Diskusia o potratoch podľa Kalligramu
- Podrobnosti
- Uverejnené: pondelok, 12. december 2005, 16:28
- Napísal: Patrik Daniška
Recenzia
Kolektív autorov, Právo ženy?
Štúdie o problematike interrupcií
Kalligram, Bratislava 2004
Na problém interrupcií sa dá pozrieť z mnohých zorných uhlov, a už samotný zorný uhol môže mať veľkú výpovednú hodnotu. Publikácia sa pozerá na interrupcie cez optiku „práva ženy na rozhodovanie o prerušení tehotenstva“. Správne sa dá tušiť, že jednotlivé články budú interrupcie skôr obhajovať než kritizovať.
Philippa Footová sa venuje tzv. doktríne dvojitého účinku, ktorá rozlišuje medzi priamym potratom, teda zámerným a chceným, ako cieľ alebo prostriedok, a potratom, ktorý je nechcený a môže nastať napríklad v dôsledku liečby tehotnej ženy. Sériou príkladov vo fiktívnych hraničných situáciách sa snaží poukázať na nelogickosť tohto prístupu a dodáva, že „katolícka doktrína o interrupciách sa tu dostáva do rozporu s názorom väčšiny rozumných ľudí“. Veď „čo na tom záleží, ako sa dosiahne smrť?“ Škoda, že sa v publikácii nenašlo zopár strán aj pre článok, ktorý by reagoval na tvrdenia pani Footovej, určite by to čitateľovi pomohlo lepšie sa v problematike orientovať.
V článku Interrupcia a teória morálky od L. W. Summera sa dočítame, že morálny status plodu závisí od jeho schopnosti zmyslového vnímania. Na základe toho autor usudzuje, že ak sa žena rozhodne pre skorú interrupciu, nerobí nič nemorálne. Naopak, neskorá interrupcia je podobná vražde novorodenca, s tým rozdielom, že zárodok parazituje na inom jedincovi, kým novorodenec nie. Tento parazitický vzťah ospravedlní interrupciu veľkorysejšie než vraždu novorodenca, pretože nenastávajú za rovnakých podmienok. Autor sa však už nezaoberá otázkou, prečo by morálny status plodu mal závisieť práve od jeho schopnosti vnímať. O podobný argument sa opiera aj Warren Quinn (Interrupcia: identita a strata). Okrem iného predostiera gradualistickú teóriu, podľa ktorej sa plod postupne stáva ľudskou bytosťou, pričom tento proces je ukončený vtedy, keď je vyššia nervová sústava natoľko vyvinutá, že organizmus môže začať spoznávať svet takým spôsobom, ako to robí normálny novorodenec. Kritériá autorov Summera a Quinna sú však do značnej miery arbitrárne určené a od publikácie by sa logicky očakávalo nejaké podrobnejšie vysvetlenie, prípadne aj protiargumenty. Ani na tie sa však v publikácii priestor nenašiel.
Chrbtovú kosť publikácie tvoria známe články Judith Jarvis Thomsonovej Obrana interrupcií a Ronalda Dworkina Morálnosť interrupcií, za ktorými nasleduje zhrnutie od maďarského autora Jánosa Kissa. Thomsonová tvrdí, že telo patrí žene, a právo na život (ak vôbec také niečo plodu prislúcha) nezabezpečuje právo dostať na používanie telo iného človeka, teda matky. Používa pritom paralelu so ženou, ktorá sa jedného dňa zobudí a zistí, že je hadičkami pripojená k husľovému virtuózovi, ktorý preto, aby prežil, potrebuje byť po dobu deviatich mesiacov pripojený práve na jej telo. Článok pani Thomsonovej, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1971 (teda dva roky pred súdnym rozhodnutím „Roe versus Wade“), vzbudil vo verejnosti veľký záujem a po desaťročiach diskusie sa ukázala potreba predostretú teóriu modifikovať. Na to sa začiatkom deväťdesiatych rokov podujala Frances Kammová, ktorá Thomsonovej teóriu obohacuje o niekoľko ďalších podmienok, ktoré treba dodržať. Kammová tvrdí, že morálne obhájenie interrupcie si vyžaduje vysoké náklady spojené s tehotenstvom ženy (ktoré vidí pomerne obšírne) a že neexistuje iný spôsob prerušenia tehotenstva ako usmrtenie plodu. Hranicou vo vývine plodu, na ktorej sa láme obhájiteľnosť interrupcie, je schopnosť plodu prežiť mimo tela matky (viabilita). Hranica viability sa v posledných rokoch stala veľmi populárna a odvoláva sa na ňu množstvo autorov. Kammová hovorí, že interrupciou viabilného dieťaťa by ho matka obrala o niečo, čo môže vlastniť aj bez jej spolupráce. Aj u tohto argumentu by publikácia zniesla podrobnejšie vysvetlenie, prípadne protiargumenty, tie však opäť chýbajú.
