzujú deti k nezávislosti. Ponúkajú deťom bezpečie, povzbudenie a emocionálnu podporu. Záleží im na tom, aby ich deti boli spokojné a šťastné.

Matka na seba prirodzene preberá väčší podiel pri výchove hlavne u menších detí. A práve malé deti potrebujú veľa pozornosti a vnímavosti, pretože ešte nie sú schopné svoje potreby jasne formulovať. Ochranársky prístup žien hrá v tomto štádiu vývoja detí tiež veľkú úlohu, keďže minimalizuje riziko nebezpečenstva, ktoré je u malých zvedavcov veľmi vysoké.

Výskum naznačuje, že materinská starostlivosť pomáha deťom budovať ich rečové a komunikačné schopnosti. Deti zvyšujú svoje emocionálne sebapoznanie hlavne vďaka matkám, keďže matky viac hovoria o pocitoch a zaujímajú sa o pocity druhých. To tiež prispieva k následnej kvalite a schopnosti budovania rodinných a kamarátskych vzťahov. Verbálny spôsob interakcie typický pre mamy je úzko spätý aj s rozvíjaním pamäťových schopností u detí a schopnosťou riešiť úlohy.

Matky na seba tiež prirodzene preberajú povinnosti súvisiace s rodičovstvom, počnúc starostlivosťou o zdravotný stav dieťaťa, až po nakupovanie oblečenia. Ak sa muž do týchto činností zapája, je zväčša v pozícii „asistenta, ktorý rieši zadané úlohy“ než by sám prichádzal s iniciatívou.

Na druhej strane, otcovia vo väčšej miere vyžadujú od detí disciplínu, hlavne voči synom. Otcovia viac dbajú na dodržiavanie pravidiel a majú aj fyzickú výhodu pri ich vynucovaní, vrátane pevného hlasu. Hrajú sa s deťmi iné typy hier ako matky. Ich hry by sme mohli označiť aj prívlastkami ako fyzické, vzrušujúcejšie, odvážnejšie, náročnejšie. Pri týchto hrách otcovia učia svoje deti nezávislosti, a tiež sebakontrole, či už fyzickej alebo emocionálnej.

Otcovia viac dbajú na dodržiavanie pravidiel a majú aj fyzickú výhodu pri ich vynucovaní, vrátane pevného hlasu.

Otcovia učia deti skúmať, riskovať a zároveň niesť následky za takéto správanie. Otcovia majú v oveľa menšej miere tendenciu zvýhodňovať svoje deti pri hre v porovnaní s matkami.

Otcovia ukazujú svojim synom ako byť mužom v pravom zmysle slova, ako zvládať svoju mužskosť a agresivitu. Dcéry získavajú od otca návod ako vychádzať s inými mužmi. Otec má možnosť byť ich prvým obdivovateľom, čo sa zásadne prejavuje na sebahodnotení dievčaťa, aj v naplnení túžby byť akceptovaná.

Kým deti označujú mamu ako tú, ktorá ich viac pozná a rozumie im, otec je ten, kto má u detí vyššiu autoritu.

Mamy a otcovia tiež inak reagujú v prípade zranenia dieťaťa, alebo riešenia nejakého problému. Zatiaľ čo matka má tendenciu sa s dieťaťom maznať, objímať ho a utešovať ho, otec sa snaží problém vyriešiť a hľadať možnosti, ako mu predchádzať.

Ak sú otcovia aktívni, má to pozitívny vplyv na synov aj dcéry v dosahovaní pracovných a školských úspechov, sebavedomí a sociálnom správaní. Synovia otcov, ktorí boli prítomní v ich živote, sú menej orientovaní na kariéru, pružnejší vo svojich predstavách o prijímaní rolí a prejavujú sa menej agresívne. Tiež sa menej stávajú bezdomovcami a celkovo sú v menšej miere závislí od štátnej podpory.

Chýbajúci otec alebo mama

Vedci zistili, že u chlapcov bez otca je zvýšená pravdepodobnosť kriminálneho a agresívneho správania. Takíto chlapci majú zníženú mieru sebakontroly, ktorej učiteľom je hlavne otec. Chlapci, ktorých otec nebýva s rodinou, sú vo väčšej miere emočne nestabilní a má to vplyv aj na ich pracovné príležitosti.

