Registrované partnerstvá: na koho zabúdame?
- Podrobnosti
- Uverejnené: štvrtok, 15. november 2012, 21:25
- Napísal: Juraj Šúst
Zástancovia registrovaných partnerstiev ako Martin Poliačik, sa radi štylizujú do role ochrancov lásky. Podľa nich homosexuálom nespravodlivo upierame nárok na formálne uznanie ich partnerstiev a tým aj nárok na právnu ochranu. Heterosexuáli formálne uznanie aj právnu ochranu majú v manželstve. Je tu teda podľa Poliačika zjavná diskriminácia. Lebo homosexuálne partnerstvá „vykazujú znaky a plnia funkcie ako dlhodobé partnerstvá osôb rôzneho pohlavia... Hoci nemôžu mať potomkov, môžu tvoriť plnohodnotné partnerstvo“. Pod plnohodnotným partnerstvom sa myslí to, že si môžu vzájomne pomáhať, stáť pri sebe v ťažkostiach, atď. Navyše heterosexuálne páry môžu uzavrieť manželstvo bez ohľadu na to, „či môžu, majú, budú alebo chcú mať potomkov, pretože splodenie alebo výchova dieťaťa nie je podmienkou uzavretia manželstva.“
S tým, že homosexuálne partnerstvá môžu byť a azda aj sú plnohodnotnými partnerstvami, v ktorých sa partneri obetavo navzájom o seba starajú, sa dá súhlasiť. Ale je priateľstvo medzi partnermi dôvodom, prečo štát dnes upravuje legislatívne manželstvo? Ak je, tak homosexuáli sú skutočne diskriminovaní. Ale je to tak? Čo vlastne štát motivuje a má motivovať k tomu, že zákonom upravuje manželstvo? Nie je to náhodou skutočnosť, ktorú Poliačik odsúva ako nedôležitú a síce, že štát dáva manželom právnu ochranu primárne kvôli deťom? Teda, že vychádza z predpokladu (ktorý väčšinou platí), že manželia sú manželmi preto, že chcú mať deti a založiť si rodinu? A keď to nie je možné kvôli zdravotným komplikáciám, pokročilému veku či iným problémom, vnímajú to ako určitú stratu?
Dospelé osoby predsa nepotrebujú papier od štátu k tomu, aby sa mohli spolu priateliť.
Ak dáme deti bokom a budeme chápať manželstvo iba ako vzťah dvoch osôb, ktoré sa prípadne môžu rozhodnúť mať deti, ale tie nie sú pre tento vzťah podstatné, tak potom nám bude chýbať dobrý dôvod, prečo by mal štát manželstvo upravovať. Dospelé osoby predsa nepotrebujú papier od štátu k tomu, aby sa mohli spolu priateliť. To je nakoniec aj veľmi častá odpoveď mladých ľudí, ktorí žijú v partnerskom vzťahu a zatiaľ neplánujú deti. Nepotrebujú papier, aby mohli spolu žiť. Nevyznieva v tomto zmysle štylizovanie homosexuálnych párov do rolí obetí tak trochu falošne? Veď kto už by len ľúbil partnera, ktorý vie byť skutočnou oporou, iba ak má mať za sebou podporu štátnych úľav a výhod? Normálne sa ľudia rozhodnú pre sobáš nie kvôli zákonným výhodám, ale preto, že chcú mať deti a založiť si rodinu.
Samozrejme, štát nemá robiť priateľom prekážky, aby sa mohli navštevovať u lekára, odkazovať si dedičstvo a pod. Tento problém sa však skôr týka všeobecnej tendencie štátu zbytočne zaťažovať ľudí a vytvorenie nového manželského inštitútu registrovaného partnerstva ho primárne nerieši. Štát skrátka nemá svojim občanom komplikovať život nadmernou byrokraciou: homosexuálom, heterosexuálom, nikomu.
Už som naznačil, že jediný dobrý dôvod, prečo sa oplatí podstúpiť sobášnu tortúru pred zástupcom štátu (svadba v kostole je o inom), vidím v deťoch. Dôvod prečo má štát legislatívne upravovať manželstvo totiž nespočíva ani tak v priateľskom vzťahu partnerov, ale skôr v šťastí detí, ktoré potrebujú vyrastať v úplnej rodine svojich biologických rodičov. Štátu by preto malo záležať na manželstve nie kvôli dospelým, tí sa snáď majú vedieť o seba za normálnych okolností postarať sami, ale kvôli tým, ktorí to ešte nedokážu, teda kvôli deťom.
Lebo nie dospelí ale deti potrebujú legislatívnu podporu, aby sa zväčšili ich šance na stabilnú rodinu. Štát manželstvu priznáva rôzne východy a úľavy, lebo chce motivovať rodičov, aby ostali spolu a vychovávali deti, aj keď prídu ťažkosti a problémy. Lebo keď sa rozpadne priateľstvo dvoch osôb je to smutné pre bývalých priateľov. Ale keď sa rozpadne rodina, najväčšími obeťami sú nevinné deti.
Lebo nie dospelí ale deti potrebujú legislatívnu podporu, aby sa zväčšili ich šance na stabilnú rodinu.
Ak teda štát má manželstvo podporovať kvôli deťom a nie primárne kvôli partnerom, potom nám vlastne chýba dobrý dôvod, prečo by mal zavádzať nový manželský inštitút registrovaného partnerstva. Dá sa naopak rozumieť tým, ktorí sa boja, že vytvorenie takého inštitútu oslabí chápanie manželstva ako inštitúcie, ktorej poslaním je vytvoriť láskyplné prostredie pre výchovu detí. Lebo je jasné, že homosexuálne páry v princípe nie sú orientované na deti, kým manželské páry v princípe sú. Deťom nepomôžeme, skôr naopak, ak už dnes oslabené chápanie manželskej lásky stratí oporu ešte aj v legislatíve.
Iste, existujú aj bezdetné manželstvá. Dokonca niektorí sa aj vezmú s tým, že deti nechcú alebo už nemôžu mať. Ale tieto prípady treba chápať skôr ako výnimky z pravidla, hoci v poslednej dobe je ich aj vďaka drsným ekonomickým pomerom, antikoncepčnej mentalite či konzumnej kultúre čoraz viacej. Rast týchto prípadov by nás však mohol motivovať skôr k premýšľaniu nad tým, ako napomôcť manželom, aby boli ochotnejší otvoriť svoj vzťah pre prijatie detí. Alibistické redukovanie významu manželstva na vzťah bez detí, by totiž mohlo poškodiť najmä samotným deťom, ktoré sa už v súčasnosti nezriedka rodia do pomerov, kde nie sú vítané.
Zdá sa mi teda, že dospelé priateľské páry nepotrebujú papier od štátu, aby mohli byť spolu. Papier ale potrebujú tí, ktorí chcú mať deti a rodinu. Ani nie tak kvôli sebe ako kvôli deťom. Registrované partnerstvo je problém, lebo redefinuje chápanie manželstva na vzťah, ktorému sú deti cudzie a zároveň vníma dospelých ľudí (homosexuálov) ako nemohúcich, čo nedokážu viesť zmysluplný a šťastný život bez ochrannej ruky štátu. V tomto kontexte je úsmevné, že takýto návrh vychádza od strany, ktorá chce podporovať individuálnu slobodu a zodpovednosť.
Juraj Šúst je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa a učiteľom v Kolégiu Antona Neuwirtha.
Podporte článok klikom na vybraliSME (kliknutím na políčko Hlasuj).