Žiadam zasielať HFI správy

Potrat je zabitie človeka

Podrobnosti
Uverejnené: nedeľa, 25. marec 2007, 16:45
Napísal: Patrik Daniška
Prečítané: 7260x

Za posledných päťdesiat rokov bolo na Slovensku vykonaných viac ako 1 300 000 potratov.1 Rozmach tejto praxe súvisel najmä s legalizáciou potratov na žiadosť ženy. Aj keď je otázka legálnosti potratov veľmi dôležitá, jej riešenie závisí od zodpovedania otázky morálnej prípustnosti takéhoto skutku. Je rozhodnutie pre potrat, a jeho vykonanie, morálne ospravedlniteľné?

Americký filozof Patrick Lee uvádza proti morálnosti potratov nasledovný argument: „1. Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé. 2. Potrat je úmyselné zabitie nevinnej osoby. 3. Potrat je preto vždy morálne zlý.“2

Existuje veľké množstvo rozličných argumentov v prospech morálnej prípustnosti potratov, ktoré sa rozchádzajú v dôvodoch, pre ktoré má byť potrat morálne prípustný, ako aj v určení momentu, dokedy má byť jeho vykonanie morálne prípustné. Neraz sa obhajcovia potratov v diskusiách opierajú o úplne odlišné argumenty s odlišnými praktickými dopadmi čo do momentu morálnej prípustnosti potratu, bez toho, že by si uvedomovali svoju argumentačnú nejednotnosť či protirečivosť. Napriek tomu mnohé z týchto argumentov majú spoločný základ v biologických, filozofických, teologických alebo iných východiskách a dajú sa kategorizovať.

Lee vidí tri spôsoby, ako by sa dal vyššie uvedený základný argument proti morálnosti potratov spochybniť. Po prvé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu, ak by dokázal, že čo je zabité pri potrate nie je osoba, alebo že dokonca nejde ani o ľudskú bytosť. Po druhé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu tým, že hoci je potrat zabitím nevinnej osoby, nejde o úmyselné zabitie, a preto potrat nemusí byť morálne zlý. Po tretie, niekto môže spochybniť prvú premisu, keď dokáže, že úmyselné zabitie nevinnej osoby nie je vždy morálne zlé.

V tomto článku sa chcem venovať prvému okruhu argumentov, ktoré hovoria, že embryo3 nie je osoba, alebo že nie je ľudská bytosť. Keďže tieto argumenty sa opierajú o biologické východiská, je potrebné si najskôr niečo povedať o embryu z biologického a antropologického hľadiska.

Biologický a antropologický status embrya

Embryo je od momentu počatia živá ľudská bytosť (indivíduum), kompletný ľudský organizmus, ktorý je jedincom ľudského druhu Homo sapiens presne tak, ako sú ním ľudské plody v neskoršom štádiu tehotenstva, novorodenci, adolescenti, dospelí, aj starci.

Embryo je od momentu počatia živé, pretože má všetky nevyhnutné znaky života. Každá entita, teda každé bytie, môže byť zaradené práve do jednej z týchto kategórií: (1) živá, (2) mŕtva (predtým živá), alebo (3) neživá/anorganická. Neexistujú žiadne iné možné kategórie.4 Dieťa vzniká splynutím dvoch živých pohlavných buniek a rodí sa živé. Ak by niekto odmietal, že je pred narodením živé, znamenalo by to, že by bolo buď mŕtve, alebo anorganické. Dieťa pred narodením má mnohé prejavy života, kope, pláva, cmúľa si palec, rastie, delí svoje bunky. Mŕtve a anorganické veci podobné charakteristiky nemajú.

Embryo je od momentu počatia ľudské. Aj keď je embryo preukázateľne živé, neznamená to ešte že ide o ľudský život. Ľudskosť embrya sa dá preukázať na biologickom fakte, že jeho pôvodcami sú dvaja ľudia, má genetickú výbavu, ktorá je typická práve pre ľudský druh a že jeho ďalší vývin prirodzene speje k ďalším štádiám v procese dospievania až k všeobecne uznanej ľudskej podobe dospelého jedinca.

"Embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom."

Embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom. Vzniká splynutím pohlavnej bunky otca, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“5 Momentom počatia vzniká teda nová biologická entita, nový ľudský jedinec, svojou podstatou odlišný od pohlavných buniek ktorých splynutím vznikol. Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Má v sebe zakódovaný plán svojej vlastnej bytosti (finalita), ktorý sám aktívne realizuje až do štádia dospelosti. Je nezávislý voči vonkajším vplyvom pre zachovanie svojej štruktúry (samobytnosť), sám kontroluje realizáciu svojho programu (samokontrola). Hoci bude prechádzať dynamickými zmenami, tieto zmeny budú dospievaním organizmu, ktorý počas celého vývoja zostáva tým istým organizmom (kontinuita).6

Z antropologického hľadiska možno konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou, to znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus).7 Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie a dospieva. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to kto je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).

Embryo, ako každá iná ľudská bytosť, je osoba. Osoba môže byť definovaná ako „inteligentný a slobodný subjekt“.8  Preto, aby sme nejaký subjekt označili ako osobu, je dôležité aby tento subjekt mal rozumovú povahu. Každý inteligentný a slobodný subjekt je entitou, ktorá si zaslúži rešpekt a ktorej dobro chceme pre ňu samotnú, nie len ako prostriedok. Inteligentným a slobodným subjektom nemyslíme niekoho, kto práve teraz myslí, kto sa práve teraz slobodne rozhoduje, ale toho, kto má takúto schopnosť. Napríklad niekto, kto práve spí, alebo je v kóme, je osobou, aj napriek tomu, že práve teraz nerozmýšľa a nerobí slobodné rozhodnutia. Ľudská bytosť je od momentu počatia rozumovou bytosťou, pretože má schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať, aj keď ešte určitý čas potrvá, kým sa vyvinie do štádia, keď túto svoju schopnosť bude prejavovať navonok. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia).9 To, že človek bude schopný hovoriť a konať ako rozumová bytosť je zakorenené v tom, čo je už od momentu počatia rozumovou bytosťou s aktívnym potenciálom vyvinúť sa a realizovať svoju rozumovú povahu. Telesnosť človeka (človek nevlastní svoje telo, človek je telo) nás takisto privedie k záveru, že je osobou od počatia. Organizmus, ktorý je osobou, nemôže vzniknúť alebo zaniknúť v inom čase, ako v čase keď vzniká a zaniká osoba. Keďže ľudský organizmus nie je to, čo osoba vlastní, ale to, čo osoba je, moment vzniku ľudskej osoby je ten istý, ako moment vzniku ľudského organizmu.

Morálne konzekvencie vyplývajúce zo statusu embrya sú jednoznačné. Keďže embryo je osobou ako všetci ostatní ľudia, musí sa s ním zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými osobami, inak by sme sa dopustili diskriminácie voči tejto osobe. Z toho vyplýva, že rovnakou mierou, akou chránime život narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťa pred narodením. Preto, že úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé, tak aj potrat, ktorý je zabitím nevinnej osoby, je vždy morálne zlý.

Argumenty spochybňujúce osobný status embrya

Jeden zo spôsobov, ako by niekto mohol spochybniť nemorálnosť potratu, je dokázať, že embryo nie je osoba. Je viacero argumentov, ktoré sa uvádzajú v prospech tohto tvrdenia. Tieto argumenty nespochybňujú, že embryo je ľudská bytosť, ale tvrdia, že embryo, ktoré je ľudskou bytosťou, nie je osoba (non-personalistické teórie). Nespochybňujú teda biologický status embrya ako ľudského jedinca, ale spochybňujú jeho antropologický status osoby. A keďže embryo nie je osoba, jeho zabitie nemusí byť nemorálne. V ďalšom texte uvediem dve takéto non-personalistické teórie, z ktorých prvá za hranicu, kedy sa ľudský jedinec stáva osobou, považuje schopnosť uvedomenia (resp. sebauvedomenia) a druhá za túto hranicu považuje schopnosť vnímania.

