Rada pre sudcu Gorsucha, ak by sa ho pýtali na potraty
- Podrobnosti
- Uverejnené: piatok, 17. marec 2017, 15:03
- Napísal: Charles K. Bellinger
Pro-choice svetonázor je chaotickou zmesou protichodných myšlienok.
Sudcovi Gorsuchovi nemôžem radiť vo veciach ústavného práva a právnej filozofie, pretože tieto veci pozná oveľa lepšie ako ja. Zamýšľam sa však nad diskusiou o potratoch v súčasnej americkej spoločnosti, a tak môžem ponúknuť nejaké myšlienky k tejto téme, alebo prinajmenšom poskytnúť jeho poznámkam istú prehľadnú osnovu. Tu píšem, čo by som sudcovi Gorsuchovi povedal, keby sa ma opýtal na radu vo veci potratov.
Sudca Gorsuch, najskôr je potrebné poznamenať, že sa tu jedná o situáciu, do ktorej by ste mali vstúpiť s veľkou sebadôverou, pretože nemôžete prehrať. Ak vás Senát nepodrobí podrobnému výsluchu na tému potratov, potom vám zrejme odľahne a vy pravdepodobne pomerne jednoducho postúpite v schvaľovacom procese ďalej. Ak vás však budú chcieť na téme potratov vytrápiť, dostanete priestor vyjadriť svoj pro-life postoj pred očami celého prizerajúceho sa sveta – a to je jedinečná príležitosť, z ktorej sa treba tešiť. Ak sa s týmito otázkami popasujete dobre, senátori, ktorí skalopevne obraňujú verdikt Roe vs. Wade, budú ľutovať, že sa vás vôbec rozhodli na túto tému opýtať.
Kľúčová myšlienka, ktorú musíte o potratoch povedať, je, že pro-choice svetonázor je chaotickou zmesou protichodných myšlienok. Existuje celý rad rozličných spôsobov, ako sa to dá doložiť. Nižšie uvádzam náčrt len zopár takýchto možností a vymenúvam niektoré z mnohých protichodných aspektov pro-choice svetonázoru.
Rozpor v samom jadre pro-choice postoja
Pro-choice postoj stojí najmä na dvoch nohách: na individualistickom relativizme a na presvedčení, že pro-choice postoj je príkladom morálneho pokroku v modernom svete.
Ak si žena nemôže ľudskú bytosť vyvíjajúcu sa v jej lone interpretovať ako „obyčajný zhluk buniek“ alebo „tkanivo“, ktoré môžu byť zlikvidované bez morálneho previnenia, potom je pošliapaná jej „sloboda“.
Relativizmus si myslí, že každý jednotlivec je tvorcom svojho vlastného morálneho rebríčka hodnôt a neexistuje žiadny vonkajší zdroj objektívnej morálnej pravdy. Táto myšlienka je vyjadrená v najslávnejšej vete z verdiktu v prípade Casey: „Jadrom slobody je právo definovať vlastnú predstavu o existencii, o jej zmysle, o svete a o tajomstve ľudského života.“ Inými slovami, ak si žena nemôže ľudskú bytosť vyvíjajúcu sa v jej lone interpretovať ako „obyčajný zhluk buniek“ alebo „tkanivo“, ktoré môžu byť zlikvidované bez morálneho previnenia, potom je pošliapaná jej „sloboda“. Relativizmus tvrdí, že názor každého človeka na túto vec má rovnakú hodnotu.
Vďaka presvedčeniu, že pro-choice postoj je vrcholom morálneho pokroku, môžu jeho zástancovia o jeho odporcoch povedať, že iným ľuďom vnucujú svoje spiatočnícke morálne dogmy, ktoré utláčajú ženy. To znamená, že zástancovia pro-choice svetonázoru sa na svoj postoj pozerajú ako na morálne nadradený, teda taký, ktorý stojí vyššie ako postoj tých, ktorí s nimi nesúhlasia.
Človek nemusí byť práve génius, aby videl, že morálny relativizmus a presvedčenie o svojej morálnej nadradenosti si navzájom odporujú. Obe tieto myšlienky sú filozoficky mylné samy o sebe, tu ich však nebudem kritizovať; len jednoducho poviem, že si navzájom protirečia.
Kedy sa začína život
V texte rozhodnutia Roe sudca Blackmun vyjadril tento slávny názor:
My nemusíme vyriešiť ťažkú otázku, kedy sa začína život. Keď tí, ktorí sú vzdelaní v príslušných odboroch medicíny, filozofie a teológie nie sú schopní dospieť k akémukoľvek konsenzu, súdnictvo nemá v tomto bode rozvoja ľudského poznania čo špekulovať o odpovedi.
Pri tejto „ťažkej otázke“ sa odvoláva na agnosticizmus. No neskôr v rovnakom texte Blackmun hovorí, že plod „nanajvýš predstavuje len potencialitu života“.
