Nový výskum homosexuálnych domácností ukázal, že deťom sa najlepšie darí s mamou a otcom
- Podrobnosti
- Uverejnené: utorok, 21. apríl 2015, 10:25
- Napísal: Mark Regnerus
Publikované výskumy, ktoré analyzujú dáta zo Štúdie nových rodinných štruktúr (NFSS – New Family Structures Study), ECLS (Dlhodobej štúdie ranného detstva – angl. Early Childhood Longitudinal Study), amerického sčítania ľudu (ACS), kanadského sčítania ľudu a teraz aj Národného zdravotného prieskumu (NHIS - National Health Interview Survey), prišli všetky v podstate na to isté, a síce, že najlepšie sa darí deťom, ktoré vyrastajú so zosobášenými otcom a matkou.
Nová štúdia publikovaná v tohtoročnom februárovom čísle časopisu British Journal of Education, Society, and Behavioural Science sa zdá byť zatiaľ najväčšou štúdiou, aká kedy ohľadom domácností osôb rovnakého pohlavia a ich dôsledkov na emócie detí vyšla. Štúdia analyzovala 512 detí homosexuálnych rodičov, pričom čerpala z databázy viac než 207 000 respondentov, ktorí sa medzi rokmi 1997 až 2013 zúčastnili na americkom Národnom zdravotnom prieskume (NHIS).
Výsledky ôsmich z celkovo dvanástich psychometrických meraní ukazujú, že deti rodičov rovnakého pohlavia majú takmer dvojnásobne vyššie riziko klinických emocionálnych problémov, vývojových problémov a takmer dvojnásobne viac potrebujú liečiť duševné problémy než deti rodičov opačného pohlavia. Odhadovaná miera vážnych emocionálnych problémov vyskytujúcich sa u detí homosexuálnych rodičov je 17 %. Na porovnanie: u detí rodičov opačného pohlavia je pri obdobnom veku, rase, pohlaví a príjme a vzdelaní rodičov miera vážnych emocionálnych problémov len 7 %. Miera ADHD (poruchy pozornosti s hyperaktivitou) bola tiež vyššia, na úrovni 15,5 % v porovnaní so 7,1 %. To isté platí aj pre poruchy učenia: 14,1 % oproti 8 %.
Deti rodičov rovnakého pohlavia majú takmer dvojnásobne vyššie riziko klinických emocionálnych problémov, vývojových problémov a takmer dvojnásobne viac potrebujú liečiť duševné problémy než deti rodičov opačného pohlavia.
Autor tejto štúdie, sociológ Paul Sullins, posúdil viacero rôznych hypotéz, ktorými by sa dali tieto rozdiely zdôvodniť. Boli to napríklad porovnateľnosť stability bývania, skúsenosť s nejakou zraňujúcou udalosťou alebo šikanovaním, emocionálne problémy rodičov (6,1 % rodičov rovnakého pohlavia oproti 3,4 % rodičov opačného pohlavia) a biologické puto. Každý z týchto faktorov podľa očakávania prispieva k zhoršeniu duševného zdravia detí, ale iba posledný z nich, teda biologický pôvod, sa podieľal takmer na celom rozdiele v emocionálnych problémoch. Hoci sú adoptované deti vo všeobecnosti vystavené vyššiemu riziku emocionálnych problémov, to, že bol niekto adoptovaný, nevysvetľovalo rozdiely medzi deťmi v domácnostiach rodičov rovnakého a opačného pohlavia. Je tiež potrebné poznamenať, že hoci šikanovanie evidentne zhoršuje duševné zdravie, nebol zaznamenaný žiadny rozdiel v množstve šikanovania nahláseného deťmi rodičov rovnakého pohlavia a deťmi rodičov opačného pohlavia.
Čoskoro sa zrejme objavia kritici, ktorí sa zamerajú na vysvetľujúci mechanizmus – teda na skutočnosť, že dve matky či dvaja otcovia nemôžu mať obaja súčasne biologické puto k dieťaťu – a budú naznačovať, že výsledky štúdie vlastne nehovoria nič podstatné o domácnostiach párov rovnakého pohlavia s deťmi. Opak je však pravdou, štúdia toho odhaľuje veľa. Konkrétne to, že neexistuje rovnocenná náhrada za trvalý dar, ktorý dieťaťu poskytujú zosobášení otec a mama. Ani to však nie je zárukou úspechu. Nie vždy je to možné. No riziko emocionálnych problémov sa bez toho viac ako zdvojnásobuje. Niektorí kritici zas môžu pripisovať rozdiely v emocionálnom zdraví realite „adopcie cudzími ľuďmi“; no ako sa ukázalo, u drvivej väčšiny párov rovnakého pohlavia v NHIS jedného z rodičov spájalo s dieťaťom i biologické puto.