Okrem týchto dvoch teórií treba spomenúť ešte fylogenetickú teóriu, ktorá hovorí že v prenatálnom živote dieťaťa sa zopakuje celý proces evolúcie, teda že dieťa najskôr žije životom rastliny, potom životom zvieraťa a napokon životom ľudskej bytosti.10 Ďalšia teória tvrdí, že embryo nie je ľudská bytosť na základe toho, že embryo nemá ľudskú podobu.11 Tieto dve teórie zjavne nemajú oporu v súčasných biologických poznatkoch, a preto nemá veľký význam sa im dopodrobna venovať.

Do tejto kategórie patrí ďalej behavioristická teória, ktorá hovorí, že ľudská bytosť je osobou, ak sa tak správa. Niektoré sociologické teórie prisudzujú status osoby na základe spoločenského vzťahu – ľudská bytosť je osobou, ak to matka, resp. rodičia (v prípade ich dieťa), či spoločnosť (napríklad v prípade otroctva) uznávajú. Ide o arbitrárne určené kritériá, ktorých kritika implicitne vyplynie s ďalšieho textu. Ďalšia teória hovorí, že osobou je ten, kto dosahuje určitú „kvalitu života“, rasistické teórie hovoria, že osobou je ten, kto má určitú farbu pleti. Tieto dve teórie sa netýkajú len nenarodených detí, ale určitej rasy či skupiny postihnutých počas celého života. Diskusia o osobnom statuse ľudí inej rasy či ľudí s postihnutím v súčasnosti nie je natoľko aktuálna ako je to u iných teórií, preto sa jej tiež nebudem bližšie venovať.

Hranica vedomia

Predstaviteľmi tejto teórie sú napríklad Mary Ann Warren, Michael Tooley, Peter Singer alebo Ronald Dworkin. Aj keď sa ich názory v niektorých aspektoch líšia, v zásade zhodne tvrdia, že právo na život nepatrí každému ľudskému organizmu, ale iba osobám. Na to, aby bol ľudský organizmus osoba, musí mať určité psychologické črty, či schopnosti. Mary Ann Warren uvádza tieto potrebné charakteristiky: uvedomovanie, uvažovanie, konanie na základe vlastnej motivácie, schopnosť komunikovať neobmedzený počet rôznych typov správ, vnímanie seba samého.12 Michael Tooley v článku z roku 1972 Abortion and Infanticide, uvádza požiadavku sebauvedomenia, podľa ktorej organizmus má právo na život iba vtedy, ak „si uvedomuje seba samého ako pretrvávajúci subjekt skúseností a iných duševných stavov, a verí, že on sám je touto pretrvávajúcou entitou.“13 Argument v prospech tohto tvrdenia je ten, že mať na niečo právo (v našom prípade na život), je nevyhnutne spojené s túžbou po niečom (s túžbou žiť). Nikto nemôže mať právo na niečo, kým po tom netúži, a túžbu po niečom možno mať až vtedy, keď si to človek uvedomuje. Tooley v tom istom článku modifikuje argument tak, že porušiť právo osoby na niečo (povedzme na X) možno nielen vtedy, keď si osoba X práve želá, ale aj vtedy, keď by si osoba práve teraz X želala, ak by nebola v stave duševného rozrušenia, dočasne v bezvedomí, alebo uvedená do stavu, aby po X netúžila (napríklad otrok, ktorý netúži po slobode). Tooley svoju teóriu modifikoval aj ďalej, najmä kvôli výhrade, že práva nenarodených detí by sa mali posudzovať rovnako ako práva ľudí v bezvedomí.

K výraznejšej modifikácii došlo v roku 1983 (Abortion and Infanticide), kedy opustil argumentáciu, že právo je spojené s túžbou, namiesto toho dospel k záveru, že právo je spojené s tým, čo je v záujme danej osoby. Túžby však zostávajú naďalej dôležité v inom zmysle. Záujmy majú aj embryá, rovnako ako záujmy majú napríklad aj rastliny, dôležité však je, aby záujmy boli relevantné z morálneho hľadiska. Podľa novej Tooleyho teórie sú záujmy morálne relevantné vtedy, keď sú založené na schopnosti indivídua mať túžby. „Na to, aby bol niekto subjektom práv, je potrebné aby bol spôsobilý mať záujmy v zmysle, ktorý zahŕňa spôsobilosť mať túžby.“14 Práva má teda ten, kto má záujmy, za predpokladu že má spôsobilosť mať túžby. Osoba už nemusí mať spôsobilosť želať si vec, na ktorú má právo (indoktrinovaný otrok). Ale v takom prípade vec môže byť v niekoho záujme iba vtedy, ak držba tejto veci umožní niekedy uspokojiť iné túžby toho istého indivídua. Takže „indivíduum môže mať právo na pretrvávajúcu existenciu [právo na život] buď ak si to teraz želá, alebo ak jeho pretrvávajúca existencia umožní uspokojenie túžob, ktoré u neho existujú v inom čase.“15

Na embryo sa však takáto možnosť nevzťahuje. Kľúčová je v modifikovanej Tooleyho teórii totožnosť indivídua. Tá totiž nespočíva v totožnosti organizmu, ale v totožnosti subjektu vedomia. Osobná identita je konštituovaná „kauzálnymi a psychologickými prepojeniami,“ hlavne pamäťou.16 Keďže embryo alebo malé dieťa ešte nemá rozvinuté takéto mentálne schopnosti, nie je indivíduom totožným so subjektom uvedomenia, ktorý bude existovať neskôr. Nenarodené dieťa nemá právo na život, pretože jeho pretrvávajúca existencia nemôže umožniť uspokojenie túžob, ktoré budú existovať v budúcnosti, jednoducho preto, že vtedy to už bude iný subjekt. Alebo opačne, túžby dospelého jedinca nemôžu dať základ pre právo na život embrya, pretože embryo nie je tým istým subjektom uvedomenia, embryo je do momentu, kým nenadobudne pamäť, inou entitou.

Podľa prvej verzie Tooleyho teórie ľudský jedinec nadobúdal práva v závislosti od schopnosti sebauvedomenia a podľa neskoršej verzie v závislosti od nadobudnutia vedomia. Obe tieto schopnosti je človek schopný realizovať až po narodení, preto z morálneho hľadiska bol potrat možný počas celého tehotenstva.

Populárny austrálsky filozof Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, je takisto zástancom teórie, že ľudská bytosť sa stáva osobou až keď si dokáže uvedomovať sama seba. Zastáva doktrínu známu ako funkcionalizmus, podľa ktorej to, čo definuje ľudskú osobu, sú jej schopnosti, to čo je alebo nie je schopná robiť.17 Potrat je preto morálne prípustný. Na rozdiel od niektorých iných filozofov sa Singer nebráni dotiahnuť túto teóriu do svojich logických dôsledkov. Novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopné vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť.18 Podľa Singera má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“19 Singer považuje narodenie dieťaťa za arbitrárne kritérium pre uznanie statusu osoby, ako aj pre uznanie ľudských práv deťom v počiatočných štádiách svojho vývoja. Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento plod chránený viac ako novorodenec.20 Ale namiesto toho, aby sa za osobu považovalo už dieťa pred narodením, Singer nepovažuje za osobu ani novorodenca. Zabitie novorodenca je preto morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.