Ronald Dworkin sa snaží dokázať, že (náboženské) argumenty proti interrupciám sa opierajú o vnútornú hodnotu života, a nie o práva či záujmy plodu. Výnimku podľa neho tvorí iba Katolícka cirkev, ktorá otvorene hovorí, že plod má práva ako každý iný človek. Táto argumentácia je podľa Dworkina ojedinelá medzi argumentáciami iných cirkví, a navyše nemá dlhú tradíciu a ani podporu u samotných katolíkov. Samozrejme neobchádza pritom názor veľkého stredovekého filozofa-svätca Tomáša Akvinského, ktorý si myslel, že plod získava ľudskú dušu štyridsať dní po počatí u chlapcov a osemdesiat dní po počatí u dievčat. Toto učenie Dworkin neváha označiť za tradičné katolícke učenie. Opäť však v publikácii chýba pohľad z druhej strany, ktorý by celú vec uviedol na správnu mieru. Takýto prístup Dworkinovi umožňuje vyhnúť sa istému druhu diskusie, pri ktorom sa objavujú námietky, že interrupcia je pošliapaním práva na život nenarodeného človeka. Podľa Jánosa Kissa je dôležité hľadať odpoveď na otázku, či plod je osoba, ale súčasne tvrdí, že názory na túto otázku sú tak rozdielne, že sa nedá v dohľadnom čase očakávať konsenzus. Podľa Kissa tak Kammová ako aj Dworkin v snahe obísť problém osobného charakteru plodu, obaja prispeli k budovaniu tzv. stratégie neutrality. Tá spočíva v tom, že štát má byť k súperiacim názorom na život neutrálny. Nejaká právna úprava ale prijatá byť musí, a preto treba krivdy spôsobené takouto úpravou položiť na váhu. Podľa Kissa za takýchto okolností ťahajú za kratší koniec ochrancovia života.
Podľa obálky knihy cieľom vydavateľa je ponúknuť štúdie pre a proti. Publikácia nemá byť v tomto spore arbitrom, chce len poskytnúť podnety na zamyslenie. Tento cieľ sa jej však podarilo naplniť len čiastočne. Publikácia naozaj ponúka množstvo podnetov na zamyslenie, horšie to už je s rôznorodosťou argumentov. Hoci v celej knižke je množstvo odkazov a úvah o náboženských a cirkevných argumentoch, všetky sú len sprostredkované a videné optikou liberálne zmýšľajúcich autorov. To, samozrejme, neprispieva k vernému obrazu diskusie. Kniha sa síce často zmieňuje o otázke, či je plod osobou, no vyhýba sa férovej diskusii na túto tému. Celý problém buď obchádza, alebo jednostranne tvrdí, že plod osobou nie je. Aj iné oblasti, ktorých sa kniha dotýka (napríklad teória ľudských práv, feminizmus, náboženstvo a politika) sú prezentované jednostranne. Z tohto hľadiska je publikácia výrazne nevyvážená a predstavuje skôr prehľad jednej, hoci nejednotnej, argumentačnej línie. Mnohé články na seba reagujú a posúvajú jednotlivé argumenty ďalej. Tak kniha ponúka zaujímavý, dalo by sa povedať až historický prehľad, pretože medzi napísaním jednotlivých štúdií uplynulo viac než štvrťstoročie. V žiadnom prípade ju však nemožno považovať za komplexnú prehliadku základných názorov a po jej prečítaní určite dobre padne prečítať si niečo viac otvorené pre práva nenarodených detí. Otázka je, či sa niekedy takéto tituly aj dostanú do ponuky našich vydavateľstiev.
Článok bol publikovaný časopise Impulz 4/2005.