Žiadam zasielať HFI správy

...a kde je otec?

Podrobnosti
Uverejnené: piatok, 06. február 2015, 20:41
Napísal: Zuzana Čahojová

Na portáli zena.sme.sk sa objavil článok s titulom „Tak trochu iné matky“. Pútavo napísaný článok má v čitateľovi vzbudiť súcit s lesbickými ženami, ktoré podstupujú telesne aj finančne zaťažujúcu tortúru umelého oplodnenia, len aby získali vytúžené dieťa. Po prečítaní tohto článku mi v hlave zostala rezonovať otázka. A kde je otec?

Jedným z nepopierateľných prínosov referenda je to, že otvorilo diskusiu o mnohých témach, a to aj takých, o ktorých sa na Slovensku doteraz nediskutovalo, alebo odmietalo diskutovať. Jednou z takýchto tém je aj otázka výchovy. Konkrétnejšie, vplyv rodinného prostredia na výchovu dieťaťa a na formovanie detskej osobnosti a otázka potreby oboch rodičov – otca i matky. Zdá sa, že pozícia majority občanov Slovenskej republiky sa dá v skratke opísať približne takto: žiadne iné spoločenstvo osôb, bez ohľadu na počet a pohlavie, nie je pre zdravú výchovu dieťaťa také vhodné a prospešné, ako životné spoločenstvo jedného muža a jednej ženy.

Zástancovia prirodzenej rodiny argumentujú tým, že história a skúsenosti jednoznačne ukázali, že harmonická heterosexuálna rodina je pre dieťa skutočne ideálna.

V diskusii je ale stále častejšie počuť názor, že neexistujú dôvody, prečo by sa heterosexuálne partnerstvo malo považovať za vhodnejšie pre výchovu dieťaťa ako partnerstvo homosexuálov. Prípadne, že pre dieťa a jeho vývoj stačí výchova v neúplnej rodine, t.j. jedným rodičom, a teda rodina tvorená otcom a matkou nie je až taká nenahraditeľná. Zástancovia prirodzenej rodiny sú často obviňovaní, že toto ich presvedčenie primárne pramení z ich viery a nie je vedecky podložené. Zástancovia prirodzenej rodiny argumentujú tým, že história a skúsenosti jednoznačne ukázali, že harmonická heterosexuálna rodina je pre dieťa skutočne ideálna, čo sa snažia podoprieť štatistikami a výskumami, ktoré ich presvedčenie vedecky potvrdzujú. Tí, ktorí považujú lipnutie na prirodzenej rodine za zbytočný a náboženský prežitok, profitujú najmä z politickej korektnosti, no rovnako šibrinkujú aj s rôznymi výskumami z oblasti rodičovstva a výchovy homosexuálnymi pármi. Mečom, ktorý by mohol vyriešiť tento gordický uzol, je zistenie, ktorý z týchto dvoch názorových prúdov je skutočne ideologickej a náboženskej povahy, a ktorý má racionálny základ.

Stanovisko APA

Jednou z najvplyvnejších odborných inštitúcií, ktorá do tejto diskusie vstupuje, je Americká psychologická asociácia (American Psychlogical Association, ďalej len „APA“), ktorá je popredným podporovateľov druhého názorového prúdu. APA sa vo svojej publikácii z roku 2005 (zatiaľ najaktuálnejšej na túto tému) „Lesbian and Gay Parenting“ (ďalej len publikácia) jednoznačne vyjadrila, že nie je dôvod považovať heterosexuálne rodiny za lepšie vybavené a spôsobilejšie pre výchovu detí ako homosexuálnych partnerov. V publikácii zastáva názor, že „stereotypy“ o výchove detí homosexuálnymi pármi nie sú vedecky podložené a tvrdenie, že heterosexuálna rodina je najlepším prostredím pre výchovu dieťaťa je vedecky nepodložené.1 Keďže už bolo voči štúdiám s podobnou tematikou vznesených mnoho relevantných námietok, APA sa proti nim v tejto publikácii jasne vymedzila a vyhlásila, že predkladaná publikácia a štúdie, na ktorých je založená, a na ktoré sa odvoláva (ďalej len „štúdie“), týmito nedostatkami netrpia. Konkrétne sa vymedzila proti nasledovným námietkam a kritike:

