Human rights and Family policy Institute

Povojnový systém ochrany ľudských práv zlyháva. Môže za to súdny aktivizmus medzinárodných súdov, tzv. privatizácia práva, teda enormný vplyv bohatých oligarchov na výklad ľudských práv, a následné zneužitie medzinárodných inštitúcií na šírenie ideologickej kolonizácie. Ak má byť koncept ľudských práv zachránený, aktívnu rolu musia prevziať národné štáty na domácej aj medzinárodnej úrovni.

Ako na to?

I.

Keďže rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) sú v prvom rade útokom na zákonodarcu, ktorého kompetencie si súd neprávom prisvojil, reagovať by mali v prvom rade národné parlamenty.

V štáte bežne prebieha medzi normotvornou mocou a súdnou mocou diskusia. Ak napríklad ústavný súd interpretuje ústavu spôsobom, ktorý ústavodarca nezamýšľal, alebo si dokonca začne vymýšľať práva, ktoré ústavodarca do ústavy nikdy nedal, parlament na to môže zareagovať zmenou ústavy a presnejším nastavením pravidiel tak, aby ich súd viac neprekrúcal. To isté platí aj v prípade všeobecných súdov, kedy parlament môže reagovať prijatím zákona.

Takéto mechanizmy však vo vzťahu parlamentov ako reprezentantov ľudu a ESĽP nie sú veľmi reálne, pretože zideologizované časti Európy nie sú ochotné reagovať na súdny aktivizmus takýmto spôsobom. Parlamenty prevažne strednej a východnej Európy sa teda musia chrániť sami a viesť tento dialóg medzi normotvorcom a súdom inými spôsobmi.

V prvom rade treba povedať, že zákony stále prijímajú parlamenty. Parlament dotknutej krajiny, proti ktorej aktivistické rozhodnutie smeruje, môže zareagovať tak, že odmietne prijať akýkoľvek zákon, na prijatie ktorého ho súd neoprávnene vyzýva.

Inými slovami, štát ako suverén odmietne na seba prevziať záväzky, ku ktorým sa nikdy nezaviazal. Rozhodnutia ESĽP sú vynucované Výborom ministrov, pričom ide v prvom rade o politický tlak na krajinu. Rada Európy nemá zuby, ako ich má napríklad Európska únia, ktorá rozdeľuje veľké množstvo peňazí, cez ktoré vie vydierať krajiny (ako to vidíme vo vzťahu k Poľsku či Maďarsku). Sila rozhodnutí ESĽP je v tom, že tento súd je morálnou autoritou, ktorá sa však aktivistickými rozhodnutiami oslabuje a stráca na váhe.

Keď si pozrieme rebríček štátov vo vykonateľnosti rozhodnutí ESĽP, konkrétne tzv. leading cases (to sú tie, ktoré objavia nejaký nový systémový alebo štrukturálny problém v krajine, ktorý si vyžaduje zmenu politiky, alebo legislatívy), tak zistíme, že existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami, od 0% nevykonaných rozhodnutí po 78% nevykonaných leading cases. Medián je niekde okolo 20% percent nevykonaných takýchto rozhodnutí. Neochota štátov vyhovieť rozhodnutiam ESĽP nie je teda vôbec zriedkavá, len sa o tom možno až tak často nehovorí.

Nevykonanie takého rozhodnutia, ktorým súd porušil demokratické princípy a prekročil záväzky vysokých zmluvných strán Dohovoru je tou najdôležitejšou reakciou, ktorú by mal využiť.

Ďalšia možnosť, ktorú majú parlamenty dotknuté aktivistickým rozhodnutím európskeho súdu, je prijatie politického vyjadrenia. Myslím si, že parlamenty všetkých 16 krajín, ktoré si ctia jedinečnosť manželstva, a teda neuznávajú registrované partnerstvá, by mali prijať deklarácie, v ktorých odsúdia súdny aktivizmus európskeho súdu a vyzvú ho na rešpektovanie medzinárodných dohôd, na základe ktorých tento súd pôsobí.

II.

Okrem parlamentu sa o adekvátnu reakciu v diskusii medzi európskym súdom a vnútroštátnymi orgánmi môžu postarať aj súdy. Tu by som vyzdvihol príklad bulharských súdov téme transsexualizmu.

Keď Bulharský ústavný súd posudzoval súlad Istanbulského dohovoru s ústavou, vyjadril sa, že bulharská ústava vníma mužov a ženy v biologickom zmysle. Žiadny gender bulharská ústava nepozná. A keďže Istanbulský dohovor by vyžadoval, „aby Bulharská republika zaviedla opatrenia zabezpečujúce právne uznanie iných ako biologických pohlaví, to by bolo v rozpore s ústavou.“

Tento postoj zopakoval ústavný súd aj v otázke transsexualizmu, konkrétne v otázke prepisu pohlavia na základe sebaidentifikácie. Najvyšší kasačný súd na základe toho prijal začiatkom tohto roka Výkladové rozhodnutie č. 2/2020 so záverom, že: „objektívne hmotné právo platné na území Bulharskej republiky neupravuje možnosť súdu pripustiť ... zmenu údajov o pohlaví, mene a rodnom čísle v evidencii obyvateľstva navrhovateľa, ktorý tvrdí, že je transsexuál.“

Tieto rozhodnutia bulharských súdov nasledovali po viacerých rozhodnutiach ESĽP, ktoré zaviazali Bulharsko umožniť prepis pohlavia. Ide tu podľa mňa o inšpiratívny prístup bulharských súdov, a to okrem iného aj preto, že sa zastali svojej ústavy. Bulharský kasačný súd zdôraznil prednosť ústavy Bulharska pred Európskym dohovorom o ľudských právach.