Takíto chlapci sa tiež častejšie združujú s inými problematickými chlapcami. Zároveň majú väčšiu pravdepodobnosť, že skončia vo väzení. Časť tejto pravdepodobnosti je možné pripísať okolnostiam slobodného materstva, ako je vyššia chudoba, vek matky v čase otehotnenia, nižšie vzdelanie. Tieto okolnosti však nevysvetľujú všetko a ukazuje sa, že aj chlapci bez otca, ktorých matky sú dobre zabezpečené, s dobrým vzdelaním a podobne, majú tiež vyššiu pravdepodobnosť delikvencie. To naznačuje, že chlapci majú prospech aj zo samotnej prítomnosti otca, bez ohľadu na blahobyt, ktorý so sebou prináša.

Po očistení od sociálnych a ekonomických faktorov majú chlapci bez otca dvakrát väčšiu pravdepodobnosť, že skončia vo väzení.3 Zdá sa, že na správanie chlapcov má vplyv aj to, či niekedy žili so svojím otcom. Tí, ktorí s otcom nežili vôbec, sú na tom horšie ako tí, ktorí aspoň časť detstva prežili so svojím biologickým otcom. Zaujímavé je, že pravdepodobnosť kriminality mladistvých v rodinách s jedným rodičom pomáha znížiť prítomnosť starých rodičov.4

Po očistení od sociálnych a ekonomických faktorov majú chlapci bez otca dvakrát väčšiu pravdepodobnosť, že skončia vo väzení.

Pravdepodobnosť väzenia a kriminálneho správania môže paradoxne ešte narásť v prípade, ak sa rodič znovu zosobáši.5 Z toho vyplýva, že akýkoľvek dvaja rodičia nie sú zárukou optimálneho vývoja dieťaťa, a že optimálny vývoj dieťaťa je najpravdepodobnejší v prípade biologických rodičov. Tento dôsledok je možné vysvetliť inými typmi rodinných konfliktov, ktoré môžu vznikať medzi nebiologickým rodičom a dieťaťom. Biologický rodič musí následne tieto konflikty riešiť, čo môže narúšať jeho vzťah s dieťaťom.

U dievčat viaceré štúdie identifikovali súvis medzi chýbajúcim otcom a vyšším rizikom, že dcéra bude sexuálne aktívna v nižšom veku, a taktiež vyššou pravdepodobnosťou otehotnenia vo veku do 18 rokov. Čím neskorší je odchod otca z rodiny, tým je pravdepodobnosť skorej sexuálnej aktivity a tehotenstva u dievčat nižšia.6 Tehotenstvá u dospievajúcich dievčat sú 5-krát častejšie v USA a 3-krát častejšie na Novom Zélande, ak otec opustil rodinu pred 5. rokom života dievčaťa, v porovnaní s tými, u ktorých otec zostal s rodinou aspoň do 13. roku života.7

Podobne ako u chlapcov, aj u dievčat je neprítomnosť otca (otec je tu definovaný buď ako biologický otec, alebo ako adoptívny otec, prítomný od narodenia dieťaťa) spätá s rôznymi inými faktormi, ako napr. skoré materstvo u matky dievčaťa, nižší socio-ekonomický status, neprajné rodinné zázemie, príslušnosť k menšine, chýbajúci, alebo málo kvalitný vzťah dieťa-rodič, ktorý je buď charakterizovaný prílišnou prísnosťou, alebo naopak, chýbajúcim záujmom a kontrolou. Tieto iné faktory však nevysvetľujú celú zvýšenú pravdepodobnosť skorej sexuálnej aktivity a tehotenstiev u dievčat. Rozdiel sa preto pripisuje chýbajúcej prítomnosti otca v živote dievčaťa.

Na druhej strane, otcovia, ktorí si vážia svoje manželky a majú pekný vzťah so svojimi dcérami, minimalizujú pravdepodobnosť, že ich dcéry budú predčasne sexuálne aktívne. Takíto otcovia sa o svoje dcéry viac zaujímajú a starajú, a preto dievčatá nemajú potrebu nahrádzať si pozornosť otca u rovesníkov opačného pohlavia. Jedna americká štúdia zistila, že až 35% dievčat, ktoré otec opustil pred šiestimi narodeninami, otehotnelo do veku 20 rokov, v porovnaní s 5% dievčat, s ktorými otcovia zostali celé detstvo.8 Deti aktívnych otcov tiež vykazujú lepšie kognitívne schopnosti a dievčatá aj menej psychologických problémov.9

Otcovia, ktorí si vážia svoje manželky a majú pekný vzťah so svojimi dcérami, minimalizujú pravdepodobnosť, že ich dcéry budú predčasne sexuálne aktívne.