  1. Testované skupiny homosexuálnych rodičov boli vyberané selektívne, a nereprezentujú väčšiu a diverzifikovanú populáciu homosexuálnych rodičov;

  2. Nevhodne a účelovo vyberané komparátory, t.j. rozvedené lesbické matky momentálne žijúce v kohabitácii v lesbickom vzťahu boli porovnávané s rozvedenými heterosexuálnymi matkami žijúcimi bez partnera;

  3. Bez ohľadu na to, že homosexuálna menšina je značne diverzifikovaná, výskumy boli často zamerané na úzko vymedzené testovacie vzorky;

  4. Námietky týkajúce sa veľkosti testovaných vzoriek a počtu respondentov, spôsobu hodnotenia a spôsobu klasifikácie sexuálnych preferencií rodiča.

Bohužiaľ, vyzerá to tak, že ostalo len pri rečiach a APA sama tieto kritériá nedodržala. Metodológia štúdií, na ktoré sa jej publikácia odvoláva, trpí rovnakými nedostatkami, voči ktorými sa APA snažila vymedziť.

Kritika stanoviska APA

Jedným z odborníkov, ktorý sa metódam APA a tejto publikácie pozrel zblízka na zuby a odhalil konkrétne nedostatky spochybňujúce jej legitimitu a vierohodnosť, je aj Loren Marks z Louisianskej štátnej univerzity. Vo svojej práci „Same-Sex Parenting and Children´s Outcomes: A Closer Examination of the American Psychological Association´s Brief on Lesbian and Gay Parenting“ sa zameriava na nedostatky štúdií, na ktoré sa APA v publikácii odvoláva. Marks podrobne skúma, či možno závery výskumu prezentovaného APA považovať za platné, presné a správne podložené vedeckými dôkazmi. Na konci svojej štúdie Marks konštatuje, že silné tvrdenia v prospech vhodnosti výchovy homosexuálnymi pármi v skutočnosti vôbec nie sú empiricky podložené.

Marks zameral svoju pozornosť na sedem okruhov. Po prvé, či štúdie, na ktoré sa APA odvoláva vo svojej publikácii, boli založené na dostatočne kultúrne, etnicky a ekonomicky diverzifikovanej vzorke homosexuálnych domácností. Marks prichádza k záveru, že z tohto pohľadu štúdie trpia zásadnými nedostatkami. Ide napríklad o to, že homosexuálni respondenti nepatrili ani do afro-americkej, ani hispánskej a ani ázijsko-americkej populácie. Navyše, štúdie sa skoro úplne alebo vôbec nezamerali na homosexuálnych otcov, a vzorky, na základe ktorých boli štúdie uskutočnené, boli vyberané z bielych lesbických párov patriacich do vyššej strednej vrstvy.

Štúdie sa skoro úplne alebo vôbec nezamerali na homosexuálnych otcov, a vzorky, na základe ktorých boli štúdie uskutočnené, boli vyberané z bielych lesbických párov patriacich do vyššej strednej vrstvy.

Po druhé, Marks skúmal, koľko štúdii zameraných na výskum homosexuálneho rodičovstva bolo porovnaných s porovnateľnou heterosexuálnou vzorkou. Skonštatoval, že napriek tomu, že dôsledný vedecký výskum vyžaduje existenciu vhodného komparátora, z 59 štúdii len 33 použilo aspoň nejaký komparátor, t.j. porovnávalo homosexuálne dvojice s tým, čo považovali za heterosexuálnu domácnosť.