Hranica vnímavosti (gradualistická pozícia)

Na rozdiel od Tooleyho a Singera niektorí filozofi tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou vtedy, keď nadobúda schopnosť vnímavosti (schopnosť vnímať, cítiť veci). Na rozdiel od schopnosti uvedomovať si, ktorú človek nadobúda až po narodení, schopnosť vnímať získava človek už v prenatálnom štádiu života. Zástancovia tejto teórie zvyčajne tiež tvrdia, že dieťa sa pred narodením stáva osobou postupne, v priebehu dlhšieho časového obdobia (gradualistická pozícia). Z toho vyplýva, že existujú stupne osoby, ako aj stupne morálneho statusu embrya.

L. W. Summer, jeden z predstaviteľov teórie, píše, že „ak ako kritérium práva na život stanovíme schopnosť vnímať, umožní nám to určiť rozhranie, v ktorom plod nadobúda morálny status.“21 Podľa Summera rozhranie vnímavosti spadá niekde do druhého trimestra. Na základe toho rozdeľuje tehotenstvo na trimestre, v prvom trimestri nejde o osobu s morálnym statusom, v druhom trimestri organizmus získava morálny status a v treťom trimestri je morálny status plodu porovnateľný s novorodencom. Summer na základe toho dochádza k nasledovnému záveru:

„Skorá interrupcia prináleží do tej istej morálnej kategórie ako antikoncepcia – bráni vzniku novej bytosti s morálnym statusom. Neskorá interrupcia prináleží do rovnakej morálnej kategórie ako infanticída – ukončuje život novej bytosti s morálnym statusom. Hranica vnímavosti rozširuje teda otázku morálnosti antikoncepcie na skorú interrupciu a otázku morálnosti infanticídy spätne na neskorú interrupciu.“22

Ak sa žena rozhodne pre skorý potrat za akýchkoľvek okolností a pre akékoľvek dôvody, nerobí nič zlé. Ak sa potrat vykonaná pred rozhraním, z morálneho hľadiska to znamená, ako keby tento jedinec nikdy neexistoval.23 Avšak aj keď sú morálne statusy neskorého plodu a novorodenca podobné, je medzi neskorým potratom a infanticídou morálny rozdiel. Zárodok totiž „parazituje na špecifickom jedincovi a novorodenec nie. Tento parazitický vzťah ospravedlní neskorú interrupciu veľkorysejšie ako infanticídu, lebo nenastávajú za rovnakých okolností.“24

Podľa Summera nám práve kritérium vnímavosti umožní dospieť k záverom, ktoré najviac korešpondujú s našou morálnou intuíciou. Vnímavosť je dôležitá aj z ďalšieho dôvodu. Z pohľadu záujmu je dôležité to, čo osoží, alebo škodí určitej osobe. Čo človeku osoží alebo škodí závisí od (1) splnenia či nesplnenia túžob, ktoré človek má, alebo (2) od toho, či osoba prežíva určitý zážitok ako príjemný alebo nepríjemný. Keďže osoh a škoda určitej osoby závisí od jeho psychologického prežívania, morálny status majú len tie bytosti, ktoré majú vedomie alebo schopnosť vnímať. Medzi ne patria aj zvieratá, s morálnym statusom primeraným ich schopnostiam uvedomovať si a vnímať. Plný morálny status môže dosiahnuť len človek.

"Nikto nemá ani väčšiu, ani menšiu dôstojnosť, bez ohľadu na to či je čierny alebo biely, muž alebo žena, narodený alebo nenarodený, schopný vnímania alebo uvedomovania si alebo nie."

Tento prístup sa často považuje za umiernený, za zlatú strednú cestu medzi konzervatívnymi a liberálnymi „extrémami“. Ľudia sa prirodzene chcú vyhýbať extrémom a preto často prijímajú názory, ktoré dávajú za pravdu jedným aj druhým. Prístupy, ktoré život pred narodením čiastočne chránia a súčasne umožňujú jeho ukončenie, alebo ktoré hovoria o rešpektovaní ľudského života ale dávajú priestor rozhodnúť sa opačne, majú potenciál vzbudzovať dojem zmierlivosti a hľadania riešenia uspokojivého pre všetky strany. Rozdelenie tehotenstva na trimestre, počas ktorých je život dieťaťa chránený odlišne, bolo základom rozhodnutia amerického Najvyššieho súdu Roe v. Wade v roku 1973 a je už takmer 50 rokov základom aj našej legislatívy. Takéto „kompromisné“ riešenia sú však poznačené arbitrárnosťou a nekonzistentnosťou a z biologického ani filozofického hľadiska nemôžu obstáť. Imidž kompromisu si v žiadnom prípade nezaslúžia. V otázke ľudskej dôstojnosti je totiž správny len jeden kompromis, a to ten, že všetci ľudia sú si v dôstojnosti a právach rovní. Nikto nemá ani väčšiu, ani menšiu dôstojnosť, bez ohľadu na to či je čierny alebo biely, muž alebo žena, narodený alebo nenarodený, schopný vnímania alebo uvedomovania si alebo nie, a pod.

Kritika non-personalistických teórií

Teórie (seba)uvedomenia a vnímavosti majú spoločný základ v tom, že zhodne tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou inokedy ako pri počatí, teda buď počas tehotenstva, alebo až po narodení. Ešte predtým, ako sa dostaneme ku kritike tohto tvrdenia, treba sa krátko zmieniť o niektorých špecifických problémoch, ktoré obe teórie v sebe skrývajú.

Dôsledným aplikovaním teórie uvedomenia, resp. sebauvedomenia, sa dostaneme k podobným záverom ako Peter Singer, že ani novorodenci nie sú osoby, kým nenadobudnú schopnosť uvedomenia, resp. sebauvedomenia, čo môže trvať niekoľko mesiacov od narodenia. Podobný problém je tu však aj s ľuďmi ktorí spia, s ľuďmi pod vplyvom drog či sedatív, mentálne postihnutými ľuďmi, ľuďmi v kóme, či perzistentnom vegetatívnom stave a podobne. Ide pritom o ľudské bytosti, ktoré všeobecne považujeme za osoby, kým podľa týchto teórií by nemali byť osoby. Ďalším problémovým bodom je naviazanie práv na túžby, ako to robí Tooley. Podľa neskoršej verzie jeho teórie človek má právo na niečo vtedy, ak po tom sám túži, alebo ak dodržanie tohto práva umožní uspokojenie túžob, ktoré u neho existujú v inom čase. Tak napríklad indoktrinovaný otrok (taký, ktorý netúži po slobode) by mal právo na slobodu za predpokladu, že by jeho súčasná sloboda umožnila uspokojiť nejaké iné túžby. Otázne je, prečo by hodnota slobody mala spočívať v uspokojení nejakých iných túžob? Nie je sloboda hodnota sama osebe, bez ohľadu na to, či slúži na uspokojenie nejakých túžob? Zo skúsenosti vieme, že človek niekedy nemá právo na vec, po ktorej túži (napríklad človek nemá právo mať otroka, hoci po ňom túži) a tiež že právo môže mať aj na veci, po ktorých netúži (tak ako otrok má právo na slobodu, aj keď po nej netúži). V reakcii na Tooleyho Lee píše, že oveľa väčší zmysel má s porušením práv dať do súvisu spôsobenie nejakej skutočnej ujmy a nie to, že nebola naplnená nejaká túžba.25 Túžba teda nerobí právo.