Prítomnosť otca v rodine znižuje tiež riziko zneužitia dieťaťa. V rodinách, kde dieťa žije s matkou a jej priateľom, je riziko zneužitia dieťaťa 10-krát vyššie,10 čo je spôsobené aj chýbajúcou biologickou väzbou medzi týmto mužom a dieťaťom.

Niektoré štúdie zistili, že počas puberty môžu byť deti zvlášť citlivé na rozchod svojich rodičov. Ak je rozchod spojený s nutnosťou zmeniť bývanie, pravdepodobnosť kriminálneho správania je ešte vyššia, pretože dieťa okrem jedného z rodičov stráca aj známe okolie, prípadne školských priateľov, ktorí by ho mohli podržať.

Švédski chlapci z domácností s jedným rodičom mali o 50% väčšiu pravdepodobnosť, že predčasne zomrú kvôli závislosti, nehode alebo samovražde, oproti chlapcom s dvoma rodičmi. A chlapci aj dievčatá z neúplných rodín trpeli vo väčšej miere psychiatrickými ochoreniami, pokusmi o samovraždu, alkoholizmom a závislosťou na drogách.11 Až dvakrát viac mladých teenagerov z neúplných rodín slobodných matiek alebo nevlastných rodín už vyskúšalo marihuanu (u mladých teenagerov žijúcich v domácnosti so slobodným otcom je toto riziko až trojnásobne vyššie).12

Štúdie identifikovali niekoľko všeobecných záverov vyplývajúcich z prítomnosti otca v rodine: menej problematické správanie v puberte, lepšie sociálne fungovanie a vzťahy v detstve aj dospelosti, lepšie výsledky v škole.13

Niektoré štúdie rozlišujú aj to, či sa otec aktívne zapája do výchovy svojich detí. Takéto deti potom vykazujú lepšie výsledky ako deti otcov, ktorí síce bývajú v jednej domácnosti so svojimi deťmi, ale o ich výchovu nejavia veľký záujem.

Celkovo, doterajší psychologický, biologický a sociologický výskum považuje vklad žien a mužov do rodičovstva za odlišný a prínosný a rozpad rodín znamená pre tieto deti a tiež pre spoločnosť veľké riziko.14

Sociológ David Popenoe konštatuje: „Výchovný prístup otcov je skôr „pevný“, zatiaľ čo výchovný prístup matiek je skôr „citlivý“. Kým u matiek vo výchove vidieť hlavne flexibilitu a pochopenie, otcovia poskytujú maximálnu predvídateľnosť a konzistentnosť.“15

Tieto rozdielne rodičovské prístupy sa dopĺňajú, majú pozitívny vplyv na deti a pomáhajú im dorásť v zrelé osobnosti. „... (M)edzi najdôležitejšie detské potreby pre zdravý psychický vývoj patrí potreba modelu vhodného a slušného riešenia medziľudských konfliktov, potreba mužského a ženského vzoru a skúsenosti rodinného života.“16

Ženiť sa, alebo neženiť sa

Vedecký výskum teda konštatuje, že biologickí otec a mama sú v živote dieťaťa veľmi dôležití a dieťa má prospech z aktívnej prítomnosti oboch rodičov vo svojom živote. A ukazuje sa, že prítomnosť rodičov v živote dieťaťa najlepšie zabezpečuje práve manželstvo.

Otcovia a matky, ktorí majú kvalitný a pevný vzájomný vzťah, majú aj väčšiu pravdepodobnosť, že budú aktívnymi a milujúcimi rodičmi. Otcovstvo veľmi závisí od toho, nakoľko kvalitný a stabilný má muž vzťah k matke svojich detí. Na druhej strane aj materstvo je korelované s kvalitou manželského vzťahu a emočná podpora manžela sa odráža na starostlivosti matky o dieťa.17

Otcovia a matky, ktorí majú kvalitný a pevný vzájomný vzťah, majú aj väčšiu pravdepodobnosť, že budú aktívnymi a milujúcimi rodičmi.

Tím 18-tich amerických vedcov, venujúcich sa problematike rodiny, pripravil už tretie vydanie útlej publikácie „Prečo na manželstve záleží“.18 Publikácia prináša sumarizáciu záverov výskumu na tému rodiny a manželstva. Autori konštatujú, že (1) úplná biologická rodina so zosobášenými rodičmi je zlatým štandardom pre výchovu detí, (2) manželstvo je dôležitým verejným dobrom a (3) manželstvo je prínosné aj pre chudobných, manuálne pracujúcich a pre menšinové komunity, a to aj napriek tomu, že v posledných štyroch desaťročiach sa manželské väzby v týchto komunitách oslabili.