V tretej otázke na túto problematiku nadväzuje a skúma, či v prípadoch, keď už bol komparátor použitý, či bol použitý vhodne, t.j. či boli porovnávané vhodné skupiny. V tejto súvislosti poukázal na fakt, že štúdie použité APA vyberali „heterosexuálne rodiny“ alebo „heterosexuálne domácnosti“, ktoré z veľkej väčšiny pozostávali zo „single“ rodičov, hlavne slobodných matiek, alebo radšej ani presne nedefinovali, koho a v akom zväzku považujú za heterosexuálnu rodinu.

Marks sa vo svojom článku zameral aj na tvrdenie APA, že žiaden výskum nepreukázal, že deti vyrastajúce pri homosexuálnych rodičoch sú nejakým spôsobom znevýhodnené. V prípade tvrdenia, že neexistuje žiadna štúdia dokazujúca opak, na dokázanie nepravdivosti tohto tvrdenia postačuje, aby sa poukázalo čo i len na jednu štúdiu, ktorá opak potvrdzuje. To isté urobil aj Marks. Ako príklad použil výskum, ktorý sama APA vo svojej publikácii uviedla, hoci len v poznámke pod čiarou a ktorú, bez primeranej konfrontácie jej záverov, označila ako prekonanú a bezvýznamnú. (Teraz už na túto tému existuje viac štúdií.)

Marks ďalej upriamil svoju pozornosť na typy skúmaných výsledkov. Zistil, že štúdie sa takmer výlučne zameriavajú na rodovo orientované (gender-related) otázky a zanedbávajú odpovede na otázky, ktoré sa v iných oblastiach berú ako samozrejmý štandard (zdravie, mortalita, riziko samovraždy, nadmerné užívanie alkoholu, drogová závislosť, vzdelanie, uplatnenie na trhu práce, skoré sexuálne skúsenosti a tehotenstvá v pubertálnom veku, rozvodovosť a trvácnosť vzťahov v dospelosti).

Čím sú deti staršie, tým signifikantnejšie sa rozdiely prejavujú a akékoľvek pozitívne závery v tejto oblasti sú unáhlené a nepodložené, keďže neexistujú vhodné štúdie zachytávajúce výchovu detí v homosexuálnych rodinách až do ich dospelosti.

Vo svojej šiestej otázke sa zameral na vedomosti, ktoré máme o dlhodobých výsledkoch detí vychovávaných v homosexuálnych partnerstvách. Upozornil na skutočnosť, že čím sú deti staršie, tým signifikantnejšie sa rozdiely prejavujú a akékoľvek pozitívne závery v tejto oblasti sú unáhlené a nepodložené, keďže neexistujú vhodné štúdie zachytávajúce výchovu detí v homosexuálnych rodinách až do ich dospelosti.

Na záver skúmal, či štúdie, na ktorých APA založila svoju publikáciu, neboli štruktúrované takým spôsobom a nevyužívali také metódy, ktoré by „podstatne zvýšili pravdepodobnosť“ potvrdenia dopredu určeného výsledku, t.j. neexistencie rozdielov u detí vychovávaných v heterosexuálnom zväzku a v homosexuálnom partnerstve. Marks skúmal, či tieto štúdie neboli poznačené tzv. chybou typu II (alebo aj chybou druhého druhu), čo v praxi znamená, že vedecký pracovník sa dopustí chyby typu II ak skonštatuje, že medzi dvoma porovnávanými skupinami neexistuje žiaden rozdiel, hoci dokázal len to, že neexistuje signifikantná odlišnosť, avšak v skutočnosti rozdiely existujú. Pravdepodobnosť, že výsledná práca bude trpieť chybou typu II sa úmerne zvyšuje nízkym počtom respondentov, nespoľahlivými výskumnými metódami, nepresnou metodikou a podobne. Marks zistil, že mnohé zo štúdií sú postihnuté chybou typu II. Až 57 z 59 štúdii ani zďaleka nedosiahlo dostatočnú veľkosť vzorky a nedodržiavajú ani tie štandardy, ktoré sama APA uvádza ako odporúčania. Zvyšné dve štúdie horko-ťažko dosahujú čo i len polovičný štandard stanovený APA. Výsledkom je, že APA používa vo svojej publikácii také štúdie, z ktorých ani jedna nedodržala jej vlastné štandardy.