Neexistuje rovnocenná náhrada za trvalý dar, ktorý dieťaťu poskytujú zosobášení otec a mama.
Dokonca aj výskum „plánovaných“ homosexuálnych rodín – to sú tie, ktoré sú vytvorené pomocou technológie asistovanej reprodukcie – poukazuje na význam biologických väzieb. Sullins poznamenáva, že tieto štúdie
„...dlhodobo potvrdzujú, že nedostatok vzájomných biologických väzieb vytvára špecifické problémy a vzťahové napätia. Keď je jedna matka rodičkou a druhá rodičkou nie je... v súvislosti s počatím a rolami matky vzniká súperenie, rivalita a žiarlivosť, ktorým páry opačného pohlavia nikdy nečelia, a ktoré u dotknutých detí môžu viesť k úzkosti o ich bezpečie a identitu.“
Táto populačná štúdia (t.j. robená na reprezentatívnej vzorke celkovej populácie), zhromaždila viac než 2700 párov rovnakého pohlavia, definovaných ako „osoby, ktoré nahlásili, že ich manžel/ka alebo kohabitujúci druh/družka je rovnakého pohlavia ako oni sami“. Je to opatrenie, podobné tomu, ktoré sa použilo pri americkom sčítaní ľudu, má však výhodu jasnosti, keďže hovorí priamo o sexuálnej alebo ľúbostnej povahe partnerstva (s istotou tak vylúčilo tých, ktorí sú len spolubývajúci rovnakého pohlavia). Deti do 18 rokov sa nachádzali v 582 takýchto domácností. Súbor otázok vyplnilo 512 z nich.
Lži, čertovské lži a štatistika
Nie je to po prvýkrát, čo sa údaje NHIS použili na analýzu domácností osôb rovnakého pohlavia a zdravia detí. Zatiaľ nepublikovaný článok, ktorý bol prezentovaný na výročnom zasadnutí Americkej populačnej asociácie v roku 2014, vyhodnocoval tie isté dáta. Je zvláštne, že tento článok prehliadol všetky výsledky o emocionálnom zdraví. Namiesto toho sa jeho autori zaoberali len jedným ukazovateľom, a síce hodnotením rodičov o ich „vnímaní celkového zdravia dieťaťa“, čo je určitý zástupný ukazovateľ skutočného zdravia, ktorý sa pri všetkých typoch domácností líšil len málo. Preto autori ľahko došli k záveru, že neexistujú „žiadne rozdiely“.
To ma neprekvapuje.
Toto kontrastné porovnanie poskytuje možnosť nahliadnuť do stavu sociológie v otázke posudzovania domácností osôb rovnakého pohlavia s deťmi. Väčšina odborníkov a editorov časopisov preferuje (a pravdepodobne aj vyhľadáva) také výsledky, ktoré nič nenašli. Skutočne sa zdá, že výsledky štúdií sa líšia v závislosti od autora, nie od súboru dát. Populačné štúdie, ktoré sú mnohými vítané ako dôkaz o neexistencii „žiadnych rozdielov“ sa od štúdií, ktoré tí istí ľudia odsudzujú ako „pavedu“, odlišujú z veľkej miery len prístupom k prezentácii dát.
Skutočne sa zdá, že výsledky štúdií sa líšia v závislosti od autora, nie od súboru dát.
V skutočnosti, populačné prieskumy, ktoré sledujú domácnosti osôb rovnakého pohlavia s deťmi, majú sklon odhaliť tú istú vec, bez ohľadu na zdroj dát. Tou je potvrdenie správnosti výberu náhodných vzoriek a nevhodnosti spoliehania sa na nenáhodné vzorky, ktoré – ako hovorí Sullins v inej publikovanej štúdii – podporujú „silnú predpojatosť, ktorá má za následok falošné pozitívne výsledky … vo vybraných vzorkách rodičov rovnakého pohlavia.“ A má pravdu. Publikované výskumy, ktoré analyzujú dáta zo Štúdie nových rodinných štruktúr (NFSS – New Family Structures Study), ECLS (Dlhodobej štúdie ranného detstva – angl. Early Childhood Longitudinal Study), amerického sčítania ľudu (ACS), kanadského sčítania ľudu a teraz aj Národného zdravotného prieskumu (NHIS – National Health Interview Survey), prišli všetky v podstate na to isté, a síce, že na prvý pohľad sa darí najlepšie deťom, ktoré vyrastajú so zosobášenými otcom a matkou.