Aj druhá non-personalistická teória, zakladajúca si na vnímavosti, má svoje špecifické nedostatky. Ak by sme pripustili, že morálny status (a s ním súvisiace práva) sa viažu na schopnosť vnímať, potom práva aké priznávame ľuďom na základe ich schopnosti vnímať, treba logicky priznať aj zvieratám, ktoré sú schopné vnímať. Peter Singer uznáva teóriu vnímavosti s tým rozdielom, že vnímavosť nepovažuje za základ osobného statusu (tým je podľa neho schopnosť sebauvedomenia), myslí si však, že vnímavosť je dôležitá pre rešpekt a ohľaduplnosť voči oprávneným záujmom bytosti. Jedným z takýchto záujmov vnímavých bytostí je napríklad netrpieť. Vo svojej knihe Animal Liberation z roku 1975 kritizuje diskrimináciu na základe príslušnosti k určitému živočíšnemu druhu (speciesism) a vraví, že nižší rešpekt voči bytostiam s krídlami alebo s kožušinou je rovnako neospravedlniteľný, ako diskriminácia na základe farby pleti. Vychádzajúc z danej premisy, logicky konzistentne dochádza k záveru, že s vnímavými ľudskými bytosťami by sa malo zaobchádzať rovnako ako so zvieratami s rovnakou vnímavosťou. Z morálneho hľadiska je novorodenec rovnako vhodný kandidát pre vedecké experimenty ako napríklad opica, a preto by sa na nich mali vzťahovať rovnaké kritériá. Inak by šlo o diskrimináciu na základe príslušnosti k živočíšnemu druhu, ktorá je neprípustná.26 Singer je teda konzistentný aj v tomto prípade, pretože ak je naozaj to podstatné pre uznanie určitých práv práve schopnosť vnímať, potom tento status treba uznať u všetkých bytostí, vrátane zvierat. Dôsledné aplikovanie teórie vnímavosti je jeden zo spôsobov ako sa dá demonštrovať jej nezmyselnosť.

Dôležité je tiež ukázať, že vnímavosť nie je správnym kritériom pre status osoby. Ako sme uviedli vyššie, podľa Summera je z pohľadu záujmov osoby dôležité to, čo tejto osobe osoží, alebo škodí. Osoh a škoda závisia buď od splnenia túžob osoby, alebo od prežitia určitého zážitku ako príjemného či nepríjemného. Problematickému spojeniu práv s túžbami sme sa už venovali. Podobne ako túžba nerobí právo, právo nerobí ani príjemnosť zážitku. Vŕtanie zubov rozhodne nie je príjemný zážitok, a predsa je pre človeka so zubným kazom dobré a má naň právo. A to aj v prípade ak sa vŕtaniu bráni, ako to robia malé deti. Povinnosťou rodičov a lekára je poskytnúť zdravotný úkon, a dieťa má na takýto zákrok právo aj napriek nepríjemným pocitom s tým spojenými. Ak by sme za právo považovali výhradne to, čo je spojené s príjemným zážitkom, šlo by o hedonizmus. Túžba ani príjemnosť zážitku nie sú teda relevantným základom pre právo, aj keď s naplnením ľudských práv môžu byť často spojené.

Osobitnú kritiku si zaslúži aj gradualizmus, teda teória o postupnom získavaní statusu osoby. Gradualizmus môže byť prvkom v rámci širšej teórie, tak ako u Summera27, alebo môže byť stanovený aj čisto arbitrárne, ako je to v prípade slovenskej potratovej legislatívy. Na účely argumentu pripusťme, že by vnímavosť naozaj bola kritériom osobného statusu. Môže sa tak stať dvoma rozličnými spôsobmi. Po prvé, osobný status by závisel od aktuálnej schopnosti vnímať, teda od toho, nakoľko rozvinutú schopnosť vnímania daný človek práve má. Hodnotu človeka by sme prisudzovali jeho schopnostiam, tomu aký je, teda akcidentom človeka. V druhom prípade môže byť vnímavosť považovaná za základ osobného statusu spôsobom, že hodnotu prisudzujeme priamo samotnému človeku. To čo má hodnotu, nie sú schopnosti človeka (jeho akcidenty), ale človek sám (jeho substancia). Vezmime si prípad už narodeného človeka, ktorý má zníženú vnímavosť, napríklad v dôsledku psychickej poruchy, úrazu, vplyvom drog, či prostriedkov na utlmenie bolesti a podobne. Ak v prvom prípade viažeme hodnotu človeka na jeho akcidenty, hodnota postihnutých ľudí by nedosahovala hodnotu zdravých ľudí. Ich hodnota by úmerne klesala s poklesom schopnosti vnímať, čím by sa vytvorila skupina „rovných“ a „ešte rovnejších“. Ak však hodnotu prisudzujeme priamo ľudskej bytosti, bez ohľadu na to, aké sú jej schopnosti momentálne rozvinuté, v takom prípade by rovnakú ľudskú dôstojnosť požívali aj postihnutí. A keďže hodnotu má človek sám osebe, potom túto hodnotu má rovnakú počas celej doby svojej existencie, pretože počas celého svojho života ide o totožnú ľudskú bytosť. Práve tento druhý prístup je správny, pretože byť osobou je otázka substancie, znamená kto sme, nie aký sme. Ak by tomu tak nebolo, potom človek (ľudský jedinec) by bol iba prostriedkom, nosičom nejakej hodnoty, pričom vlastnú hodnotu by nemal. Podanie sedatív, ktoré by čo i len dočasne zničili schopnosť vnímať, by malo byť nemorálnym skutkom. Naopak, usmrtenie dieťaťa v akomkoľvek veku, by nebolo nemorálne, ak by to umožnilo mať rodičom v budúcnosti dve deti, a tak vytvoriť až dvoch nositeľov skutočnej hodnoty namiesto jedného.28 Gradualistické teórie robia chybu v tom, že kritérium morálneho postavenia človeka umiestnili do nesprávnej kategórie. Toto kritérium musí byť v kategórii substancie bytosti, v tom, že bytosť je osoba, a nie v kategórii vlastností a kvalít bytosti, v tom aká je táto osoba. A keďže v kategórií substancií neexistujú stupne (teda osobou buď niekto je, alebo ňou nie je)29 , osoba nemôže vznikať postupne a nemôže mať odlišnú hodnotu v závislosti od svojich momentálnych schopností.

Každý človek je osoba

Non-personalistické teórie zhodne tvrdia, že zabitie ľudskej bytosti v počiatočných vývinových štádiách je morálne prípustné, pretože do určitého štádia vývinu táto bytosť nie je osobou. To znamená, že vznik ľudskej bytosti podľa nich nie je identický so vznikom osoby. Opierajú sa pritom o tvrdenie, že ľudská bytosť v počiatočných štádiách ešte nemá určité schopnosti, ktoré tieto teórie považujú za definičné znaky osoby (schopnosť sebauvedomenia, vnímania a pod.), preto nie je ešte osobou. Pripúšťajú, že embryo má potenciál stať sa osobou, ale až keď bude schopné tieto podstatné schopnosti realizovať.

Termínom osoba označujeme ľudskú prirodzenosť, teda všetko to, čo je špecifické človekovi a čo ho odlišuje od ostatných živých bytostí a dáva základ jeho dôstojnosti a právam.30 Vyššie uvedené teórie za podstatné pre definovanie osoby považovali vedomie, sebauvedomovanie, vnímavosť, vizuálnu podobu s dospelými ľudskými jedincami a podobne. Tieto kritériá však nevystihujú presne ľudskú prirodzenosť. To čo je skutočne špecifické práve pre človeka je jeho rozum. Rastliny ani zvieratá nemajú intelekt a schopnosť slobodne sa rozhodovať. Zviera koná na základe svojich pudov, teda na základe akéhosi programu, ktorý má v sebe zakódovaný. Naproti tomu človek je schopný usmerňovať svoje pudy, rozhodovať rozumne a konať slobodne, čím je jedinečný medzi všetkými živými tvormi na zemi. Práve rozumová povaha je to, čo vystihuje ľudskú prirodzenosť a čo definuje ľudskú bytosť ako osobu. Preto môžeme povedať, že osoba je bytosť (indivíduum) rozumovej povahy.31

Zástancovia non-personalistických teórií by ale mohli namietať, že embryo predsa ešte nie je momentálne schopné rozmýšľať a slobodne sa rozhodovať, preto nie je osobou. Má síce potenciál stať sa osobou, ale kým nerozmýšľa a slobodne sa nerozhoduje, tak ňou nie je.