(Skoro) záverečná poznámka

Bez ohľadu na viackrát preukázané závažné pochybenia a nekorektné vedecké postupy, APA stále okupuje prvenstvo na vedeckom Olympe a jej povesťou a vierohodnosťou to veľmi neotriaslo. To je problém, pretože najväčšími obeťami takýchto nekorektných výskumov sú práve deti. APA a jej podobné inštitúcie a organizácie pretláčajú názor, že dieťa nepotrebuje otca a matku, ale že pre jeho zdravý vývoj sú rovnako prospešní dvaja rodičia bez ohľadu na ich pohlavie. Toto ich presvedčenie pramení z rovnako nevedeckej a empiricky neoverenej viery, že muž a žena sú rovnakí a ich odlišnosti („mužskosť“ a „ženskosť“) nie sú súčasťou prirodzenosti každého muža a ženy, ale sú to odstrániteľné stereotypy spôsobené výchovou.2

APA a jej podobné inštitúcie a organizácie pretláčajú názor, že dieťa nepotrebuje otca a matku, ale že pre jeho zdravý vývoj sú rovnako prospešní dvaja rodičia bez ohľadu na ich pohlavie.

Čo by sme si mali z tejto diskusie odniesť?

V predreferendových diskusiách sa objavilo viacero pomerne zaujímavých názorových línií, ktoré sa nachádzajú niekde medzi pozíciou Aliancie za rodinu a pozíciou LGBT aktivistov. Ide napríklad o názory, ktoré sú v zásade proti výchove detí homosexuálmi, ale de facto súhlasia s princípmi rodovej ideológie. Druhá názorová línia je zaujímavá preto, lebo adopciu detí homosexuálnymi pármi obhajuje, ale zároveň uznáva, že medzi mužmi a ženami exitujú prirodzené rozdiely, čím rodovej ideológii odporuje.

Prvú líniu reprezentuje názor, že homosexuálne páry by nemali vychovávať deti z dôvodu, že sa im (napríklad) iné deti budú v škole vysmievať (čo v každom prípade asi nie je veľmi racionálny a vedecký dôvod na neumožnenie adopcií homosexuálnymi pármi). Hoci to na prvý pohľad nie je zrejmé, táto názorová línia sa v zásade zhoduje s rodovou ideológiou v tom, že okrem istých biologických odlišností, medzi mužmi a ženami neexistujú žiadne prirodzené rozdiely, ktoré sú nevyhnutné, potrebné a prospešné pri výchove dieťaťa. V tomto tvrdení je implicitne skryté presvedčenie, že výchova homosexuálnym párom je vlastne rovnako dobrá, a teda rozdielnosť pohlaví rodičov nemá na blaho a výchovu dieťaťa žiaden vplyv.

Druhý názorový prúd súhlasí s výchovou detí homosexuálnymi pármi. Hoci nepopiera prirodzené a vrodené odlišnosti medi mužmi a ženami, absenciu mužského, resp. ženského vzoru vo výchove v takomto páre nevidí. Svoj postoj obhajuje argumentom, že dieťa vychovávané jednopohlavným párom nežije vo vákuu a potrebný vzor mužskosti/ženskosti nemusí nevyhnutne predstavovať rodič, ale aj iná osoba, napríklad rodinný známy. Zástancom tohto názoru ale uniká jeden podstatný fakt – podceňujú vplyv rodinného prostredia a úlohy rodičov na budúci život dieťaťa. Napríklad deti z rozvedených manželstiev čelia väčšej pravdepodobnosti, že sa raz v budúcnosti rozvedú, v porovnaní s deťmi z harmonických rodín. U detí, kde aspoň jeden z rodičov fajčí alebo nadmerne konzumuje alkohol, existuje vyššia pravdepodobnosť, že tiež budú fajčiť, hoci nefajčiarsky „vzor“ predstavoval priamo jeden z rodičov. Rovnako aj v prípade dieťaťa vychovávaného homosexuálnym párom chýbajúci mužský, resp. ženský vzor nie je automaticky nahraditeľný nejakou inou osobou potrebného pohlavia nachádzajúcou sa v blízkosti dieťaťa, ak tento vzor absentuje v dvojici, ktorá predstavuje jeho rodičov.

