Human rights and Family policy Institute

Z denníkov dobrej smrti (I.)

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 16. september 2015, 07:40

Napísal: Šimon Hudák

„Bez ohľadu na to ako sa človek zmenil, vždy bude musieť zaplatiť za to, čo vykonal.“ Výrok nám pripomína, že za svoje činy musíme niesť zodpovednosť, a či už chceme alebo nie, minulosť nám ich veľmi rada pripomenie. Minulosť je neoddeliteľne spojená nie len s nami ako človečenstvom, ale aj s tým, čo sme po sebe zanechali. Naše teórie, diela, umenie, veda, právo, filozofia, to všetko je nositeľom svojej vlastnej histórie, vlastného príbehu. História všetkého nám pomáha chápať našu prítomnosť. Je ako svetlo hviezd. Vnímame ho tu a teraz, ale pritom vieme, že ide o pekne starú záležitosť, vlečúcu sa vesmírom milióny rokov.

Zámerom tohto úvodného príspevku je dať priestor na prehovor pani minulosti. Nechať ju hovoriť k aktuálnej a pre nás často trpkej, nepríjemnej a tabuizovanej téme menom eutanázia. Vyzliecť eutanáziu z jej „humánneho rúcha“ a ukázať jej staré jazvy? Nie je lepší čas ako teraz. V atmosfére umocnenej Národným pochodom za život sa otvára priestor na sériu článkov k tejto otázke. Mám nádej, že v tomto úvodnom príspevku nám pani minulosť opíše eutanáziu spôsobom, ktorý nám môže dopomôcť pochopiť jej obsah v dnešnej dobe. A hlavne verím, že minulosť nám skrz túto tému dodá prvotný impulz pre hlbšie zamyslenie sa nad dvoma bodmi na priamke nášho života – počatím a smrťou.

Od kolísky až po novovek

Obdobie antiky je jednou z pokladníc ľudstva. Ak chcete totiž písať o akejkoľvek celospoločenskej téme, jej korene určite nájdete práve tam. Nebude tomu inak ani v prípade „eu thanatos“, kde má „smrť bez útrap“ svoj pôvod. Dobrá smrť bola v antike spájaná s výrokom gréckeho dramatika Menandera: „Koho bohovia milujú, ten zomiera mladý“.¹ Anticky ponímaná eutanázia mala oslobodzovať z ťažkého umierania nevyliečiteľne chorých, fyzicky a psychicky trpiacich. Choroba ich mala obmedzovať v rozumovom a mravnom konaní, čím mali ohrozovať sami seba a iných. Bolo lepšie im teda „dopomôcť“ na cestu k bohom. Zástancami eutanázie boli také mená ako Sokrates, Platón či Seneca. Rebelom doby sa stal „Otec medicíny“, veľký Hippokrates,² ktorý vylučoval eutanáziu ako aj usmrtenie nenarodeného ľudského života.³ Naprieč dejinami je Hippokratova prísaha považovaná za etickú „bibliu“ lekárskeho stavu. Vyštudovaní lekári k nej priväzujú svoj morálny kompas sľubom konať podľa nej a naplniť jej ducha.⁴ Aj napriek jej pozmenenému zneniu sa v nej zachoval (aspoň u nás) zákaz eutanázie.⁵

Choroba ich mala obmedzovať v rozumovom a mravnom konaní, čím mali ohrozovať sami seba a iných.

Antickému (ale aj súčasnému) ponímaniu eutanázie vždy silne oponovala judeo-kresťanská tradícia. Naprieč stáročiami bola a stále je výraznou ochrankyňou života a integrity jednotlivca. Zásadných odklonov bolo v tejto otázke iba zopár. Cirkevný otec Klement Alexandrijský (2 stor. n.l.) vychádzajúc z „imago Dei“ (človek je stvorený k obrazu Božiemu a k jeho podobe) odmietal vraždu a samovraždu, avšak pripúšťal netrestanie matky, ktorá zabila svoje dieťa do 30 dní od narodenia.⁶ Druhý, už konkrétnejší odklon smerom k eutanázii bol zachytený v diele Utópia (1516) od Thomasa Morea.⁷ Uvedené nemení nič na tom, že kresťanská kultúra a učitelia cirkvi ako Svätý Augustín⁸ či Tomáš Akvinský⁹ odmietali vraždu a samovraždu ako čin priečiaci sa Božej autorite nad ľudským životom, a ktorý v konečnom dôsledku poškodzoval spoločné dobro a ochudobňoval celú komunitu.

