Mandát z Košíc
- Podrobnosti
- Uverejnené: utorok, 11. marec 2014, 09:17
- Napísal: Patrik Daniška
Dňa 22. septembra 2013 sa v Košiciach udialo niečo výnimočné. Ešte asi chvíľu potrvá, aby sme vedeli vyhodnotiť, aký bude celkový dosah a význam prvého Národného pochodu za život. Bude to do určitej miery závisieť aj od toho, ako s týmto košickým mandátom k ochrane života a rodiny naložíme ďalej.
Predovšetkým, pochod bol asi najväčšou masovou demonštráciou na Slovensku od pádu komunizmu. Účasť okolo 80 000 ľudí je úspech, ktorý nečakal asi nikto. Na takýto veľký pro-life pochod nie sú zvyknutí ani Poliaci. Pochodu som sa zúčastnil osobne a mal som možnosť vnímať jeho atmosféru priamo na mieste. Tá atmosféra je veľmi dôležitá, možno z určitého hľadiska ešte dôležitejšia, ako veľkosť samotného pochodu. Bola to atmosféra pokoja, spravodlivosti a túžby po dobre. Pochod bol ostrovom normálnosti v krajine, v ktorej je nenormálnosť (v podobe zabíjania nenarodených detí) jej každodennou súčasťou. Stretli sme sa, povedali sme si, že chrániť život každého človeka je štandard, o ktorý nám ide, a povzbudili sme sa, že v tomto názore nie sme sami. Že je nás veľa, a to nám dodáva odvahu, nádej a trochu viac sebavedomia.
Keď som si čítal viaceré kritické blogy a komentáre na adresu pochodu, mal som pocit, akoby ich autori písali o úplne inom zhromaždení, než na akom som sa zúčastnil. Vykresľovali to zhromaždenie ako bandu zadubených extrémistov, ktorí túžia po prenasledovaní a obmedzovaní slobôd iných. Keďže som tam bol, takúto interpretáciu jednoducho neberiem. Myslím, že tieto blogy prezrádzajú oveľa viac o mentálnom rozpoložení ich autorov, ako o účastníkoch pochodu. Ja som na pochode videl slušné Slovensko, ktoré sa trochu prebudilo a ukázalo svetu. Usmiate tváre, v ktorých som čítal túžbu po dobre a po presadzovaní hodnôt, ktoré úprimne považujú za správne.
Takéto veľké zhromaždenie zrejme bude mať aj svoje politické dôsledky. Pochod považujem za dôležitý aj pre súčasnú slovenskú politiku, pretože vyslal jasný signál, že na ochrane života a manželstva záleží veľkej časti spoločnosti. A tiež, že títo ľudia sa vedia zmobilizovať. Keď sa konali masové demonštrácie v Madride či v Paríži, išlo o reakciu na návrhy zákonov, ktorých proces schvaľovania už bol rozbehnutý. Odpor verejnosti prišiel neskoro a zlé zákony sa už nepodarilo zastaviť. Slovensko si vyskúšalo veľkú demonštráciu v čase, keď prijatie vážnejšieho kontroverzného zákona nie je aktuálnou hrozbou. Je to prst zdvihnutý dostatočne včas, aby si politici dvakrát rozmysleli, či sa do kontroverzie pustia, alebo nie. Ak tu bude reálna hrozba registrovaných partnerstiev, či dokonca zničenia definície manželstva, je jasné, že podobným demonštráciám sa Bratislava nevyhne.