Skutočné nezhody sú zriedka o tom, čo dáta ukazujú. To, čo sa výrazne líši, je ako vedci dáta prezentujú a interpretujú. Môžete docieliť, že sa deťom v homosexuálnych domácnostiach bude v priemere dariť zdanlivo dobre (ak nie aj lepšie), ak očistíte výsledky o sériu zdokumentovaných faktorov, ktoré postihujú skôr homosexuálne vzťahy a ich domácnosti: problém nestability vzťahu, nestability bývania, zdravotné a emocionálne problémy, väčšie ekonomické problémy (u ženských párov) a – snáď najvýraznejší – chýbajúce biologické puto k dieťaťu u oboch rodičov. Ak očistíte o tieto kontrolné faktory, skutočne vám nezostanú „žiadne rozdiely“. Tým vzniká dojem, že tieto „deti sú v poriadku“, v čase, keď je politicky účelné, aby to tak aj bolo.
Môžete docieliť, že sa deťom v homosexuálnych domácnostiach bude v priemere dariť zdanlivo dobre, ak očistíte výsledky o sériu zdokumentovaných faktorov, ktoré postihujú skôr homosexuálne vzťahy a ich domácnosti.
Tieto analytické tendencie odrážajú bežný vzorec v oblasti sociologického výskumu, ktorý má hľadať „nezávislý“ vplyv premenných, a tým prehliadajú – alebo snáď i ignorujú – postupy, ktoré vysvetľujú, ako sociálne javy v skutočnosti v reálnom svete fungujú. Aby sme si pomohli iným príkladom, môžem s istotou konštatovať, že ak očistíme dáta o kontrolné premenné vlastníctva domu, nestability bývania, slobodného rodičovstva a miery nezamestnanosti v susedstve, tak neexistuje žiadny vzťah medzi chudobou domácností a dosiahnutým vzdelaním detí. Bolo by však zavádzajúce toto povedať, ak by som predtým nevysvetlil, že práve toto sú spôsoby, ktorými chudoba v praxi škodí vzdelaniu budúcich generácií – pretože vieme, že tomu tak je.
Akademický svet natoľko privileguje argumenty v prospech manželstva a rodičovstva osôb rovnakého pohlavia, že každý iný pohľad, než je ich dôrazná podpora, je formálne alebo neformálne zmietnutý, vrátane záverov výskumov. Mal som to vedieť. Výbušné reakcie na výsledky môjho výskumu z roku 2012 ohľadom rodičovstva osôb rovnakého pohlavia a výsledkov ich detí dokazujú, že tu ide o oveľa viac než o hľadanie odpovedí na empirické výskumné otázky. Takéto reakcie nastoľujú otázku o účele a význame sociálnych vied. Aspoň jeden sociológ si myslí, že sociológia má za úlohu „identifikovať a porozumieť rôznym príčinným mechanizmom, ktoré vytvárajú identifikovateľné výsledky a javy, ktoré sú predmetom nášho záujmu“. To, že tomu tak nebolo v prípade štúdií homosexuálnych domácností vyvoláva oveľa základnejšiu otázku.
Je cieľom sociológie získať politické argumenty? Alebo je jej cieľom lepšie pochopiť spoločenskú realitu?
Čo môžete očakávať od témy, ktorá sa ešte len začína objavovať
Jeden vedľajší produkt tých lepších dát – či snáď vône budúceho víťazstva zástancov civilného manželstva osôb rovnakého pohlavia v Amerike – môže byť vyššia intelektuálna poctivosť ohľadom týchto vzťahov. Vedci naozaj priznali tendenciu bagatelizovať „akékoľvek formy nespravodlivosti medzi partnermi rovnakého pohlavia … sčasti kvôli dominantnej mantre, že homosexuálne páry sú rovnejšie než páry opačného pohlavia.“
Nie je to jediné dôležité priznanie. Odborníci sa stále viac a čoraz otvorenejšie hádajú o povahe sexuálnej orientácie, naznačujúc, že sociológia je v tejto oblasti ešte len v plienkach. Navyše, medzi mladými dospelými je veľmi veľa prípadov zmeny sexuálnej identity, čo je skutočnosť, ktorá sa nezhoduje s vybrúseným rozprávaním o jej nemennosti.
Medzi mladými dospelými je veľmi veľa prípadov zmeny sexuálnej identity, čo je skutočnosť, ktorá sa nezhoduje s vybrúseným rozprávaním o jej nemennosti.
Takže, majú vedci veriť vlastnému hodnoteniu ľudí o sexuálnej orientácii? Ak ľudia o pár rokov neskôr hlásia niečo iné, mali by sme to pripisovať tomu, že ich sexualita je premenlivá, alebo ich máme jednoducho považovať za heterosexuálnych „vtipkárov“, ktorí sa len usilujú pokaziť anketárom prieskum? Je hlboko ironické, že podľa sociológov je takmer všetko podmienené spoločnosťou, okrem sexuálnej orientácie.