Chápanie eutanázie sa zásadným spôsobom mení koncom 19. storočia. Prvým významným verejným obhajcom eutanázie modernej doby, Samuel D. Williams,  paradoxne nebol lekárom, ale učiteľom. Williams bol silným zástancom podávania veľkých dávok morfia a chloroformu nevyliečiteľne chorým pacientom nie len za účelom zmiernenia bolesti, ale aj za účelom usmrtenia.¹⁰ Bol to práve Williams, ktorý svojim verejne prezentovanými názormi a textami vytrhol stáročia zaužívané judeo-kresťanské ponímanie „dobrej smrti“ ako doprevádzania umierajúceho v kruhu jeho blízkych a milovaných a zmenil ho na „akt milosrdného usmrtenia“, ktorý je v spoločnosti silne zakorenený dodnes.

Rok 1905 v štáte Ohio (USA) nám priniesol návrh prvého zákona o legalizácii eutanázie.¹¹ Neprešiel. Williamsonom publikované prístupy k eutanázii sa však stali predmetom rozsiahlych diskusií. Vplyv vzrastajúcej tendencie vnímania eutanázie ako „aktu milosrdného usmrtenia“ mal za následok vznik záujmových a lobistických združení naprieč celou Európou. Ako príklad jedného z najvýraznejších z nich je v 30-tych rokoch vyformovaná „Spoločnosť pre zavedenie dobrovoľnej eutanázie“, ktorá v Británii funguje dodnes pod názvom „Dignity of dying“ (Dôstojnosť umierania).

Zneužitie milosrdenstva

V roku 1933 sa v Nemecku dostáva k moci Adolf Hitler. Okrem politických a vojenských ambícií za účelom získania „Lebensraum“ pre nemecký národ, bol Hitler posadnutý vytvorením rasovo čistého a silného nemeckého národa za pomoci eugeniky. Poníženie človeka sa začalo sterilizáciou. Tesne po nástupe k moci Hitler podpísal Zákon o zamedzení dedične chorého potomstva, tzv. „Gesetz zur Verhütung erbkranken Nachwuchses“¹². Podľa ust. § 1 zákona ten, kto bol dedične chorý mohol byť sterilizovaný chirurgickým zákrokom, ak existoval predpoklad, že jeho potomstvo bude trpieť závažnými telesnými alebo mentálnymi dedičnými poruchami.¹³ Nútenej sterilizácii sa nevyhli ani práceneschopní či deti z chudobných rodín,¹⁴ pričom zákon bol často zneužívaný ako perzekúcia za politický názor či postoj. Zákon ukladal povinnosť lekárskej prehliadky pred uzavretím manželstva. V prípade akýchkoľvek „eugenických“ problémov pár nemohol uzavrieť manželstvo. Zákon rovnako prikazoval ukončiť tehotenstvo pred dovŕšením šiesteho mesiaca tehotenstva z dôvodov eugenickej indikácie.¹⁵ Takto formulovaný sterilizačný zákon bol považovaný za nacistickú ústavu.¹⁶ Išlo o naplnenie konceptu pošľapania ľudskej dôstojnosti tých, ktorí mali byť ochraňovaní.¹⁷ Smutnejšie je však to, že nacistický sterilizačný zákon si zobral vzor zo sterilizačných zákonov existujúcich už vo vtedajšom západnom svete.¹⁸ A čo je najhoršie, bol len stupienkom vedúcim ku grandióznej degradácii človeka a jeho práva na život.

Program „Euthanasie“¹⁹

Prvého septembra to bolo presne 76 rokov od antidatovania poverenia Adolfa Hitlera na zahájenie programu „Euthanasie“. Program Euthanasie v priebehu vojnových rokov predstavoval masové systematické usmrcovanie osôb postihnutých, psychicky chorých a sociálne nežiaducich. Realizácia programu Euthanasie niesla názov „Akcia T4“, podľa sídla špeciálne zriadenej byrokratickej kancelárie na ulici Tiergartenstraße 4 v Berlíne, ktorá mala na starosti chod programu.

Program Euthanasie v priebehu vojnových rokov predstavoval masové systematické usmrcovanie osôb postihnutých, psychicky chorých a sociálne nežiaducich.