Nemyslia si, že manželstvo je liekom na všetky problémy spoločnosti. Ale, ako uvádzajú: „(...) na manželstve záleží. Deťom z bežných nenarušených zosobášených rodín sa darí lepšie ako deťom z bežných neúplných alebo nevlastných rodín a z rodín kohabitujúcich párov. Komunity, v ktorých sú relatívne kvalitné manželstvá bežným javom, sú lepším prostredím pre deti, ženy aj pre mužov, v porovnaní s komunitami, ktoré charakterizuje vysoký počet rozvodov, nemanželských detí, kohabitácií alebo silno konfliktných manželstiev. Ako vidíme, pozitíva silnej manželskej kultúry sú dostupné pre všetkých ľudí bez ohľadu na rasu, národnosť alebo spoločenskú vrstvu.“19

Vzťah rodičov, ktorý je založený na manželstve, prináša do rodinného života väčšiu stabilitu, v porovnaní s kohabitáciou rodičov. Od tejto stability veľmi závisí, ako sa bude deťom dariť. Ak sú deti vystavené zmenám, ako je rozvod, odlúčenie rodičov, či striedanie partnerov rodiča, je pravdepodobnejšie, že budú mať problémy so správaním, s drogami, budú mať zlé výsledky v škole, začnú predčasne sexuálne žiť, a podobne.

Ak deti nevyrastajú so svojimi biologickými zosobášenými rodičmi, majú väčšiu pravdepodobnosť, že sami v budúcnosti nevytvoria stabilný manželský zväzok, a teda že sa rozvedú, alebo si zvolia kohabitáciu namiesto manželstva. Rozvod rodičov zvyšuje pravdepodobnosť rozvodu u detí o 50% a vedci tiež zistili, že trauma rozvodu je trojgeneračná, teda postihuje nielen deti rozvedených rodičov, ale má vplyv aj na vnúčatá.

V Amerike majú deti do 3 rokov 13%-nú pravdepodobnosť, že sa ich zosobášení rodičia rozídu, v porovnaní s 50%-nou pravdepodobnosťou v prípade kohabitujúcich rodičov. Nestabilita kohabitujúcich párov nie je len záležitosťou Ameriky. Napríklad aj vo Švédsku, kde je tento spôsob rodinného života bežný, majú deti z takýchto párov o 70% vyššiu pravdepodobnosť, že sa ich rodičia rozídu skôr ako dovŕšia 15 rokov, v porovnaní s deťmi so zosobášenými rodičmi.

Deti z rozpadnutých rodín môžu trpieť ekonomickým nedostatkom. Niektoré americké štúdie ukázali, že nárast chudoby detí za posledných 40 rokov je spôsobený rozvodmi a nárastom podielu detí narodených mimo manželstva. Zaujímavé je, že majetok ženatých otcov po narodení detí má tendenciu rásť rýchlejšie, zatiaľ čo tempo rastu majetku nezosobášených otcov zvykne po narodení detí klesať.

Úplná biologická rodina so zosobášenými rodičmi sa ukazuje ako optimálny priestor pre výchovu detí aj v porovnaní s tzv. zloženými domácnosťami. Sú to rodiny na „druhý pokus“, kde si jeden z rodičov našiel iného partnera, prípadne také rodiny, kde deti žijú s nevlastnými súrodencami rodičov z predchádzajúcich vzťahov a nie všetci členovia týchto rodín sú spojení biologickými väzbami.

Deti z neúplných a rozvedených rodín, ako aj zo zložených domácností, majú vo vyššej miere psychologické a sociálne problémy a zvýšený počet samovrážd. Dôvodom je nutnosť vysporiadať sa so vzťahmi, ktoré v takejto rodine vznikajú a zanikajú. Deti z rozvedených rodín sa vo svojich vlastných partnerských vzťahoch obávajú zrady a opustenia a častokrát uvádzajú, že neveria na šťastný manželský vzťah. Z toho vyplýva aj súčasný nárast párov, ktorí zvolili kohabitáciu pred vstupom do manželstva.

Okrem vyššie spomenutých ekonomických, sociálnych a psychologických dopadov, má manželstvo rodičov pozitívny signifikantný vplyv na dosiahnuté školské výsledky. Deti vyrastajúce so zosobášenými rodičmi majú vyššiu pravdepodobnosť, že dokončia strednú školu, v porovnaní s deťmi kohabitujúcich rodičov. Zmeny v rodinnom živote, ako rozvod, nový partner a podobne, naopak, vplývajú negatívne na študijné výsledky detí.