Tu treba zopakovať, že status osoby nie je akcidentálna charakteristika, ktorú človek získa v jednom momente a stratí v druhom. Bytosť je ľudskou osobou tým, že je žijúcim členom ľudskej komunity, členom ľudského druhu. To že je niekto osobou nie je výsledok získaných akcidentálnych znakov, ale tým, že bytosť je určitým typom indivídua, konkrétne indivídua rozumovej povahy. Túto racionálnu povahu má každá ľudská bytosť v každom štádiu svojej existencie. Pri počatí vznikáme ako indivíduá s racionálnou povahou, a neprestávame byť takýmito indivíduami až kým nezomrieme. Racionálnu povahu sme nenadobudli až získaním vnímavosti, či aktuálnej možnosti premýšľať a konať. Pretože ak sme osobami teraz, boli sme nimi vždy, teda aj v mladosti, detstve, keď sme boli novorodenci aj keď sme boli ešte len embryami.32

Kľúčové pre takéto tvrdenie je vyjasnenie si vzťahu medzi racionálnou povahou bytosti a racionálnymi prejavmi bytosti. Pre označenie bytosti ako bytosti s racionálnou povahou sa nevyžaduje, aby racionalita bola prítomná ako účinný úkon, stačí ak je prítomná ako schopnosť. Aj osoba ktorá spí, alebo je v kóme, či malé deti, sú racionálnymi bytosťami, aj keď práve teraz sa tak neprejavujú. Jedinec nie je osoba, pretože sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak preto, lebo je osoba. Človek je už od momentu počatia racionálna bytosť a má schopnosť konať racionálne, aj keď potrvá určitý čas, kým sa táto schopnosť bude realizovať. Táto schopnosť (potencialita) je aktívnou potencialitou. Aktívna potencialita je schopnosť niečo spraviť sám. Aktívna potencialita embrya spočíva v tom, že ak nemá vonkajšie prekážky, toto embryo je schopné dospieť k svojmu úplnému rozvoju až do štádia dospelého jedinca a prejavovať svoju rozumovú povahu aj reálnymi skutkami. Na rozdiel od embrya pohlavné bunky majú iba pasívnu potencialitu stať sa človekom, teda takú, že pod vplyvom vonkajších faktorov môžu prejsť premenami, pri ktorých ako pohlavné bunky zaniknú a vytvoria základ pre úplne novú entitu, ktorou je embryo.33 Napríklad sklársky piesok má pasívnu potencialitu stať sa sklenenou vázou, za predpokladu, že si sklár, ako vonkajší činiteľ (agent) tento piesok vyberie pre svoju vázu, piesok roztaví a vyformuje z neho vázu. Na rozdiel od piesku, práve narodené dieťa, ktoré má obmedzené pohybové schopnosti má aktívny potenciál, že už o pár mesiacov sa bude plaziť po dlážke, ešte neskôr sa naučí stáť a o pár rokov bude samé behať, skákať a loziť po stromoch. Kým pre substanciálnu zmenu subjektu, ktorým bol piesok, na odlišný subjekt, ktorým je váza, bol potrebný nejaký vonkajší zásah (piesok mal len pasívnu potencialitu stať sa vázou, a nikdy by sa sám bez činnosti sklára vázou nestal, aj keby mal pre to vytvorené akékoľvek predpoklady,) pre akcidentálnu zmenu novorodenca na behajúce dieťa nebol potrebný zásah z vonku, pretože v genetickej výbave dieťaťa bol už od momentu počatia zakódovaný plán ďalšieho vývinu, ktorý sa vo vhodných vonkajších podmienkach sám realizoval. Piesok zásahom vonkajšieho činiteľa zanikol a vnikla z neho váza, došlo teda k substanciálnej zmene, ktorú by piesok sám nikdy nerealizoval a navždy by zostal iba pieskom. Naopak, podobne ako narodené dieťa, už ľudské embryo sa samé vyvíja, rastie a dospieva, pričom zostáva tou istou substanciou, ktorá sama realizuje svoj vnútorný plán. Embryo teda nemá len potenciál stať sa osobou, ako to niektorí hovoria, ale embryo je osobou, teda bytosťou rozumovej povahy, s potenciálom samostatného vývinu do štádia, kedy sa rozumová povaha bude prejavovať aj navonok. Embryo teda v čase samo realizuje to, čím už je. A keď prisudzujeme status osoby dospelej bytosti, musíme ho priznať aj embryu, pretože od momentu počatia nedošlo k substanciálnej zmene tejto bytosti na inú, ale len k akcidentálnym zmenám toho istého subjektu smerom k dospelosti.

Non-personalistické teórie sa dopúšťajú omylu aj v tom, keď popierajú, že osoba je fyzický organizmus. Dualisti tvrdia, že osoba je nefyzický, nehmotný subjekt (zdá sa, že túto teóriu zastáva aj Michael Tooley v neskoršej verzii svojej teórie). Iní filozofi dokonca popierajú, že by osoba bola subjektom ako takým. Podľa nich je osoba len sled zážitkov.34

Osoba však je organizmus. Telo nie je len vec, ktorú vlastním, telo som „ja sám“, aj keď telesný život nevyčerpáva všetko bohatstvo tohto „ja“.35 Lee píše, že silným dôkazom proti dualizmu je veľké množstvo údajov, ktoré preukazujú vzájomný vzťah medzi funkciami mozgu a duševnými funkciami.36 Ak je osoba nefyzický subjekt, prečo sú pochody a činnosť osoby tak úzko závislé od fyzického stavu? To isté osobné „ja“, ktoré rozumie (chápanie je funkciou osoby), je tým istým telesným „ja“, ktoré zmyslovo vníma. Vnímanie je aktom organizmu, ktoré sa koná prostredníctvom telesných orgánov. Vezmime si príklad, keď osoba hrá futbal. Hráč utekajúci za loptou sa prispôsobuje vonkajšiemu prostrediu, teda reaguje na ostatných hráčov, sleduje pohyb lopty, beží za ňou a podobne. Sledovanie lopty je teda súčasťou prispôsobovania sa vonkajšiemu prostrediu. Prispôsobovanie tela vonkajšiemu prostrediu je telesnou aktivitou, a rovnako tak je telesnou aktivitou aj zmyslové vnímanie. Subjekt, ktorý premýšľa ako získať loptu, premýšľa, ktorý z jeho spoluhráčov má najlepšiu pozíciu, aby mu loptu prihral s cieľom streliť gól, je ten istý subjekt, ktorý sa pohybuje po ihrisku, sleduje hru a kope do lopty. Keďže ten, čo rozmýšľa o stratégii a uvedomuje si svoje miesto v nej (funkcia osoby) je identický s organizmom, ktorý vidí loptu a uteká za ňou, potom osoba, ktorá rozmýšľa, je fyzickým organizmom.

Z faktu, že osoba je organizmus, vyplývajú jednoznačné konzekvencie, že moment vzniku a zániku osoby musí byť identický so vznikom samotného organizmu. Preto počatie, ktoré je vznikom organizmu, je súčasne aj vznikom osoby. Všetky non-personalistické teórie, ktoré obhajujú potraty tvrdením, že embryo do určitého štádia vývinu ešte nie je osobou, sú preto neplatné.