Začiatky programu Euthanasia nie sú presné. Indície smerujú k tomu, že program začal prípadom tzv. „Kind Knauer“, rodiny dieťaťa s ťažkým postihnutím, ktorá požiadala Hitlera (sprostredkovane cez riaditeľa univerzitnej detskej kliniky v Lipsku, Wernera Catela), aby im bolo dovolené zabiť ich dieťa, aj keď to odporovalo vtedy platnému právu. Hitler poveril svojho osobného lekára Karla Brandta aby prípad preveril a následne zariadil smrť dieťaťa. Hitler mal následne nariadiť Brandtovi a vedúcemu ríšskej kancelárie Phillipovi Bouhlerovi, aby v podobných prípadoch postupovali rovnako. Precedens bol na svete.

Hitler odmietal zákon ako právny základ pre eutanáziu. Obával sa negatívnej verejnej mienky ako aj rizika prezradenia svojho zámeru zneužitia medicíny pri masovom vyhladzovaní. Právnym základom programu Euthansie tak bolo iba vodcovo poverenie napísané na jeho súkromnom hlavičkovom papieri, držané v prísnej tajnosti.²⁰ Z právneho hľadiska išlo o nulitný akt, neexistenciu právneho základu a absolútne bezprávie. Poverenie smerovalo k už spomínanému Hitlerovmu osobnému lekárovi Brandtovi a Bouhlerovi ako vedúcemu ríšskej kancelárie, v znení: „Ríšsky vedúci Bouhler a Dr. med. Brandt sú poverení zodpovednosťou rozširovať právomoc menovite určených lekárov tak, aby mohla byť zaistená smrť z milosti nevyliečiteľne chorým, pri posúdení ich najkritickejšieho zdravotného stavu.“ Každá jedna „smrť z milosti“ však bola vykonaná v rozpore s právom a bola trestným činom.

Akcia T4 bola detailne prepracovaná tak, aby bola obhájiteľná aj na podkladoch vedy. Nacisti sa odvolávali na knihu doktora práv a filozofie Karla Bindinga a psychiatra Alfreda Hocheho,²¹ v ktorej uvádzali hodnotenie, že „prítomnosť mentálne mŕtvych v štruktúre ľudskej spoločnosti (ako cudzích telies), absencia akýchkoľvek produktívnych výkonov, stav úplnej bezmocnosti a nutnosti starostlivosti prostredníctvom ďalších osôb znamená, že (...) mentálne mŕtvy tým nie sú schopní vnútorne uplatňovať svoj subjektívny nárok na život.“ Program Euthanasie do spoločnosti zaviedol pojmy ako „život nehodný žitia“ (die Vernichtung lebensunwerten Lebens) či „balastná existencia“. Stalo sa tak súčasťou ideológie a názoru spoločnosti deliť ľudí na tých, ktorí sú hodní života a tých, ktorí hodní života nie sú – aj na základe ich zdravotného stavu. Koncept zbavovania sa nepotrebných ľudí sa v spoločnosti prehlboval. Podporovala ho propaganda tvrdiac, že „V zdravotníckych zariadeniach je mnoho nevyliečiteľne chorých rôzneho druhu, ktorí ľudstvu vôbec nič neprinášajú, len odoberajú ostatným zdroje a často potrebujú dvoj až trojnásobnú starostlivosť.“²²

Stalo sa tak súčasťou ideológie a názoru spoločnosti deliť ľudí na tých, ktorí sú hodní života a tých, ktorí hodní života nie sú – aj na základe ich zdravotného stavu.

Akcia T4 bola čiastočne ukončená na priamy ústny rozkaz Hitlera dňa 21. augusta 1941.²³ Presné dôvody nie sú známe. Mohlo ísť o Hitlerovu nespokojnosť, zvyšujúce sa podozrenie zo strany verejnosti, správy v zahraničí o vraždení pacientov alebo prepadnutie Sovietskeho zväzu, ktoré so sebou prinieslo iný predmet zvýšeného záujmu. Dôležitú formu odporu v tomto období však zohrala cirkev. Najznámejším verejným kritikom projektu Euthanasie z radov cirkvi v nacistickom Nemecku bol münsterský kardinál a biskup Clemense August Graf von Galen²⁴, ktorý sa v roku 1940 snažil o spoločný verejný protest proti eutanázii mentálne chorých pacientov. Aj napriek tomu, že sa mu protest nepodarilo zorganizovať, predostrel doktrínu odporu v tzv. Clausule Petri („Patrí sa viac počúvať Boha ako ľudí“). Týmto apeloval na odmietanie zabíjania nevinných skrz výhradu svedomia.²⁵ Známy je kardinálov prehovor z roku 1941, ktorým protestoval proti eutanázii: „Čo sa urobí s ochrnutým koňom, s takým neproduktívnym kusom dobytka? Nie, nechcem porovnanie dotiahnuť do konca, také hrozné je jeho oprávnenie a jeho zrejmosť! Tu sa ale nejedná o stroje, koňa, alebo kravu...Nie, tu sa jedná o ľudí, našich blízkych, našich bratov a sestry! Chudobní ľudia, chorí, neproduktívni. Ale stratili tým právo na život? Máš, mám právo žiť iba tak dlho, pokiaľ som produktívny, pokiaľ sme druhými uznaní za produktívnych? Ak áno, beda nám všetkým, až budeme starí a slabí! Ak je dovolené usmrcovať ich, potom je dovolená vražda nás všetkých a potom si už nikto nebude istý svojim životom.“²⁶ Akcia T4 pokračovala do konca vojny za použitia liekov alebo formou podvýživy pacientov.    