Práve tu sa podľa mňa ukazuje ďalšia slabina Európskeho súdu ako aj celého systému medzinárodnej ochrany ľudských práv. Tou slabinou je fakt, že európsky súd nie je schopný vo svojich rozhodnutiach dostatočne zohľadňovať ústavné mantinely tém o ktorých rozhoduje. Takisto platí, že európsky súd je veľmi úzko zameraný na ľudské práva, a tak nemá ani dostatočnú citlivosť na ostatné dôležité právne oblasti, v našom prípade najmä na otázky rodinného práva. Aj preto je ingerencia ústavných a iných vnútroštátnych súdov vhodná na korigovanie excesov Európskeho súdu pre ľudské práva.

III.

A napokon, tretia oblasť, ktorú by som rád spomenul, je otázka ukončenia priameho vplyvu európskeho súdu na legislatívu jednotlivých krajín. Myslím si, že zatiaľ je táto otázka na Slovensku skôr teoretická, ale je potrebné sa ňou začať zaoberať. Je to preto, že partnerstvami osôb rovnakého pohlavia sa súdny aktivizmus ESĽP celkom iste neskončí. Organizácie ako ILGA EUROPE alebo Transgeder Europe majú zoznamy desiatok ďalších politických požiadaviek, ktoré vydávajú za ľudské práva, a ktoré postupne presadzujú v krajinách Rady Európy. Mnohé z nich zatiaľ platia v menšine krajín, to znamená, že európsky súd ich považuje za oblasti, kde sa aplikuje voľná úvaha štátov. Avšak počet krajín s jednotlivými LGBT novinkami z roka na rok narastá, a tak sa približuje aj čas, kedy ESĽP prejde k argumentu konsenzu, alebo trendu, a voľná úvaha štátov pôjde bokom.

Ak súd bude naďalej oslabovať svoju autoritu aktivistickým rozhodovaním a nejaká krajina si bude chcieť zachovať svoju zvrchovanosť v rodinných a ústavných otázkach, nastane čas buď na vypovedanie Európskeho dohovoru o ľudských právach (článok 58 Dohovoru), alebo na vystúpenie z Rady Európy ako takej podľa článku 7 Štatútu Rady Európy.

Ani tento krok by nebol novinkou. V minulosti už Radu Európy dočasne opustilo Grécko, a celkom nedávno Rusko. No diskusie o vystúpení z Rady Európy, alebo aspoň o vypovedaní Európskeho dohovoru, sa tento rok viedli aj vo Veľkej Británii kvôli striktnej migračnej politiky, ktorá zrejme narazí na rozhodovaciu činnosť európskeho súdu. Myslím si, že snaha štátu zachovať si slobodu v rozhodovaní o základných ústavných a rodinných normách je nemenej dôležitá a zaslúži si serióznu diskusiu.

Systém globálnej a regionálnej (teda celoeurópskej) ochrany ľudských práv zlyháva. Časť Európy sa z ideologických dôvodov už odklonila od odvekých noriem rodinného práva. No štátov, ktoré si želajú zachovať súlad medzi právom a biologickou realitou, je v Európe stále veľa a rozhodne je to väčšina štátov na celom svete. Myslím si, že nastal čas, aby sme upustili od snahy hľadať celoeurópsky konsenzus, lebo tadiaľto už cesta nevedie. No nič nebráni konzervatívnejším krajinám, aby uzatvárali bilaterálne alebo multilaterálne zmluvy o ľudských právach i ochrane rodiny medzi sebou. Či už v rámci Európy, alebo aj v rámci celého sveta. Postoje západného sveta predstavujú extrém, a preto je len logické, ak sa pri utváraní medzinárodnoprávnych garancií ľudských práv spojíme s krajinami, ktoré majú rovnaké zmýšľanie, ako my. To v konečnom dôsledku prispeje k zlepšeniu stavu medzinárodného práva ako takého, pretože viacero medzinárodných zmlúv bude obsahovať racionálne normy, na ktoré sa bude možné v právnej praxi odvolávať.

Myslím si, že koncept ľudských práv môže byť udržateľným konceptom, ak sa nám podarí eliminovať snahy politických radikálov na znečistenie tohto konceptu svojimi radikálnymi politickými požiadavkami. To by totiž znamenalo úplný koniec ľudských práv. Práve navrhovanými riešeniami by sa nám spoločnými silami mohlo podariť dosiahnuť, aby si koncept ľudských práv zachoval svoju zmysluplnosť a relevantnosť.

Ďakujem za pozornosť! 

Patrik Daniška 

Text bol prednesený ako príspevok na konzervatívnej právnickej konferencii na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dňa 15. novembra 2023

Ilustračná forka: Flickr, Comenius University, Šafárikovo námestie by দেবর্ষি রায়, licencia CC BY-SA 2.0 Deed