Human rights and Family policy Institute

Sú katolíci menej empatickí?

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 30. júl 2015, 10:31

Napísal: Jakub Lipták

V predošlom článku som rozobral svoju hlavnú vnútornú motiváciu pre výskum, o ktorom je reč v tomto článku. Meral som totiž empatiu katolíkov a neveriacich, aby som zistil, či je v nej medzi týmito dvomi skupinami nejaký rozdiel. Prečo som meral katolíkov, to som už hádam vysvetlil dostatočne. Prečo však empatiu? Nuž, pretože to, čo podaktorí katolíkom vyčítali, nebolo nič iné než nedostatok empatie, akurát povedané – ironicky – neempatickým slovníkom. Paranoidná homofóbia, kléroteror, teokracia, rozdúchavanie kultúrnej vojny, stredoveká posadnutosť, zasievanie nenávisti… to sú iba veľmi nevyberané výrazy, za ktorými sa v skutočnosti skrýva obvinenie z nízkej empatie, resp. z nedostatku empatie.

Empatii sa venuje o. i. americký psychológ Simon Baron-Cohen. Vo svojej knihe „Veda zla“ tvrdí, že ľudské zlo je vlastne len eróziou empatie, čiže prejavom nízkej (či dokonca žiadnej) empatie. Pod empatiou rozumie schopnosť identifikovať, čo si niekto myslí a čo cíti, ale tiež schopnosť na tieto myšlienky a pocity druhého reagovať vhodnou emóciou – ide teda o dvojzložkovú definíciu empatie, kde nepostačuje iba správne prečítanie druhého stavu mysle, ale je nutná aj schopnosť primeranej reakcie. Hovorí o tom, že empatia zahŕňa branie do úvahy mysle druhých, nie len svoju vlastnú. Baron-Cohen tiež zaviedol takzvaný kvocient empatie (EQ) a aj test, ktorým sa dá empatia merať. EQ nadobúda hodnoty od 0 do 80 a má nasledovné stupne: 0 až 32 EQ = nízka empatia, 33 až 52 EQ = stredná empatia, 53 až 63 EQ = nadpriemerná empatia, 64 až 80 EQ = veľmi vysoká empatia.

Test na empatiu má 40 alebo 60 otázok, ale je v podstate jedno, ktorá verzia sa použije. Ide o metódu, ktorá sa nazýva Likertova technika, čiže respondentom sa predstaví súbor výrokov a škála, na ktorej títo označujú, v akej miere s tým-ktorým výrokom súhlasia či nesúhlasia. Následne sa respondentove odpovede vyhodnotia a dostane určitý počet bodov, čiže výsledné skóre.

Svojím respondentom som dal vyplniť aj päť otázok na náboženské presvedčenie. Na základe ich odpovedí na tieto otázky som respondentov rozdelil na katolíkov, neveriacich a ostatných (tých som nebral do úvahy). Dotazník na internete mi vyplnilo postupne až 669 ľudí. Predpokladám, že najmä vďaka tomu, že som im dal možnosť nechať mi na seba e-mail a ja som im následne poslal ich výsledok. Dotazník sa tak rozšíril medzi ľuďmi, medzi katolíkmi, aj medzi neveriacimi.

Vzorka napokon bola takáto:

Čo sa týka veku, tu boli dáta veľmi nerovnomerne zastúpené. Vo všetkých štyroch zohľadnených skupinách jednoznačne a drvivo prevažoval vekový interval 21 – 30 rokov, na druhom mieste bol interval 31 – 40 rokov. Ostatné vekové intervaly (do 20, 41 – 50, 50 a viac) boli menej zastúpené. Toto je samozrejme nedostatok, ku ktorému sa vraciam aj v závere.

EQ skóre vyšli nasledovné:

Inými slovami, neveriaci muži mali oproti mužom-katolíkom mierne vyššiu empatiu, ale u žien to bolo naopak – ženy-katolíčky mali mierne vyššiu empatiu ako neveriace ženy. Avšak štatistickou analýzou sa ukázalo, že tieto rozdiely nie sú štatisticky významné, takže ich nemožno brať do úvahy a možno ich interpretovať iba ako náhodný jav.

Štatisticky významný bol však rozdiel medzi mužmi a ženami v oboch skupinách. Ako je vidno, ženy, či už katolíčky alebo neveriace, majú výrazne vyššie EQ skóre než muži, čo nie je nič prekvapivé a je to v súlade so všeobecne známym faktom, že ženy sú empatickejšie. Napriek tomu, priemerné skóre vo všetkých štyroch skupinách zapadlo do intervalu 33 až 52 EQ, čiže stredná empatia.

Dáta pre mužov a ženy možno graficky znázorniť v podobe frekvenčného histogramu:

Záver

Proti metodike, ktorú som použil, možno namietať. Nešlo o reprezentatívny prieskum, pretože som nemal reprezentatívnu vzorku – moji respondenti boli najmä mladšieho veku a samotný zber údajov (cez internet) spôsobuje určité skreslenie. Taktiež, spôsob merania empatie prostredníctvom opytovania, teda kladenia otázok respondentom, nakoľko s určitým výrokom súhlasia, má svoje muchy, avšak v prípade, kedy porovnávame dve skupiny, tak sa vplyv prilepšovania resp. prihoršovania odpovedí stratí, pretože predpokladáme, že tieto sklony sú v oboch skupinách rovnako prítomné.

Napriek týmto nedostatkom však možno konštatovať jedno hlavné a zásadné zistenie: empatia katolíkov a neveriacich sa v mojom výskume nelíši, teda katolíci nemali ani vyššiu ani nižšiu empatiu než neveriaci.

Tvrdiť, že katolíci sú v porovnaní s neveriacimi nenávistní, netolerantní, plní predsudkov či inej nevraživosti, nie je založené na žiadnych meraniach či zisťovaniach a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je to nepravdivé tvrdenie, slúžiace iba na ich osočovanie. Naopak, podľa všetkého sú katolíci v týchto parametroch úplne rovnakí ako neveriaci.

Určite je množstvo tém, pri ktorých katolíci a neveriaci nenájdu spoločnú reč a budú proste zastávať úplne odlišné stanoviská, ale to isté sa dá povedať aj o iných skupinách, ktoré odlišuje či už náboženské alebo iné presvedčenie. To však neoprávňuje žiadnu stranu sporu tých druhých obviňovať z vecí tak strašných, ako to bez mihnutia oka robili viacerí slovenskí novinári, politici, umelci, vedci a tak ďalej v čase pred referendom. Nech je toto zistenie zároveň upozornením pre katolíkov, aby nerobili to isté neveriacim, ale aj pre všetkých ostatných, ktorí sa cítia byť voči niekomu vyhranení a zjednodušujú predmet sporu iba na prostú nenávisť tých druhých.