Základným kritériom na to, aby človek mohol alebo nemohol žiť, sa stala obyčajná užitočnosť.

Eutanázia v časoch nacizmu priniesla zdivočenie mravov. Miera empatie, súcitu, pomoci a obety pre tých najslabších a najzraniteľnejších vo verejnom živote prakticky neexistovala.  Základným kritériom na to, aby človek mohol alebo nemohol žiť, sa stala obyčajná užitočnosť. Akákoľvek ťarcha v podobe zaopatrovania chorého jeho blízkym sa stávala ťarchou pre rodinu a tá sa stávala ťarchou pre národ. A národ musel byť efektívny a produktívny. Všetko nepotrebné, zaťažujúce, muselo byť „zošrotované“, vyhodené a zlikvidované. To platilo aj pre človeka, ktorého nepotrebnosť pre spoločnosť znamenala stratu práv a možnosť, aby o jeho živote a smrti rozhodli iní. Všetko pod obalom „milosrdného usmrtenia života nehodného žitia“.

Povojnové obdobie a súčasnosť

Po skončení vojny sa v roku 1945 začal norimberskú súdny proces, po ktorom nasledoval norimberský lekársky súd pod oficiálnym označením USA v. Karl Brandt a ďalší.²⁷ Niektorí z obžalovaných lekárov v rámci procesu dokonca argumentovali Hippokratovou prísahou, keď tvrdili, že eutanázie vykonávali tak ako im prísaha prikazovala vyrezať z ľudského tela zapálené slepé črevo, ktoré je nepotrebné a ohrozujúce celý organizmus.

Obete programu Euthanasie (či už priamo sterilizované, alebo príbuzní obetí eutanázie) neboli dlhé roky uznané ako prenasledované nacionálnym socializmom a preživší alebo ich potomkovia nedostali žiadne odškodné. V roku 1987 sa v Nemecku sformoval Zväz poškodených programom „Euthanasie“ a nútenými sterilizáciami. Od roku 2010 začal pôsobiť ako pracovná skupina snažiac presadiť zákonné zmeny, ktoré by pozostalým priznávali zadosťučinenie. Až v roku 2011 nemecký Bundestag vyjadril príbuzným a obetiam svoju úctu a uznanie²⁸ a neskôr na to schválil aj program finančnej pomoci. Trvalo tak dlhé desaťročia, kým sa človek dokázal vyrovnať s tým, čo najskôr vykonal pod rúškom milosti, a neskôr mečom barbarstva.

Povojnové obdobie znamenalo vytriezvenie. O eutanázii sa nehovorilo, bol to čas nesúci si svoje rany. S odstupom času sa však eutanázia stáva témou. V Holandsku o nej prebiehali diskusie už od roku 1973, kedy vznikla Spoločnosť pre dobrovoľnú eutanáziu. Aktívna eutanázia tam bola povolená v roku 2002. V rovnakom roku eutanáziu legalizovali aj v Belgicku. V USA došlo k legalizácii eutanázie v roku 1997 v štáte Oregon. Švajčiarsko má svoju vlastnú históriu eugeniky a eutanázie, ktorá siaha až do 40. rokov minulého storočia. Až do roku 2009 bolo vykonávanie eutanázie vo Švajčiarsku liberálnejšie ako v Holandsku. Po zásahu prokuratúry sa jej výkon čiastočne obmedzil, no stále ide o jednu z najvoľnejších úprav v Európe a vo svete.²⁹ Luxembursko vykonáva aktívne eutanázie od roku 2009. Pasívne sa eutanázia vykonáva v Nemecku, Fínsku, Dánsku, Francúzsku, Írsku, Rakúsku a Taliansku.