Argumenty spochybňujúce embryo ako ľudskú bytosť

Na rozdiel od non-personalistických teórií, ktoré uznávajú, že embryo je ľudská bytosť, ale nie osoba, tieto teórie popierajú, že embryo je ľudská bytosť. Za hranice vzniku ľudskej bytosti sa najčastejšie uvádzajú tieto kritériá: (1) nevyhnutnosť uhniezdenia, (2) vznik tzv. primitívneho prúžku, (3) nemožnosť ďalšieho delenia embrya (strata bunkovej totipotencie), (4) viabilita, (5) činnosť mozgu, (6) vstúpenie duše do tela (hylomorfizmus). Všetky tieto teórie majú spoločné to, že podľa nich ľudský organizmus vzniká neskôr ako pri počatí. Prvé tri kritériá sú časovo umiestnené približne do 14. alebo 15. dňa po počatí. V otázke potratov nemajú tieto tri teórie veľký praktický význam, pretože žena sa o svojom tehotenstve dozvie zvyčajne až po uplynutí tohto časového momentu. Tieto argumenty však môžu mať praktický význam pre otázku užívania abortívnych prípravkov a antikoncepcie, ktorá má aj abortívny účinok, či pri umelom oplodnení alebo výskume, pri ktorých dochádza k manipuláciám a ničeniu embryí v prvých dňoch ich života. Špecifickou teóriou spomedzi vymenovaných je teória neskoršieho vstúpenie duše do tela. Táto teória bola súčasťou stredovekých teologických debát cirkevných otcov o dedičnom hriechu a jej zástancom bol napríklad Tomáš Akvinký. Ten vychádzal zo starovekej aristotelovskej embryológie, ktorá mala nepresné vedecké informácie o biologickom charaktere embrya a počatí.37 Vzhľadom na špecifický teologický kontext tejto teórie a staroveké predstavy o vzniku človeka by si táto teória vyžadovala samostatné spracovanie, preto sa jej v tomto článku nebudem venovať.

Nevyhnutnosť uhniezdenia

Toto kritérium vniesla do diskusie po prvýkrát Rada pre poradenstvo v otázkach etiky (USA) v roku 1979.38 Rada argumentovala tým, že ak sa oplodnené vajíčko dobre nezachytí, môže byť z dutiny maternice odstránené. Jedine uhniezdenie a následná výživa embrya prostredníctvom materského mlieka dávajú embryu možnosť prežiť.

Jacques Suandeau na tento argument odpovedá, že „nie nidácia robí z embrya „bytosť“ embrya, rovnako ako materské mlieko nerobí z dieťaťa „bytosť“ dieťaťa. Stačí pripomenúť, že vývoj embrya in vitro môže pokračovať oveľa ďalej, než je štádium uhniezdenia.“39

Vznik tzv. primitívneho prúžku

Toto kritérium súvisí s prechodom zo štádia moruly do štádia blastocysty. Morula je embryo pozostávajúce zo 16 a viac blastomér (buniek) a nazýva sa tak pre svoju podobnosť s morušou.40 Blastoméry sa rozdelia na povrchové a vnútorné. Toto uloženie je určujúce pre ich ďalší vývoj. Bunky moruly sa ďalej delia a presakovaním tekutiny vypĺňajúcej dutinu maternice do vnútra moruly sa jej bunky rozostupujú. Hromadením tekutiny sa vnútri moruly utvorí dutinka s tekutým obsahom. Morula sa premení na ďalšie vývojové štádium – blastocystu. Blastocysta je guľovitý útvar s dutinou. Blastocystu tvorí vonkajšia stena (trofoblast), dutinu blastocysty vypĺňa tekutina a na periférii dutiny sú uložené vnútorné bunky blastocysty (embryoblast). Bunky tvoriace embryoblast sú väčšie, a predstavujú asi desatinu všetkých buniek blastocysty. Z buniek embryoblastu sa ďalej vyvíja celé embryo a niektoré extraembryonálne orgány, kým trofoblast zabezpečuje ochrannú a vyživovaciu funkciu. Neskôr sa trofoblast stane súčasťou placenty.41

Argument spočíva v tom, že kým sa embryo nerozčlení na trofoblast a embryoblast, nemožno o embryu hovoriť ako o skutočnej entite, pretože nevieme, ktoré bunky sú základom pre embryo a ktoré len pre jeho ochranný obal. Ľudskou bytosťou je až embryoblast, z ktorého sa ďalej vyvíja celé embryo.42

Trofoblast však nie je nejaký náhodný útvar. Jeho vznik je dopredu naplánovaný v genetickom kóde zygoty a je výsledkom procesu, ktorý začal už pri oplodnení. Už v štádiu moruly sa bunky rozdelia na povrchové a vnútorné a toto uloženie určí ich ďalší vývoj. Podľa niektorých vedeckých poznatkov sa bunky začínajú v svojich funkciách uberať odlišným smerom už v dvojbunkovom embryu.43 Z pohľadu identity embrya je nepodstatné, že z časti buniek embryo vytvorí vonkajší obal, ktorý ho bude chrániť a vyživovať. Dôkazy nám hovoria, že trofoblast, podobne ako neskôr placenta nie sú embryu cudzie, ale sú jeho dočasné orgány44 , plniace špecifické funkcie pred narodením dieťaťa. Trofoblast nie je orgán matky, ani nádor, ani nejaký cudzí tretí organizmus, ale orgán, ktorý si embryo samo vytvára na svoju ochranu. A „tvorba orgánov pre prospech celku je definičná črta organizmov.“45 Vytvorenie trofoblastu nie je teda takou zmenou, ktorá by nebola naplánovaná už od momentu počatia a samotný fakt, že embryo časť svojich buniek použije na vytvorenie svojho ochranného orgánu nijako nespochybňuje jeho identitu samostatného organizmu, práve naopak.

Nemožnosť ďalšieho delenia embrya (strata bunkovej totipotencie)

Totipotentné bunky sú schopné sa diferencovať rôznym spôsobom podľa funkcie miesta, kde sa nachádzajú, ale môžu dať pôvod aj novým jedincom. V embryu sú totipotentné bunky približne do 14. dňa po počatí. Ak dôjde k rozdeleniu embrya, vzniknú dve embryá, teda jednovaječné dvojičky (prípadne trojičky, atď.,) ktoré majú rovnakú genetickú výbavu.

Niektorí filozofi na základe toho tvrdia, že zygotu nemožno považovať za jedinca, pretože daná zygota sa môže stať dvoma jedincami. Embryo teda nie je jedinec až kým nezanikne možnosť dvojičkového delenia. Podľa Normana Forda má byť dokonca každá bunka raného embrya považovaná za „ontologicky odlišnú entitu v jednoduchom kontakte s ostatnými.“46

Tento jav je výnimkou: asi 99-99,6% zygot sa vyvíja ako jedinečný organizmus. K rozdeleniu dochádza náhodne v dôsledku zásahu vonkajšieho faktora, nie je dôsledkom vývinového procesu obsiahnutého v genóme embrya. Embryo pozostávajúce z totipotentných buniek je teda fyzicky rozdeliteľné tak, že jeho oddelené časti budú schopné života samostatných jedincov. Je sporné, či rozdelením embrya toto embryo zaniká a vznikajú dve nové (Lee), alebo či jedno embryo pokračuje vo svojom živote a oddelením vzniká druhé (Suaudeau). Nesporné však je, že pred rozdelením existoval jeden jedinec, a po ňom dvaja. Takýto jav nie je v prírode výnimočný. Je mnoho organizmov, ktoré sa rozmnožujú delením. Napríklad hlísty sa rozmnožujú pohlavne, ale niektoré druhy aj nepohlavne, priečnym delením. Keď niekto prereže takúto hlístu napoly, obe polovice sa zregenerujú na dve odlišné hlísty.47 Pritom nikto nepochybuje, že by hlísta pred rozdelením nebola samostatným jedincom, hlístou. Niečoho podobného je schopné aj rané embryo, ktoré vďaka totipotencii buniek dokáže dať základ viacerým jedincom. Neznamená to však, že by pred rozdelením nebolo samostatným jedincom. Rozdelenie embrya je zmena, ktorá nebola v pláne od počatia a totipotencia buniek v tomto kontexte znamená schopnosť, že ak dôjde k takémuto vonkajšiemu zásahu, obe polovice sú schopné života samostatných jedincov. Neobstojí ani tvrdenie Normana Forda, že každá bunka je samostatným jedincom. Totipotentné bunky sa totiž správajú inak, ak sú súčasťou embrya a inak ak sú od tohto celku oddelené.48 V embryu sa totipotencia prejaví tak, že bunky vďaka svojim schopnostiam dajú základ pre vznik rozličných orgánov a tkanív, teda správajú sa ako súčasť celku, ktorým je celé embryo, kým po oddelení totipotentnej bunky od embrya sa totipotencia prejaví tak, že sa bunka správa ako nové embryo, ktoré je schopné prežiť a vyvíjať sa ako samostatný jedinec.

