Human rights and Family policy Institute

Potreba zachovania definície manželstva ako zväzku muža a ženy

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 03. apríl 2013, 20:49

Napísal: Patrik Daniška

Text odznel na konferencii Rodinná politika na Slovensku a v Európskej únii, ktorá sa konala dňa 28.2.2013 v Žiline.

Cieľom tohto textu je zamyslieť sa nad otázkou „čo je to manželstvo?“ a následne aj nad otázkou, kto všetko by mal byť oprávnený vstupovať do manželstva a osobitne nad otázkou, či je možné a správne, aby manželstvo mohli uzavrieť aj osoby rovnakého pohlavia.

V mojom príspevku budem do značnej miery vychádzať z knihy amerických autorov Girgis, Anderson a George: What is marriage?, ktorá veľmi jasným spôsobom analyzuje problematiku, ktorej sa budem venovať. Kniha už čoskoro vyjde aj v slovenskom preklade.

Čo je teda manželstvo? Ľudia vždy, takmer v každej dobe a v každej kultúre rozpoznávali taký typ vzťahu, ktorý spočíva v úplnej (komplexnej) jednote osôb. Ide teda o vzťah, ktorý zahŕňa tak jednotu vôle a citov, ale aj jednotu telesnú (ide teda o sexuálny typ vzťahu). Takýto vzťah je prirodzene nasmerovaný na odovzdávanie života a na založenie rodiny. Kvôli tomuto dobru, ktoré sleduje (odovzdávanie života a rodinný život), sa na takýto vzťah oprávnene vzťahuje záväzok výlučnosti a trvalosti. Takýto typ vzťahu od nepamäti voláme „manželstvo“. Toto je manželstvo, o ktorom sa dočítame v knihe Genezis, v románoch Jane Austinovej, a do značnej miery ešte stále aj v slovenskom zákone o rodine. Na účely tohto príspevku nazvime takéto vnímanie manželstva ako vnímanie „klasické“.

Ľudia vždy, takmer v každej dobe a v každej kultúre rozpoznávali taký typ vzťahu, ktorý spočíva v úplnej (komplexnej) jednote osôb.

Na rozdiel od klasického vnímania manželstva sa v modernej diskusii o manželstve objavuje aj iná koncepcia manželstva. Ide o vnímanie manželstva blízke Anne Kareninovej, Monike Flašíkovej Beňovej, či LGBTI aktivistom. Podstatou takéhoto vnímania manželstva je romantická láska a vzájomné spolužitie (dvoch) osôb, alebo ako povedal poslanec Poliačik: „láskyplný vzťah“. Ide teda vo svojej podstate o emocionálne spoločenstvo, v ktorom je sex (v akejkoľvek podobe, s ktorou partneri súhlasia) prostriedkom na vyjadrenie a prehĺbenie ich citovej blízkosti. Nazvime pracovne toto vnímanie manželstva ako vnímanie „revizionistické“.

Ktoré z týchto vnímaní manželstva je správne a malo by byť základom pre našu rodinnú politiku? Som presvedčený, že správne a jediné zmysluplné vnímanie manželstva je vnímanie klasické, a to z nasledovných dôvodov:

Manželstvo je jedinečným typom zväzku, čo do podstaty odlišným od priateľstva, či iných zväzkov osôb. Práve táto principiálna odlišnosť je dôvodom, prečo štát manželstvo právne uznáva a reguluje (na rozdiel napríklad od priateľstva). Principiálna rozdielnosť od iných vzťahov však nemôže spočívať len v intenzite, či hĺbke citu medzi partnermi, pretože hlboké city sú aj medzi priateľmi, či súrodencami, alebo aj v iných typoch vzťahov. Principiálnym rozdielom oproti priateľstvu však je skutočnosť, že manželia vstupujú do úplného spoločenstva osôb, a teda jednota medzi nimi nie je len na úrovni vôľovej a citovej, ale aj telesnej.

Manželstvo je jedinečným typom zväzku, čo do podstaty odlišným od priateľstva, či iných zväzkov osôb.

Ako môže medzi ľuďmi vzniknúť telesná jednota? V prípade človeka je dôležitý biologický fakt, že každý človek je buď muž alebo žena, pričom reprodukčná sústava človeka je akoby rozdelená medzi muža a ženu. Toto rozdelenie má svoj význam v tom, že na splodenie nového života je potrebná spoluúčasť tak muža, ako aj ženy. Muž a žena sa tak spoločne dokážu spojiť v jedinom úkone, ktorým je úkon plodenia (pohlavný styk), pričom v takomto úkone muž spolu so ženou tvoria nový funkčný celok, organizmus; hovoríme, že muž a žena sú „dvaja v jednom tele“. Práve a len pohlavný styk je tým úkonom, ktorý dokáže zabezpečiť telesnú jednotu medzi osobami, ktorá ich oboch presahuje.