Diskusie o eutanázii dneška sú niekde úplne inde. Eutanázia nabrala nový rozmer. Stretávame sa s prípadmi eutanázie hluchých ľudí,³⁰ slepcov,³¹ psychicky chorých ľudí,³² dokonca eutanázie detí na základe protokolu z Groningenu.³³ A to všetko pod rúškom „aktu milosrdného usmrtenia“. Pojmy sa opakujú. Mení sa ich obsah?

Za čo sa platí?

Nikdy nebude možné porovnávať súčasných zástancov usmrtenia človeka na žiadosť s tými, ktorí mali na starosti program „Euthanasie“. Je ale možné sledovať argumentáciu, motívy a poukázať na dôležitosť princípu ľudskej dôstojnosti a ľudských práv osôb postihnutých, nevyliečiteľne chorých a umierajúcich. Otázkou je, čo nám môže história ponúknuť dnes.

Počas vysokej školy nám profesor právnej filozofie na prednáške opakoval, že z histórie sa poučiť nedá. Že koncept ovládania svojho konania na základe historickej skúsenosti nie je možný, pretože prítomnosť môže priniesť okolnosti, s ktorými história nerátala. Vtedy je vraj ťažko pozerať, čo nám hovorí história. Nikdy som s ním v tomto vnútorne nesúhlasil, pretože v tomto konkrétnom prípade verím, že to, čo sa nazýva ľudská dôstojnosť nie je ovládané okolnosťami histórie či prítomnosti, ale vychádza zo samotnej existencie človeka. Ide o nadčasovú záležitosť bez ohľadu na roky 40-te alebo súčasnosť.

Ľudská dôstojnosť nie je ovládaná okolnosťami histórie či prítomnosti, ale vychádza zo samotnej existencie človeka.

Čo nám teda história prezradila? Že či už chceme alebo nie, moderná eutanázia sa naplno rozmohla od čias vojnového bezprávia a pod rúškom „milosrdnej smrti“. S argumentáciou „života nehodného žitia“ sa potácame dodnes. História nás naučila tiež to, že hranica milosrdnej smrti je tak nestála, že môže otvoriť cestu k zabitiu pod rôznorodými zámienkami. Tiež nám história pripomína akí vieme byť krátkozrakí, naivní a pokryteckí. Napríklad v Nemecku v súvislosti s „milosrdným usmrtením“ nemôžete použiť slovo „Eutanázia“. Nesie si svoju krutú minulosť. Preto si Nemci vymysleli iný pojem, ako „Sterbehilfe“ alebo „Die Helfe zum Sterben“ (pomoc zomrieť). A to najhlavnejšie, história nás naučila, že eutanázia prináša chladnú smrť a buduje v človeku pocit nepotrebnosti. Pocit nepotrebnosti umierajúceho vo vzťahu k tomuto svetu, ale aj pocit nepotrebnosti nás vo vzťahu k iným a ich potrebám. Kúsok po kúsku buduje vnútorné sebectvo, ktoré je predpokladom pre vznik hrubého individualizmu a sociálneho odumretia.

„Naša spoločnosť sa potáca medzi krajnosťami hrdinskej lásky a obetavosti a bezohľadným a nezodpovedným sebectvom“. Slová Antona Srholca, človeka, ktorému patrí úcta a uznanie nás všetkých, bez ohľadu na našu svetonázorovú optiku. Jeho výrok je aktuálnou výzvou, pretože o niekoľko desiatok rokov budú na túto dobu pozerať naše budúce generácie z odstupu, z akého pozeráme teraz my na našu minulosť. A možno sa aj oni opýtajú, akú cenu musia zaplatiť za konanie a činy svojich predkov. Mali by sme im zanechať jasné svedectvo, že sme tu stáli a bránili sme posledné zvyšky ľudskosti a úcty k životu tak ako to robili karidnál Clemense August Graf von Galen, lekár, filozof a právnik Albert Niedermayer³⁴ alebo lekár Albert Schweitzer³⁵. Za to, čo sa stalo už platíme svoju cenu. Nechajme ju minulosti. Naše ďalšie pokračovanie však musí byť pokračovaním smerujúcim k životu, nie smrti.

Foto: Flickr, le vent nous portera [+1] by Elisa Paolini is licensed under CC BY 2.0

Článok môžete podporiť aj na vybraliSME (kliknutím na tlačídlo Hlasuj).