Inými slovami, na to, aby Blackmun mohol zlegalizovať potraty, musel buď odmietnuť alebo zabudnúť na svoj predchádzajúci agnosticizmus a následne musel vyhlásiť, že vie, že ten, kto sa nachádza v maternici, nie je osobou. Ak by ľudská bytosť v maternici bola osobou, potom, ako Blackmun pripustil, by bolo jasné, že potrat by nemal byť legalizovaný, pretože by bol neprijateľnou formou zabitia. Táto náhla zmena z agnosticizmu na gnosticizmus v texte verdiktu Roe je jedným z jeho najčastejšie kritizovaných prvkov.
„Vnucovanie“ morálky
Zástancovia pro-choice postoja často tvrdia, že zástancovia ochrany života sú vinní z vnucovania svojej morálky iným. Takéto použitie slova „vnucovanie“ je zrejme neodpustiteľným hriechom modernizmu. Napriek tomu je však zjavne dobré, keď Najvyšší súd mohol vnútiť svoju vôľu vo veci potratov všetkým päťdesiatim štátom USA a tvrdiť, že on jediný spomedzi všetkých zložiek vlády má v tejto otázke absolútnu právomoc nárokovať si legitimitu svojej vlastnej absolútnej právomoci v tejto veci.
Len ťažko možno nájsť jasnejší príklad pokrytectva, zvlášť keď zmyslom existencie pro-choice postoja je definovať „slobodu“ ako možnosť vnútiť smrť človeku vyvíjajúcemu sa v maternici. Filozofický zmätok, ktorý tu úraduje, si určite zaslúži kritiku.
Potrat ako pozitívne dobro?
Pro-choice postoj tvrdí, že dostupnosť potratu je pre ženy prínosom. Z nejakého zvláštneho dôvodu však človek nikdy túto myšlienku nepočuje vyjadrenú nasledovným spôsobom: „Pre ženy je výhodné, že môžu zabíjať svoje vlastné deti.“
Človek nikdy túto myšlienku nepočuje vyjadrenú nasledovným spôsobom: „Pre ženy je výhodné, že môžu zabíjať svoje vlastné deti.“
Obvykle sa potrat opisuje pomocou tých pozitívne znejúcich slov ako „sloboda“, „práva“, „autonómia“, „sebaurčenie“ a tak ďalej. Občas však človek nájde aj v pro-choice literatúre (neochotné) priznanie, že potrat je morálne problematický. Jeden autor napríklad píše: „Feminizmus je vo všeobecnosti mierumilovným hnutím. Netoleruje násilné riešenie problémov, odmieta vojnu aj trest smrti. Ale potrat je formou násilia. Čo teda urobíme s týmto rozporom?“
Takýto pojem „dobročinného násilia“ je filozoficky neudržateľný. A neznie dôveryhodne ani mnohým, naozaj mnohým ženám, ktorým osobná skúsenosť s potratom spôsobila psychickú traumu a veľmi im ublížila. Podľa obhajcov pro-choice postoja treba hlasy týchto žien ignorovať alebo potlačiť.
Význam práv
Zástancovia pro-choice postoja milujú slovo „práva“, ako napríklad: „Podporujem reprodukčné práva žien.“ Aj zástancovia života samozrejme používajú jazyk práv, lenže s presne opačným cieľom: „Podporujem právo nenarodeného dieťaťa na život.“ Takéto protichodné používanie by nás malo viesť k zastaveniu a popremýšľaniu o význame jazyka práv ako filozofickom koncepte. Namiesto toho sa však rútime ďalej a stále dookola, desaťročie za desaťročím, hovoríme to isté.
Rozpor v pro-choice svetonázore tu spočíva v nepodloženom predpoklade, že jeho zástancovia používajú rovnaký typ jazyka práv, akým hovorili Thomas Jefferson a Abrahám Lincoln. Nič nemôže byť ďalej od pravdy.
Jazyk práv, tak ako ho dnes používajú zástancovia pro-choice, je umelým sociálnym konštruktom. Právo na potrat existuje preto, lebo tí, ktorí majú kultúrnu moc, sa rozhodli, že chcú, aby existovalo. Bystrejší pro-choice intelektuáli tento bod úplne otvorene priznávajú. Hovoria, že jazyk práv je len rečníckou barličkou, a že predstava, že ľudské bytosti majú nejaké „prirodzené práva“ dané Stvoriteľom je archaickou a zašlou myšlienkou, ktorá je už na smetisku dejín. Snažia sa využiť silu jazyka práv, akoby bol potrat rovnako tradičnou vecou ako jablkový koláč, baseball či štátna hymna. No v skutočnosti tento jazyk používajú v rámci svojho modernistického pohľadu na svet, ktorý odmieta chápanie prirodzených práv, ktoré bolo prítomné vo filozofii otcov zakladateľov a Abraháma Lincolna.