Tu by sa však politické ambície pro-life a pro-rodinného hnutia nemali skončiť. Mali by sme tým odštartovať začiatok novej etapy, ktorá si bude vyžadovať veľa systematickej a oveľa profesionálnejšej práce ako doteraz. Konzervatívne organizácie sa pomaly začínajú učiť ako ovplyvňovať verejnú politiku. Nedávno sa, napríklad, vďaka aktívnemu prístupu desiatok organizácií a Cirkvi podarilo vrátiť na kompletné prepracovanie Celoštátnu stratégiu ochrany a podpory ľudských práv. Pro-life ľudia, viac ako doteraz, začínajú pozerať na prsty politikom a štátnym úradníkom. Je to dobrý trend, ktorý treba ďalej rozvíjať. Treba tiež začať prinášať aj nové pohľady a návrhy na postupné zlepšovanie verejnej politiky v ochrane života a v otázke rodiny na Slovensku. Mandát z Košíc je dostatočne silný na to, aby tieto hlasy boli brané vážne.
Čo však osobne považujem za najdôležitejšie je, aby pro-life hnutie teraz začalo intenzívne žiť na mikroúrovni – v obciach, školách, farnostiach, stretkách, rodinách. Toto by podľa mňa bol najväčší a najdôležitejší prínos pochodu. Aby som možno trochu priblížil, čo tým myslím, skúsim jednu paralelu s katolíckym disentom počas komunizmu. Keď Ján Pavol II spravil v čase hlbokého komunizmu obrovské zhromaždenie veriacich, vyslal tak signál komunistom, že sa musia mať na pozore. Že je tu veľká opozičná sila, ktorú štát ignoruje. Efekt takéhoto elektrizujúceho zhromaždenia však môže rýchlo vyprchať, pokiaľ sa neprenesie do každodenného života. Ľudia, ktorí na Slovensku pomáhali rozprúdiť takýto život na tej najnižšej každodennej úrovni, boli napríklad Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Ich práca možno nebola na prvý pohľad verejne viditeľná, bola však veľmi prínosná pre prežitie civilizácie uprostred barbarizmu.
Myslím, že pro-life Slovensko ukázalo, že vie spraviť veľkú politickú demonštráciu. Teraz je čas rozprúdiť aj akúsi „juklovsko-krčméryovskú“ prácu v tejto oblasti. Myslím tým prenesenie ideálov pochodu do každodennej reality – farnosti, stretka, dediny, školy, paneláku, rodiny a podobne. Na Slovensku sa ročne robí viac ako 8 000 umelých potratov. Na potrat chodia ženy z nášho okolia. Zvlášť dôležité je podľa mňa pomôcť práve týmto ženám – je to úžasný priestor a súčasne výzva do každodennej pro-life práce. Fantázii sa pritom medze nekladú. Možno mladí ľudia zorganizujú prednášku na škole, koncert alebo výstavu fotografií. Alebo niekto natlačí a rozdá do všetkých schránok v obci letáčik s informáciami o pomoci tehotným ženám v núdzi. Alebo pôjde do nemocnice, kde sa robia potraty a povie o možnostiach konkrétnej pomoci lekárom, aby mohli žene odporučiť aj takéto riešenia. Alebo bude k dispozícii pred nemocnicou, kadiaľ chodia aj ženy na potrat. Alebo sa ľudia v meste spoja a zriadia azylový dom či poradňu. Skrátka, ideálne by bolo, aby každá núdzna tehotná žena našla vo svojom okolí aspoň jedného človeka, ktorý bude ochotný jej úprimne pomôcť.
Ak by sa nám na Slovensku podarilo takéto niečo, bol by to základ pre reálnu zmenu k lepšiemu. Naše pro-life hnutie bude vtedy autentické a silné, keď nezostane len pri krásnych sloganoch a politických demonštráciách, ale pokúsi sa ich preniesť aj do každodennej reality. Množstvo nadšených ľudí z celého Slovenska na pochode ukázalo, že tu máme ohromný potenciál.
V septembri v Košiciach som cítil, že pochodom sa na Slovensku niečo naštartovalo. Čo všetko to bude, sa ukáže až neskôr. Nezáleží to totiž od toho, čo sa stalo doteraz, ale čo sa stane ďalej. A bude to závisieť predovšetkým od nás.
Pozrite si aj fotoreportáž z Národného pochodu
Článok bol publikovaný v časopise Impulz č. 3/2013