Ak je teda manželstvo úplnou jednotou osôb (to znamená aj telesnou), manželia nevyhnutne musia spoluparticipovať na úkone plodenia (teda musia mať spolu pohlavný styk). Manželstvo v klasickom vnímaní túto podmienku plne rešpektuje a je teda pro-kretívnym, plodivým spoločenstvom. Z biologickej podstaty môže teda vzniknúť len medzi mužom a ženou.

Revizionisti odmietajú tento prístup, sex v principiálnej rovine vidia len ako prostriedok k citovej jednote a pro-kreatívny (plodivý) aspekt manželstva pre nich nie je významný. Len tak môžu tvrdiť, že manželstvo môže vniknúť aj medzi dvoma mužmi alebo medzi dvoma ženami.

Podstatný rozdiel medzi klasickým a revizionistickým vnímaním manželstva je teda vo vzťahu k reprodukcii a následnej výchove detí rodičmi. Podľa klasického vnímania manželstva je manželstvo prirodzene naplnené splodením nového života a výchovou detí biologickými rodičmi. Manželstvo je späté s odovzdávaním nového života, lebo ten istý akt, ktorým dochádza ku konzumácii manželstva (pohlavný styk) je súčasne aktom reprodukcie. Aj preto náš zákon o rodine správne hovorí, že „hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“

Revizionistické videnie takýto vnútorný súvis manželstva s odovzdávaním života nepozná, resp. ho odmieta uznať. Z tohto hľadiska je teda revizionistické vnímanie manželstva oddelené od reprodukcie, čo má zásadný negatívny význam pre spoločnosť.

Spoločnosť potrebuje nových, dobre vychovaných, zdravých jedincov. Bez nich nemôže prežiť. Spoločnosť však takýchto ľudí nedokáže zabezpečiť bez mužov a žien, ktorí by takéto deti priviedli na svet a vychovali ich. Pre spoločnosť je preto životne dôležité, aby muži uzatvárali so ženami sexuálny typ zväzku, prirodzene naplnený deťmi. Je tiež dôležité, aby muži a ženy v takomto zväzku vytrvali, a zabezpečili tak optimálne prostredie pre výchovu svojich detí. Inými slovami, pre spoločnosť je dôležité, aby ľudia vstupovali do manželstva v tom klasickom zmysle slova.

Zavedenie možnosti uzatvárať manželstvo osobám rovnakého pohlavia nie je (ako sa niektorí mylne domnievajú) rozširovaním občianskych slobôd homosexuálov. Zavedením „homosexuálnych manželstiev“ sa nerozširuje sloboda uzatvoriť manželstvo, ale dochádza k zničeniu (redefiícii) manželstva, ako ho poznáme, a ako je pre spoločnosť prínosné.

Revizionistické vnímanie manželstva tiež nevie dať odpovede na otázky, prečo by manželstvo malo existovať len medzi dvoma osobami, prečo by malo byť výlučné a trvalé.

Týmto by utrpeli aj samotní manželia. Vieme, že právo vychováva, a preto legislatívna zmena vnímania manželstva by časom priniesla aj zmenu v správaní a očakávaniach ľudí; zahmlila by skutočný význam manželstva. Namiesto jedinečného dobra manželstva, ktoré spočíva v úplnej jednote osôb, nasmerovanej na odovzdávanie života a riadnu výchovu detí, by manželia sledovali len čiastkové dobro, spočívajúce v emocionálnej rovine a kohabitácii. Týmto by boli manželia veľmi ochudobnení.

Revizionistické vnímanie manželstva tiež nevie dať odpovede na otázky, prečo by manželstvo malo existovať len medzi dvoma osobami, prečo by malo byť výlučné a trvalé. Pritom práve schopnosť zotrvania manželov v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v šťastí aj v nešťastí prispieva k skutočnému naplneniu a dobru manželov. Tieto obohacujúce záväzky sa v revizionistickom svete stávajú nezmyselným väzením.

Presadením revizionistického videnia manželstva by utrpeli aj deti. Pre deti je najlepšie to, aby sa rodili do stabilného zväzku svojich biologických rodičov. Presadenie homosexuálnych manželstiev by oslabilo vnímanie jedinečného významu vzťahu muža a ženy, ktorí každý svojim spôsobom majú pre rodinu a rodičovstvo svoj osobitný prínos.

Ďalšou hrozbou súvisiacou s revizionistickým videním manželstva je ohrozenie náboženskej slobody a slobody slova. V západnom svete je už zdokumentovaných mnoho prípadov, kedy kňazi boli trestne stíhaní za svoje kázne kritizujúce homosexuálne správanie, alebo katolícke adopčné agentúry boli zatvorené preto, že odmietali zveriť deti do starostlivosti homosexuálov.¹

Politika štátu by teda mala byť jednoznačná – odsúdiť revizionistické videnie manželstva, a všetkých jej foriem, a usilovať sa posilniť vnímanie manželstva ako úplného spoločenstva jedného muža a jednej ženy, nasmerovaného na plodenie a riadnu výchovu detí.