V žiadnom prípade nezastávam názor, že heterosexuálna orientácia je jedinou podmienkou, ktorá keď je splnená, dieťaťu bude poskytnutá vhodná výchova a bezproblémové prostredie na jeho rozvoj. Nikto nepopiera, že mnoho heterosexuálnych párov alebo heterosexuálnych „singles“ výchovu detí, mierne povedané, nezvláda. Na druhú stranu, táto skutočnosť nijako nepotvrdzuje premisu a ani sa z nej nijakým spôsobom nedá odvodiť, že homosexuálne prostredie (ktoré vôbec nie je automaticky harmonické, ako, zdá sa, mnoho zástancov homosexuálnych rodín automaticky predpokladá) je vhodné prostredie pre výchovu dieťaťa. Nič to nemení ani na skutočnosti, že harmonická a milujúca rodina, tvorená otcom a matkou, je doteraz najlepšie (osvedčené a odskúšané) prostredie pre výchovu dieťaťa. Na to, aby sa mohlo povedať, že homosexuálne páry predstavujú rovnako dobré a vhodné prostredie na výchovu dieťaťa, ešte neexistujú dôkazy, hoci sa niektoré organizácie snažia tvrdiť opak. Ešte bude musieť pretiecť veľa vody, aby sme vylúčili odôvodnenú pochybnosť, že adopcie detí homosexuálnym párom v mene „práva na dieťa“ porušujú právo dieťaťa na oboch rodičov – teda na otca a matku, ako aj právo na to, aby s ním bolo zaobchádzané ako s ľudskou bytosťou a nie ako predmetom experimentu. Jedno je ale isté. Cez výskumy s pochybnou metodikou a s dopredu určeným výsledkom cesta nevedie.

1 “Common stereotypes are not supported by the data” na str. 5 a “In summary, there is no evidence to suggest that lesbian women or gay men are unfit to be parents or that psychosocial development among children of lesbian women or gay men is compromised relative to that among offspring of heterosexual parents. Not a single study has found children of lesbian or gay parents to be disadvantaged in any significant respect relative to children of heterosexual parents. Indeed, the evidence to date suggests that home environments provided by lesbian and gay parents are as likely as those provided by heterosexual parents to support and enable children's psychosocial growth.” na str. 15 APA Brief (2005). Dostupné na http://www.apa.org/pi/lgbt/resources/parenting.aspx (naposledy navštívené 6.2.2015).

2 Pozri napr. Judith Butler: Your Behaviour Creates Your Gender (6. jún 2011) Dostupné na http://www.youtube.com/watch?v=Bo7o2LYATDc“We act as if that being of a man or that being of a women is actually an internal reality or something that is simply true about us, a fact about us, but actually it's a phenomenon that is being produced all the time and reproduced all the time, so to say gender is performative is to say that nobody really is a gender from the start.” (čas 1.11) (naposledy navštívené 6.2.2015), alebo The Gender Equality Paradox – Documentary NRK – 2011 (9. december 2011) dostupné na https://www.youtube.com/watch?v=tPKCMjCV1ZU (dajú sa zapnúť aj slovenské titulky).

Foto: Flickr, children's view of the world by Petr Dosek is licensed under CC BY 2.0

 

Článok môžete podporiť aj na vybraliSME (kliknutím na Hlasuj).