Svedectvá matiek, ktoré prišli o nenarodené deti
- Podrobnosti
- Uverejnené: pondelok, 05. november 2018, 12:06
V dušičkovom období si spomíname aj na deti, ktoré zomreli pred narodením.
Koľko detí bolo zabitých, že o tom ani ich mamy nevedia?
Čakala som tretie dieťa. V deviatom týždni som začala slabo krvácať a tak ma zastupujúci gynekológ poslal do nemocnice. Na príjme sa ma zdravotná sestra pýtala koľko mám detí a aké sú staré. Povedala som jej, že dve, a že sú ešte malé. Ona mi na to odpovedala, že mám s nimi dosť starostí.
Vypísala mi papier a poslala ma prezliecť sa do inej miestnosti. Tam už sedeli tri ženy a čakali, kým ich vezmú do ďalšej miestnosti. Najskôr zavolali jednu, po krátkej chvíli druhú. Tak som tam zostala len ja a jedno mladé dievča.
Opýtala som sa jej, kvôli čomu je v nemocnici. Vravela, že ide na potrat, má sedemnásť rokov a nechce mať dieťa s tým mužom, s ktorým chodí. A že je veriaca...
Snažila som sa jej potrat vyhovoriť. Vysvetľovala som jej, že mňa tu zobrali kvôli krvácaniu, že neviem čo bude s dieťatkom. Vravela som jej, aby nechala svoje dieťatko žiť...
Potom jej iná sestrička prišla dať injekciu. Pozrela na mňa a ja som jej hneď povedala, že som tu s krvácaním, a že ma ešte žiaden lekár nevyšetril. Pichla tej dievčine injekciu a mňa zobrala k lekárke. Neviem, čo bolo s tým dievčaťom potom.
Lekárka mi povedala, že zatiaľ je všetko v poriadku a poslala ma na izbu. Na druhý deň som šla opäť na ultrazvuk. Šla so mnou tá druhá sestrička. Lekár sa jej opýtal s čím som prišla. Ona mu na to povedala, že som prišla na potrat!
Ostala som v šoku, že také niečo hovorí. Samozrejme som protestovala. Vravela som, že som prišla s krvácaním. Lekár pozrel ultrazvuk a skonštatoval, že je zatiaľ všetko v poriadku a môžem ísť na obed.
Po obede som šla na izbu a po krátkej chvíli som sa už poriadne rozkrvácala. Potratila som na posteli. Potratila som v deň, keď bolo svätej Lívie. Presne toto meno sme chceli dať dcérke.
Ešte v tom istom roku som čakala štvrté dieťatko, opäť som začala krvácať. Šla som do nemocnice, kde ma hneď pozrela lekárka.
Aj tento krát som potratila v nemocnici na posteli. V ten deň bolo svätého Damiána a svätého Kozmu. A tiež sme chceli nášmu dieťatku dať meno Damián.
Po čase som zase bola v požehnanom stave a opäť som krvácala. Šla som do nemocnice, ale už som nepotratila. Narodil sa nám tretí chlapček, v poradí piate dieťa. Potom sme mali ešte dve.
Stále rozmýšľam, ako ma mohla sestra na príjme bez súhlasu a bez prezretia lekára poslať na potrat. Koľko detí bolo zabitých, že o tom ani ich mamy nevedia?
Tá sestrička je aj po rokoch stále na príjme. Modlím sa za ňu, aby spoznala lásku Ježiša Krista a moc jeho odpustenia.
Alžbeta
Bábätko sme pochovali v truhličke, ktorú zhotovil manžel
V dvadsiatom týždni svojho šiesteho tehotenstva som šla do nemocnice na ultrazvukové vyšetrenie. Navonok mi nebolo nič podozrivé, len sa mi zdalo, že dieťa nejako nerastie. Necítila som pohyby, hoci už mali byť vnímateľné. Raz mi bolo veľmi zle, ale to som pripisovala nevoľnosti, alebo stresom v práci.
Hneď na začiatku vyšetrenia lekárka zvážnela a spýtala sa ma, či je to moje prvé dieťa. Začala som tušiť niečo zlé. Po mojej zápornej odpovedi mi povedala, že mu už nebije srdiečko.
Bol to pre mňa šok. Podľa veľkosti dieťatka sa predpokladalo, že zomrelo už skôr, asi v trinástom týždni, takže išlo o zamĺknutý potrat.
Lekárka mi odporúčala čo najskôr sa doma zbaliť a prísť na hospitalizáciu. V dosť zlom psychickom stave som zavolala manželovi a kamarátke. Rozmýšľala som, ako sa k bábätku dostanem, keďže mi mali vyvolať pôrod. Spomenula som si na jedného gréckokatolíckeho kňaza, o ktorom som vedela, že prežili s manželkou podobnú situáciu a poprosila som ho o radu. Vďaka Bohu mi odpísal ešte v ten istý deň. Strašne som sa bála, že to nestihne. Poradil mi, že máme právo žiadať od nemocnice telo bábätka. Nevedela som ako, ale bola som rozhodnutá to urobiť.
Sestričky na oddelení akoby neboli znalé tejto možnosti. „To sa asi nebude dať,“ myslela si jedna. „Ja neviem...“ vravela druhá.
Do tejto trochu bezútešnej situácie zasiahla pani doktorka, veriaca žena, ktorú osobne poznám. Je primárkou oddelenia patológie a keď videla meno matky, skontaktovala sa so mnou a spýtala sa ma, či nechceme využiť možnosť pochovať bábätko.
Odvtedy som už bola pokojnejšia. Verila som, že to dotiahne do konca. Odporúčala mi zotaviť sa a po pár týždňoch som prišla podpísať oficiálne tlačivo – žiadosť o vydanie telesných pozostatkov.
Telíčko bábätka dala do truhličky, ktorú sme si priniesli. Zhotovil ju môj manžel. Nechceli sme pohreb riešiť cez pohrebnú službu, ani nie veľmi verejne. Nekontaktovali sme ani kňaza.
Dnes by sme už možno konali inak... ale vtedy sme sa rozhodli tak. Pochovali sme ho súkromne - teda iba my, rodičia a súrodenci, do hrobu, kde leží aj jeho stará mama. Bábo bolo veľmi malinké, malo len asi 13 centimetrov, aj preto som si nevedela predstaviť, ako by sa k tomu asi postavila pohrebná služba. A priznám sa aj rodina.
Katarína
Na dušičky si spomíname aj na deti, ktoré zomreli ešte pred narodením. Je dobré, aby sme o týchto deťoch hovorili, aby sme ukazovali svetu, že aj tieto deti si zaslúžia pietnu spomienku, zapálenú sviečku, modlitbu, hrobček. Ak sa chcete podeliť o svoje svedectvo o strate dieťaťa, ktoré zomrelo potratom, umelým potratom, alebo pri umelom oplodnení, napíšte nám na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.. Možno aj vaše svedectvo pomôže iným precítiť, že každé dieťa má plnú ľudskú dôstojnosť, hoci je ešte veľmi maličké.
Dobré je tiež vedieť, že rodičia majú právo pochovať potratené dieťa a vyžiadať si od nemocnice jeho pozostatky na pochovanie. Všetky potrebné informácie a vzor žiadosti o vydanie pozostatkov nájdete na https://www.hfi.sk/images/pochovanie.pdf.
Ilustračná fotka: Flickr, Albert Lugosi: Candles on grave stone. Licencia CC BY 2.0