Ak chce štát aktívne riešiť problémy ako chudoba, kriminalita, ekonomické rozdiely, neudržateľnosť sociálneho systému a podobne, mal by pochopiť, že sú úzko späté s odklonom od manželskej kultúry.

Vedci, ktorí pripravili publikáciu „Prečo na manželstve záleží“ na záver konštatujú, že ak chce štát aktívne riešiť problémy ako chudoba, kriminalita, ekonomické rozdiely, neudržateľnosť sociálneho systému a podobne, mal by pochopiť, že sú úzko späté s odklonom od manželskej kultúry.

Zhrnutie

Mojim cieľom bolo poukázať na to, že optimálnym priestorom pre výchovu detí je rodina založená na manželstve biologických rodičov týchto detí. Mama a otec sú nenahraditeľní v živote dieťaťa a každý z nich má svoje vlastné jedinečné prínosy, ktoré pomáhajú dieťaťu vyrásť v zdravého a zrelého človeka. Deti z takýchto rodín majú najvyššiu pravdepodobnosť, že sa im bude dariť v rôznych oblastiach života, počnúc ekonomickým dostatkom, až po fyzické a psychické zdravie.

Samozrejme, nie každý dosiahne ideál manželstva, a to kvôli rôznym dôvodom. Cieľom tohto textu nie je tieto rodiny nijako kritizovať ani ponižovať. Je však dôležité poznať, čo manželstvo, otcovstvo a materstvo znamenajú pre naše deti. Pretože zahmlievanie toho, čo manželstvo skutočne je, a tiež „nedostatok manželstva“, znamená pre spoločnosť veľkú stratu. Ak stratíme zo zreteľa ideál rodiny a nebudeme ho hľadať a usilovať sa oň, vytratí sa a naša spoločnosť tým utrpí.

1 Kline a Wilcox (2014), s. 24.
2 Tamtiež, s. 26.
3 Harper a McLanahans (2004), s. 386.
4 Tamtiež, s. 391.
5 Tamtiež, s. 386.
6 Ellis, Bates, Dodge, et al. (2003), s. 802.
7 Tamtiež, s. 815.
8 Wilcox (2005)
9 Sarkadi, Kristiansson, Oberklaid, Bremberg (2008), s. 157.
10 Jenet Erickson, Men don't mother. http://www.thepublicdiscourse.com/2012/10/6710/
11 Family Scholars (2011), Why Marriage Matters, s. 28.
12 Tamtiež, s. 30.
13 Sarkadi, Kristiansson, Oberklaid, Bremberg (2008), s. 155.
14 Wilcox (2005)
15 Popenoe, s. 145-146.
16 Mgr. Alexandra Bobelová, Role otce ve výchově. http://www.stridavka.cz/role-otce-ve-vychove.html
17 Kline a Wilcox (2014), s. 43.
18 Family Scholars (2011), Why Marriage Matters, Third Edition.
19 Tamtiež, s. 42.

Použitá literatúra:

[1] Wilcox, W. B. (2005), Reconcilable Differences: What Social Sciences Show About Complementarity of Sexes and Parenting. Touchstone.

[2] Harper, C. C. and McLanahan, S. S. (2004), Father Absence and Youth Incarceration. Journal of Research on Adolescence, 14: 369–397.

[3] Ellis B. J., Bates J. E., Dodge K. A., et al. (2003), Does Father Absence Place Daughters at Special Risk for Early Sexual Activity and Teenage Pregnancy? Child development 74(3): 801-821.

[4] Mgr. Alexandra Bobelová, Role otce ve výchově. http://www.stridavka.cz/role-otce-ve-vychove.html

[5] Jenet Erickson, Men don't mother. http://www.thepublicdiscourse.com/2012/10/6710/

[6] Sarkadi A., Kristiansson R., Oberklaid F., Bremberg S. (2008), Father's involvement and children's development outcomes: a systematic review of longitudinal studies. Acta Paediatrica 97(2), 153-158.

[7] Kline K.K., Wilcox W.B. (2014), Mother Bodies, Father Bodies, How Parenthood Changes Us from the Inside Out. Institute for American Values.

[8] Family Scholars (2011), Why Marriage Matters, Third Edition. Institute for American Values.

[9] Popenoe D. (2009), Families Without Fathers: Fathers, Marriage and Children in American Society. Transaction Publishers, New Jersey.

Foto: Flickr, Family_Life.jpg by Karsten Bitter is licensed under CC BY 2.0