Human rights and Family policy Institute

Hriechy a potraty

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 17. máj 2018, 14:25

Veľa matiek svoje rozhodnutie ísť na potrat ľutuje.

Teológ Miroslav Kocúr sa zastal legálnosti potratov. Ide podľa neho síce o hriech (aspoň v prípade ľahkovážnych potratov), ale to nás ešte neoprávňuje potraty paušálne zakázať zákonom. Prekročili by sme tým podľa neho kompetencie náboženstva.

Problém potratu je však oveľa komplikovanejší, ako len to, či ide o hriech. Potrat predsa nie je vôbec dobrý ani pre matku, ktorá sa ho rozhodne podstúpiť! Veľa z nich toto svoje rozhodnutie spätne ľutuje. Smútia, majú depresie, samovražedné sklony, narušený vzťah k deťom a mužom, stratia úctu k sebe samej. Toto sú vážne veci. Počul som príbeh o staršej žene, ktorej nestačil dôchodok a dostala sa do dlhov. Keď sa jej snažili pomôcť, ukázalo sa, že má extrémne vysoké účty za teplú vodu. Časom sa podarilo zistiť, že dôvodom bol pretrvávajúci pocit nečistoty. Táto pani bola pred mnohými rokmi na potrate, a kvôli tomu sa cítila nečistá a mala nutkavú potrebu sa neustále sprchovať.

Osobne poznám ženu, o ktorej všetci vedia, že bola na mnohých potratoch. Hoci to bolo už dávno, otvorene rozpráva, ako sa jej v noci sníva sen, v ktorom za ňou jej potratené deti naťahujú ruky z hrobu a volajú „Mama!“.

Jeden skúsený psychiater mi raz rozprával, že pri riešení ťažších psychiatrických problémov zvykol používať metódu podobnú hypnóze. Veľa žien po uvedení do tohto stavu ako svoje prvé slová vyslovili tú istú vetu: „Bola som na potrate.“

Nie každá matka, ktorá bola na umelom potrate, musí mať takýto ťažký osud. Ale som si istý, že je ich veľa, a že mnohé z nich toto svoje trápenie dusia vo svojom vnútri. Boja sa, že by boli nepochopené. Veď šli na potrat „dobrovoľne“, tak čo sa teraz sťažujú! Takáto izolácia ich trápenie ešte viac zosilňuje.

Niekto by možno zastával postoj, nech je potrat legálny aspoň v prípade znásilnenia, ťažkej situácie, alebo keď ide o mladučkú mamičku. Je v tom niečo pochopiteľné, veď kto by nechcel takejto zranenej matke pomôcť? Ale potrat nie je ani v takomto prípade dobré riešenie. Práve naopak, ak si matka uvedomuje hodnotu svojho dieťaťa, a nechá sa do potratu dotlačiť okolnosťami, partnerom, alebo rodičmi, práve u takejto matky je riziko psychických následkov potratu najvyššie.

Chápem, že pre niektoré mamičky je ťažké prijať rolu matky. Musia zabiť kus seba, to, kým sú, to, kým chcú byť. Ale ak sú tehotné, už sú mamy a už nikdy to nebude inak, bez ohľadu na to, čo urobia. Naša spoločnosť a kultúra by im mala pomôcť prijať tento fakt. Lebo ony si to s veľkou pravdepodobnosťou raz uvedomia, len to bolí, ak je to príliš neskoro.

Súhlasím s pánom Kocúrom, že by sme nemali z každého hriechu robiť trestný čin, lebo by to bolo prekročenie kompetencií náboženstva. Som presvedčený, že to ani nie je nikoho cieľom. No myslím si, že by sme nemali rezignovať na ochranu života a zdravia nikoho z nás, aj keď je človek ešte maličký, alebo je v ťažkej životnej situácii. To by zase bolo prekročením povinností štátu.