Viabilita

Viabilita znamená životaschopnosť, teda schopnosť prežiť. Teoretici, považujúci za moment vzniku samostatného ľudského jedinca viabilitu vravia, že pokiaľ plod nie je životaschopný, tak nie je nezávislou (samostatnou) ľudskou bytosťou, a iba samostatný ľudský život má skutočnú hodnotu a ľudské práva. (Viabilitou vo svojom rozhodnutí argumentoval aj Najvyšší súd USA v prípade Roe v. Wade z roku 1973.) Aj keď schopnosť prežiť je u ľudí často závislá od pomoci druhých (napríklad malé deti, chorí, starci a pod. by bez pomoci iných nevedeli prežiť,) v diskusii o potratoch sa zvýrazňuje najmä otázka schopnosti prežitia dieťaťa mimo tela matky, teda závislosť dieťaťa na matkinom tele. Kým dieťa nie je schopné prežiť mimo tela matky, nie je samostatnou (nezávislou) bytosťou. Dali by sa však nájsť príklady, kedy je niekto závislý na tele druhého človeka, a predsa mu plne priznávame práva. Predstavme si situáciu Siamských dvojčiat, z ktorých jedno by mohlo byť od druhého oddelené bez rizika straty života, ale druhé je závislé od životného orgánu svojho súrodenca a oddelenie by pre neho znamenalo istú smrť. Toto druhé dvojča je rovnako ako plod závislé od tela druhého človeka a predsa ho jednoznačne považujeme za ľudskú bytosť.49

Zdá sa, že myšlienka viability ako deliaceho kritéria, spočíva v zamieňaní pojmov nezávislosť (independence) a odlišnosť (distinctness).50 Embryo je jednoznačne závislé na svojej matke, ale to neznamená, že by nebolo odlišnou bytosťou. Biologické poznatky jednoznačne preukazujú, že embryo je odlišnou bytosťou ako jeho matka. Dôkazom je odlišná genetická výbava dieťaťa, často krát odlišná krvná skupina, pohlavie a podobne. Viabilita je len jedným z množstva momentov v živote, kedy človek dospeje do štádia, že je schopný robiť niečo, čo predtým ešte nemohol. To všetko je však už od počatia dané a potrebný je len čas a vhodné prostredie na realizáciu týchto daností.

Schopnosť dieťaťa prežiť nezávisle od tela matky okrem toho závisí od momentálnych vedeckých poznatkov, dostupnej zdravotníckej starostlivosti a techniky. Vo vyspelých krajinách vedia zachrániť dieťa, ktoré sa predčasne narodí v dvadsiatom týždni tehotenstva, kým v zaostalej krajine to bude oveľa neskôr. Stále prebieha výskum a už niekoľko rokov sa pracuje na vytvorení umelej maternice.51 Singer k tomu poznamenáva, že je divné, aby „plod mal právo na život ak tehotná žena žije v Londýne, ale nemal toto právo ak žena žije v Novej Guinei.“52

Činnosť mozgu

Ľudský mozog začína fungovať asi v šiestom týždni po počatí. Niektorí teoretici vravia, že objavenie sa mozgovej činnosti znamená prechod od „bunkového“ obdobia embrya k „holistickému obdobiu“ so zjednocovaním jednotlivých orgánom a tkanív do jedinečného ľudského indivídua.53 Baruch Brody zastáva tzv. esencializmus, podľa ktorého sú niektoré vlastnosti alebo schopnosti esenciálne a iné akcidentálne. Vlastnosť je esenciálna vtedy, keď vec nemôže stratiť túto vlastnosť bez toho, aby prestala existovať. Brody vraví, že nezvratné skončenie činnosti mozgu (mozgová smrť) je koncom ľudskej bytosti, preto funkcie mozgu sú esenciálnou vlastnosťou človeka. Ľudský jedinec teda vzniká vtedy, keď sa mu vyvinie mozog.54

"Splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky dochádza k substanciálnej zmene, pri ktorej pohlavné bunky zanikajú a na miesto nich vzniká celkom nový ľudský jedinec."

S mnohým sa dá s týmito teóriami súhlasiť, ale chybu robia v tom, že sa dopúšťajú nesprávnej analógie. Mozog je určite zjednocujúci orgán v organizme, ale pre organizmus nie je nevyhnutný mozog ako taký, ale zjednotenosť tohto organizmu. Tá sa dá dosiahnuť aj inými orgánmi, alebo inou formou vnútornej komunikácie organizmu, aj keď je pravda, že od určitého štádia túto funkciu plní práve mozog. U nižších organizmov však mozog nevzniká, a predsa sú funkčnými organizmami. Pred vznikom mozgu je aj ľudské embryo organizmom, pretože všetky funkcie nevyhnutné pre jednotnosť organizmu sú zabezpečené iným spôsobom. Dôkazom je jasný a nespochybniteľný vývoj organizmu k dospelejším štádiám už od momentu počatia. Embryo rastie, diferencuje svoje bunky, vytvára orgány, je skutočným organizmom, ktorého jednotlivé časti sa podriaďujú v prospech celku.

Tú istú chybu spravil aj Brody. Čo je v skutočnosti rozhodujúce na momente smrti je, že telesné orgány prestávajú tvoriť organizmus. Skutočne esenciálnou vlastnosťou ľudského jedinca nie je mozog, ale organizmus. Preto vznik a zánik organizmu je tiež vznikom a zánikom ľudského jedinca. A keď je organizmus ľudskou bytosťou v jednom momente, musí byť tou istou ľudskou bytosťou počas celej svojej existencie.

Človekom od počatia

Zakladateľ modernej genetiky prof. Jérome Lejeune vraví, že „každý z nás má veľmi presný východzí bod, ktorým je doba, kedy sú všetky potrebné a vhodné genetické informácie zhromaždené v jednej bunke, oplodnenom vajíčku, a to je okamih oplodnenia. O tom neexistuje najmenších pochýb...“ O tejto bunke, oplodnenom vajíčku sa prof. Lejeune vyjadril, že je „najšpecializovanejšou bunkou pod slnkom“.55 O tom, že prvé štádium života nového ľudského jedinca je zygota, teda „oplodnené vajíčko“, existuje množstvo vedeckých dôkazov. Splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky dochádza k substanciálnej zmene, pri ktorej pohlavné bunky zanikajú a na miesto nich vzniká celkom nový ľudský jedinec. Ak by nedošlo k počatiu, pohlavné bunky by navždy zostali len pohlavnými bunkami a čoskoro by zanikli. Ich splynutím však vznikla úplne iná entita, embryo so svojou vlastnou genetickou informáciou, ktoré ďalej bude žiť, vyvíjať sa a realizovať svoj plán. Od úplného začiatku, teda od počatia, je to embryo, nie jeho matka, kto si riadi svoj život.56 Za predpokladu, že bude mať vhodné podmienky, bude sa kontinuálne bez prerušení vyvíjať cez štádium embrya, plodu, novorodenca, dieťaťa, dospelosti, až po samotnú smrť organizmu. Všetko to, čím bude v neskorších vývojových štádiách svojho života, má už zakódované v svojom genetickom kóde, ktorý sám aktívne napĺňa. Všetok vývoj, ktorý nasleduje po oplodnení, je riadený zvnútra, zvonka už nebude pridaný žiadny dodatočný riadiaci plán. DNA človeka od momentu počatia zostáva nemenná až do jeho smrti. Embryo je teda novým človekom s aktívnou potencialitou ďalšieho rozvoja, nie len entitou s pasívnou potencialitou stať sa človekom. Zygota je tým istým organizmom, ktorý sa bude v tele matky nachádzať o niekoľko týždňov, či mesiacov, a je to ten istý organizmus, ktorý o niekoľko rokov bude celkom samostatný, dospelý človek. Od momentu počatia po smrť nenastane žiadna zmena, ktorá by nás oprávňovala označiť za moment vzniku novej ľudskej bytosti akúkoľvek inú udalosť, ako počatie.