Progresivizmus a kultúrne vojny
Prebiehajúcu „kultúrnu vojnu“, ktorá rozdeľuje Ameriku, možno interpretovať rôznymi spôsobmi. Je však jasné, že svoje korene má v kultúrnom kolapse šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorého dozvuky pociťujeme dodnes.
Feministky vyzdvihli muža ako vzor, ktorý má byť pre ne príkladom. „Autonómny“ a bohatý muž bez maternice bol ideálom, ktorý hanili a ktorému zároveň tajne závideli. „Rovnoprávnosť“ pre ženy tak bola založená na šablóne muža.
Šesťdesiate roky boli svedkom vzniku veľmi radikálnej formy progresivizmu. Ten vznikol z hlbokého pocitu rozhorčenia nad rasizmom, sexizmom, vietnamskou vojnou a inými znakmi toho, že chápanie ľudí „stvorených ako seberovných“ len maskuje strašné pokrytectvo skutočného amerického života. Samozvaní liberáli sa snažili dištancovať od všetkého, čo v americkej histórii považovali za zlé, aby následne mohli sformovať novú mravnú líniu, ktorá by za pomoci vlády a univerzít nanovo spoločensky naprojektovala krajinu.
Súčasťou vzostupu feministického vedomia bola kritika mužov ako despotických, vojnychtivých a kolonialistických bytostí. Napriek tomu feministky, podľa všetkého nevedomky, vyzdvihli muža ako vzor, ktorý má byť pre ne príkladom. „Autonómny“ a bohatý muž bez maternice bol ideálom, ktorý hanili a ktorému zároveň tajne závideli. „Rovnoprávnosť“ pre ženy tak bola založená na šablóne muža.
Zástancovia pro-choice postoja teda môžu v súčasnosti bez náznaku irónie povedať, že zabíjanie bytostí v maternici možno schvaľovať použitím princípov teórie o spravodlivej vojne. Jeden z pro-choice autorov túto logiku priviedol až do absurdného a desivého extrému slovami: „Plod sa dá prirovnať k občanovi totalitného štátu, ktorému vláda odoberie slobodu.“ Iná autorka napísala autobiografiu, v ktorej vysvetlila, ako si vo vlastnej mysli odôvodnila to, že za pätnásť rokov bola na pätnástich potratoch. Obrovskou skrytou iróniou je, že „oslobodenie“ ženy ako obete „patriarchálneho“ útlaku dosiahneme tým, že jej umožníme spraviť obeť z jej vlastného dieťaťa v maternici. V histórií ľudstva neexistuje kolosálnejšia forma pokrytectva ako táto.
Súčasný progresivizmus je vlastne novou formou farizejstva: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tento rasistický, sexistický, kapitalistický, imperialistický hriešnik.“ Jadrom rozporuplnosti pro-choice svetonázoru je predstava, že (1) sexizmus spôsobil ženám hroznú ujmu tým, že ich umiestnil nízko v hierarchii bytostí; preto (2) najlepším spôsobom ako reagovať na túto ujmu je umožniť ženám, aby prijali rovnaký postoj despotického násilia, ktorý tradične praktizujú muži, tým, že bytosť obývajúcu lono matky zatlačia v hierarchii bytostí ešte nižšie. A toto sa nazve „rovnoprávnosťou“. Pro-life feministky to kritizujú už celé desaťročia, no sú ignorované tými, ktorých myslenie sa zaseklo v šesťdesiatych rokoch.
Náboženstvo a verejná diskusia
Zástancovia pro-choice postoja často hovoria, že náboženské argumenty treba z debaty o potratoch vylúčiť. Existujú ateisti, ktorí podporujú pro-life postoj na základe ich chápania toho, čo veda odhalila o DNA a embryonálnom vývoji. Tento fakt vyvracia predstavu, že pro-life postoj je nevyhnutne zakorenený v nejakej „náboženskej dogme“ o počiatku vzniku osoby. Rôzni filozofi priniesli na podporu pro-life morálneho postoja solídne „sekulárne“ argumenty. Veriť, že potrat je morálnym zlom, nie je o nič viac „náboženské“ ako veriť, že je morálnym zlom zabitie päťročného alebo päťdesiatročného človeka.
Existujú ateisti, ktorí podporujú pro-life postoj na základe ich chápania toho, čo veda odhalila o DNA a embryonálnom vývoji. Tento fakt vyvracia predstavu, že pro-life postoj je nevyhnutne zakorenený v nejakej „náboženskej dogme“ o počiatku vzniku osoby.