Z prieskumu stanfordského demografa Michaela Rosenfelda Ako sa páry stretajú a zostávajú spolu (How Couples Meet and Stay Together - HCMST) vyplýva, že zatiaľ čo iba 3% zosobášených heterosexuálov uviedli, že ich v uplynulom roku „aspoň občas priťahovali“ osoby iného pohlavia než bolo pohlavie ich partnera, v prípade mužov v homosexuálnom vzťahu to platilo v 20% prípadov a u žien v homosexuálnom vzťahu v 33% prípadov. Kým tvárnosť sexuálnej identity žien, ktoré seba samé označia za lesbičky, berú sociológovia zaoberajúci sa sexualitou za samozrejmosť, to, že je tomu tak aj u každého piateho muža v homosexuálnom vzťahu je viac, než by väčšina hádala.
Očakávam, že silné právne argumenty opierajúce sa o nemennosť sexuálnej orientácie pod vplyvom takýchto údajov vykrvácajú v priebehu nasledujúcich piatich rokov. Sociológovia v skutočnosti nikdy neboli fanúšikmi takéhoto biologického esencializmu, no držali jazyk za zubami z pocitu politickej povinnosti voči hnutiu, ktorého zrodu sami pomohli. Nie viac.
Sociológovia už čoskoro prestanú prehliadať, naopak, začnú sa boriť s problémom zvýšenej miery chudoby medzi vzdelanými lesbickými ženami v Amerike (ako je vidieť z ACS, NFSS, NHIS a HCMST). Až doteraz si výskumníci vo svojich štúdiách o výsledkoch detí a dospelých vždy predvídateľne vybrali ako kontrolnú premennú práve výšku príjmu. Vďaka tomu sa mohli vyhnúť zdôvodňovaniu bezprecedentného negatívneho prepojenia medzi vzdelaním a príjmom, aký sa vyskytuje u populácie lesbických párov. Ani v tomto prípade nešlo o snahu pochopiť, ale o víťazstvo politickej bitky.
Dozvieme sa tiež oveľa viac o rozdieloch v stabilite vzťahov, ktoré sú bežné v údajoch o homosexuálnych a heterosexuálnych rodičoch. Doteraz nepublikované štúdie, ktoré skúmali mieru stability párov rovnakého a opačného pohlavia na základe údajov z viacerých populačných prieskumov zistili, že tvrdenie o porovnateľnosti stability párov rovnakého pohlavia a heterosexuálnych párov (opäť po sérii kontrol) sa v skutočnosti obmedzuje na bezdetné páry. Pri homosexuálnych pároch s deťmi je rýchlosť rozchodu dvojnásobne vyššia než u heterosexuálnych párov. Zatiaľ nevedno, či je tento rozdiel artefaktom, ktorý zmizne so zákonnými manželskými právami. Pochybujem o tom, vzhľadom k tomu, že vzťahy rovnakého pohlavia sú charakteristické aj iným spôsobom. Ale to je empirická otázka.
Pri homosexuálnych pároch s deťmi je rýchlosť rozchodu dvojnásobne vyššia než u heterosexuálnych párov.
Ukázalo sa, že NFSS (pozn.: prieskum robený autorom článku, Markom Regnerusom) nebol ojedinelý. Bol len jednoducho transparentnejší než väčšina prieskumov a ponúkol jasnejší pohľad do chaotickej reality mnohých amerických domácností. Urobil to, na čo bola sociológia aj určená, teda vyčerpávajúco popísať a osvetliť. Tým však vyvolal bezprecedentnú vojnu.
V jedno štvrtkové ráno koncom júna 2015 budú Američania diskutovať o rozhodnutí Najvyššieho súdu ohľadom zmeny inštitúcie, ktorá je rovnako stará ako ľudstvo samo. Jedna vec sa však v ten deň nezmení, totiž portrét domácností osôb rovnakého pohlavia, ktorých súčasťou sú i deti. Po sérii projektov, ktoré zbierali údaje na celopopulačnej vzorke už totiž vieme, ako vyzerá: v priemere je jasným zhoršením oproti domácnostiam, v ktorých sú deti spolu s vlastnou matkou a otcom.
Na biológii záleží, ako to potvrdzuje i nedávno zverejnený nový výskum. A žiadne množstvo právnych predpisov, súdnych sporov či akékoľvek lichôtky to nemôžu zmeniť. Či Najvyšší súd od seba právne oddelí právo detí na bezpečie a výhody domova s matkou a otcom, je vo hviezdach.
Mark Regnerus je mimoriadnym profesorom sociológie na University of Texas v Austine, vedeckým pracovníkom v univerzitnom Centre pre populačný výskum, a tiež vedúcim pracovníkom v Austinskom ústave pre štúdium rodiny a kultúry.
Článok pôvodne vyšiel na portáli Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good, bol preložený a publikovaný s dovolením vydavateľa. Preklad: Lukáš Vaník.