Záver

Vráťme sa k teraz k základnému argumentu, prečo je potrat morálne zlý. Ten hovorí, že (1) úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé. (2) Potrat je úmyselným zabitím nevinnej osoby, preto (3) potrat je vždy morálne zlý.

V tomto článku som sa snažil vyvrátiť argumenty, ktoré spochybňujú druhú premisu, že potrat je zabitím nevinnej osoby. Tieto argumenty vravia, že embryo nie je osobou, alebo dokonca nie je ani ľudskou bytosťou, preto potrat nie je zabitím nevinnej osoby a nie je teda nemorálnym činom. Tieto argumenty však nie sú platné. Preukázal som, že biologické poznatky jednoznačne ukazujú, že embryo je ľudská bytosť. Preukázal som tiež, že každá ľudská bytosť je osoba, preto aj embryo je ľudská osoba. Naopak nevenoval som sa argumentu, že potrat nie je úmyselným zabitím embrya, ako aj niektorým utilitaristickým argumentom v prospech potratu.

Keďže embryo je tým istým človekom pred narodením, ktorým bude aj po narodení, má z morálneho hľadiska rovnakú ľudskú dôstojnosť a rovnaké práva ako bude mať po narodení. Alebo inak povedané, keďže embryo je osoba ako všetci ostatní ľudia, z morálneho hľadiska má rovnakú dôstojnosť a práva ako všetci ostatní ľudia. Keďže teda embryo má rovnakú dôstojnosť a práva ako všetci ostatní ľudia, rovnakou mierou, akou chránime život už narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťaťa pred narodením. Inak by sme sa dopustili nespravodlivosti, ako to už ľudia neraz spravili na základe iných diskriminačných kritérií.

1 Pod pojmom potrat sa myslí umelý potrat, teda úmyselne vyvolaný potrat, ktorý sa niekedy eufemicky označuje aj ako interrupcia, umelé prerušenie tehotenstva a pod. K štatistikám o potratovosti na Slovensku pozri http://www.uzis.sk/publikacie/zdravroc.htm.
2 Patrick Lee: Abortion and Unborn Human Life. The Catholic University of America Press, 1997, s. 1. Pozri tiež: Peter Singer: Abortion. http://www.utilitarian.net/singer/by/1995----03.htm.
3 Pod pojmom embryo budem ďalej myslieť ľudskú bytosť pred narodením, pokiaľ z kontextu nebude vyplývať niečo iné.
4 Brian Clowes: The Facts of Life. Human Life International, 2001, s. 157.
5 Karol Kepeller, Viera Pospíšilová: Embryológia človeka, učebnica pre lekárske fakulty. Vydavateľstvo Osveta, 2001, s. 48.
6 Viac o vlastnostiach biologického indivídua pozri: Jacques Suaudeau: Potrat a eutanázia. Serafín, 2002, s. 59 – 63.
7 Jacques Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 15 – 16.
8 Patrick Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 5. Podľa Tomáša Akvinského je osoba „individuálna substancia rozumovej povahy“. Pozri Tomáš Akvinský: Summa Theologica, ot. 29.
9 Jacques Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 19.
10 Viac o tejto teórii pozri: Jacques Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 21.
11 Viac o tejto teórii pozri: Jacques Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 22.
12 Mary Ann Warren: On the Moral and Legal Status of Abortion. In Freiberg: The Problem of Abortion, s. 102 – 119. Citované z Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 10.
13 Citované z Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 12.
14 Citované z Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 16.
15 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 29.
16 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 18.
17 Scott Klusendorf: Death with a Happy Face. Peter Singer’s Bold Defense of Infanticide. http://www.equip.org/free/DD801.htm.
18 Peter Singer: Practical Ethics. Cambridge University Press, 1979, s. 169. Citované z http://www.equip.org/free/DD801.htm.
19 Peter Singer: Practical Ethics, s. 122 – 123. Citované z http://www.equip.org/free/DD801.htm.
20 Peter Singer: Abortion, http://www.utilitarian.net/singer/by/1995----03.htm
21 L. W. Summer: Interrupcia a teória morálky, in: Právo ženy?, KALLIGRAM, 2004, s. 44
22 L. W. Summer: Interrupcia a teória morálky, in: Právo ženy?, KALLIGRAM, 2004, s. 49
23 L. W. Summer: Interrupcia a teória morálky, in: Právo ženy?, KALLIGRAM, 2004, s. 52
24 L. W. Summer: Interrupcia a teória morálky, in: Právo ženy?, KALLIGRAM, 2004, s. 44
25 Porovnaj Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 30
26 http://en.wikipedia.org/wiki/Peter_Singer
27 Pozri tiež Warren Quinn, Interrupcia: Identita a strata, in: Právo ženy?, KALLIGRAM, 2004, s. 72-81
28 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 55
29 Toto tvrdenie vychádza už z Aristotelovej filozofie. Porovnaj Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 55
30 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 18
31 Porovnaj Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 59, Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 18-20, Akvinský: Summa Theologica, ot. 29
32 Porovnaj Robert P. George, Patrick Lee: Acorns and Embryos, The New Atlantis, No. 7, 2004, s. 95-96
33 Viac o aktívnej a pasívnej potencialite Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 24-29
34 Viac k tejto téme v Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 31-45
35 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 16
36 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 33
37 Viac o tejto teórii pozri v Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 25, Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 79-90
38 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 83
39 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 84
40 Karol Kepeller, Viera Pospíšilová: Embryológia človeka, učebnica pre lekárske fakulty, Vydavateľstvo Osveta, 2001, s. 51
41 Porovnaj Pospíšilová: Embryológia človeka, s. 51-54
42 Tento argument uviedla v roku 1984 v Austrálii Wallerova komisia, a zastáva ho aj A. McLarenová. Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 84
43 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 97-98
44 Porovnaj Pospíšilová: Embryológia človeka, s. 82
45 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 96
46 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 87
47 http://en.wikipedia.org/wiki/Flatworm
48 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 97
49 Tento príklad uviedol Richard Werner v článku Abortion: The Ontological and Moral Status of the Unborn, Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 73
50 Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 73
51 http://en.wikipedia.org/wiki/Artificial_womb
52 Peter Singer: Abortion, http://www.utilitarian.net/singer/by/1995----03.htm
53 Suaudeau: Potrat a eutanázia, s. 90
54 Porovnaj Lee: Abortion and Unborn Human Life, s. 74-79
55 http://prolife.cz/vyvoj/?id=14, pozri tiež Pospíšilová: Embryológia človeka, s. 47, kde spoluautorka, doc. Viera Pospíšilová píše, že na molekulovej úrovni je zygota „najdokonalejšia bunka zo všetkých biologických sústav.“
56 Robert P. George: The Clash of Orthodoxies, ISI Books, Delaware, 2001, s. 70

 

Článok bol publikovaný v Impulz 1/2007.