Predstava, že jazyk verejnej diskusie musí byť „sekulárny“ a že „náboženský“ jazyk musí byť odsunutý do súkromnej sféry, predpokladá, že slová „sekulárny“ a „náboženský“ majú zjavný a jasný význam, na ktorom sa všetci zhodnú. To však nie je pravda. Rôzni vedci napríklad charakterizujú stalinizmus a nacizmus ako politické náboženstvo, iní píšu o americkom „občianskom náboženstve“ alebo o nákupných centrách ako o „sakrálnych priestoroch“ alebo o oddanosti športovému tímu ako o náboženskom fenoméne. Odborníci vo všeobecnosti prijímajú myšlienku, že slovo „náboženstvo“ sa nedá zadefinovať a že rovnako nejasný je aj pojem „sekularizmus“. O nejednoznačnosti týchto tém napísal Charles Taylor stovky strán dlhú vynikajúcu filozofickú analýzu.
O jazyku práv sa napríklad často hovorí, že má korene v židovsko-kresťanských dejinách, ktoré nemožno oddeliť od jeho súčasného bežného používania, bez ohľadu na to, ako urputne sa o to môžu niektorí ľudia pokúšať. Takže ak z diskusie o potratoch musí byť vylúčený náboženský jazyk, znamená to, že zástancovia pro-choice pohľadu majú zakázané používať jazyk práv? Skutočnosť, že táto otázka sa ani len zďaleka nenachádza na obrazovke radaru väčšiny ľudí je známkou toho, aké slabé zvyknú byť naše úvahy o pojme „práv“.
V každom prípade môže byť, a aj bol vznesený silný argumentom, že pro-choice svetonázor je vo svojej podstate náboženský, a to bez ohľadu na to, či ho zastáva liberálny kresťan alebo Žid, alebo človek, ktorý o sebe tvrdí, že je „sekulárny“. Pro-choice postoj poháňa nepriznaná spiritualita, ktorá môže dostať aj pomerne presné označenie: individualistický gnosticizmus. Podľa tohto svetonázoru prišiel atomizovaný jedinec zaujať miesto zvrchovanej moci nad životom a smrťou, o ktorom sa tradične myslelo, že je miestom Stvoriteľa. Stali sme sa bohmi našich vlastných svetov, vymysleli sme si svoje vlastné metafyziky a etiky a sami pred sebou sa snažíme ospravedlniť svoju smrtiacu silu.
Pro-choice postoj je teda vinný z kolosálneho pokrytectva, pretože karhá druhých za „vnucovanie“ svojej morálky iným, aj keď usilovne pracuje na skutočnom vnucovaní svojej smrtiacej ideológie tým najzraniteľnejším členom ľudského druhu, ako oživenie antickej praxe detských obetí.
Záver
Argumenty o potrate sú zväčša trojakého druhu: definície, dôsledky a analógie. Vo všetkých troch oblastiach pro-life postoj dokázal svoju filozofickú a morálnu prevahu.
Čo sa týka definície pojmu „osoby“, pro-life postoj je v súlade s jej najlepším vedeckým a filozofickým chápaním, zatiaľ čo postoj pro-choice trvá na jej svojvoľnej a odľudšťujúcej definícii, ktorá napomáha presadeniu smrtiacej sily. Čo sa týka „práv“, pro-life postoj kráča v šľapajach tých najlepších skúseností a ideálov Deklarácie nezávislosti, Abraháma Lincolna, Martina Luthera Kinga a Matky Terezy.
Argument „následkov“ pro-choice postoja sa opiera o psychologické bahno tvrdenia, že dobro vyplýva z možnosti rodičov zabiť ich dieťa v lone matky.
V oblasti analógie oba tábory v rôznych časových obdobiach vyhlásili, že sú dedičmi abolicionistov. Oba tábory nemôžu mať pravdu. (Toto je ďalšie odmietnutie relativizmu.) Pro-choice strana sa spolieha na odľudšťujúcu interpretáciu obyvateľa matkinho lona, rovnako ako strana zastávajúca otroctvo trvala na odľudšťujúcej interpretácii čiernych otrokov. Tí, ktorí sa nevedie úplne stotožniť s takýmto prístupom občas povedia: „Ja osobne som proti potratom, ale myslím, že by mali byť legálne.“ Sú to moderní dedičia Stephena A. Douglasa, ktorý povedal, že je mu „jedno, či [otroctvo] zrušia alebo ponechajú...“ Parafrázujúc: „Ja osobne by som nevlastnil otroka, ale...“
Hlásajte pravdu odvážne, sudca Gorsuch!
Charles K. Bellinger je docentom teológie a etiky na Brite Divinity School na Texas Christian University. Je autorom knihy Jesus vs. Abortion: They Know Not What They Do.
Článok pôvodne vyšiel na portáli Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good, bol preložený a publikovaný s dovolením vydavateľa. Preklad: Lukáš Vaník.