Human rights and Family policy Institute

Koncom minulého roka sa v Rade EÚ hlasovalo o vzájomnom uznávaní niektorých efektov manželstiev (vrátane tých rovnakopohlavných) a registrovaných partnerstiev, konkrétne ich majetkových režimov. Aby bol návrh priechodný, príslušné nariadenia nehovorili o povinnosti uznávať registrované partnerstvá (manželstvá), ale „len“ ich majetkové dosahy. Čiže ak by sa na Slovensku domáhali právnej ochrany partneri zaregistrovaní niekde v zahraničí, Slovensko by ich registrované partnerstvo síce oficiálne neuznávalo, no naše súdy by im mohli priznať určité majetkové práva.

Tento návrh vetovali dve krajiny – Maďarsko a Poľsko. Viedli ich k tomu obavy, že aj keby nová legislatíva od nich nevyžadovala zavedenie neznámych inštitútov do svojich vnútroštátnych predpisov, uznávanie majetkových dôsledkov takýchto zahraničných inštitútov v ich krajine by malo nepriamy vplyv na ich vnútroštátne rodinné právo a politiku.

Sedemnásť krajín EÚ sa rozhodlo, že do projektu chce ísť aj napriek neexistencii konsenzu. Využili inštitút tzv. posilnenej spolupráce, keď EÚ môže prijať legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať len na tie krajiny, ktoré k nej dobrovoľne pristúpia.
 
V týchto dňoch prechádza pripomienkovým konaním návrh stanoviska vypracovaný ministerstvom spravodlivosti, podľa ktorého má Slovensko nielen podporiť vznik posilnenej spolupráce (vyžaduje sa jednomyseľnosť v Rade), ale dokonca aj k nej pristúpiť.

Podaj prst, schmatnú ti celú ruku

Na obhajobu slovenskej delegácie treba povedať, že vcelku logicky presadzovala, aby neexistoval žiadny priamy záväzok uznávať (či zavádzať) netradičné rodinné inštitúty. Presadzovala tiež, aby naše súdy mohli odmietnuť rozhodovať o majetkových dosahoch inštitútov, ktoré v očiach nášho práva neexistujú. No kým slovenská delegácia sa s takýmito zábezpekami uspokojila, Poliaci a Maďari rozhodne nie a upozorňujú, že nové pravidlá budú mať nepriamy vplyv, ktorý nás nakoniec môže priviesť presne tam, kam nechceme.

Súdy totiž veľmi často vidia diskrimináciu aj tam, kde ju občania či parlamenty nevidia. A, samozrejme, majú silnú potrebu ju odstrániť. Ak existujú dve skupiny ľudí, ktoré sa (podľa názoru súdu) nachádzajú v rovnakej alebo podobnej situácii a jednej z týchto skupín právo priznáva viac výhod ako tej druhej, súdy to označia za diskrimináciu a prinútia štát, aby rozdiely odstránil. Presne toto je mechanizmus, ktorým môžu súdy zaviazať Slovensko, aby prijalo legislatívu, ktorú nechceme a ktorá pre Slovensko priamo nevyplýva zo žiadneho záväzku.

Predstavme si, že v jednej bratislavskej bytovke žijú dva homosexuálne páry. Daan a Lars sa na Slovensko prisťahovali z Holandska, kde aj pred pár rokmi uzatvorili „manželstvo“. Roman a Karol sú pôvodom zo Slovenska a žiadny sobáš ani registrované partnerstvo neuzavreli, lebo takéto vymoženosti na Slovensku nemáme. Daan s Larsom sa môžu oprieť o právo EÚ a požiadať náš súd, aby riešil ich vec súvisiacu s ich „manželským“ majetkovým režimom. Náš súd to síce nemusí spraviť, ale majú to šťastie, že práve natrafili na sudkyňu, ktorej to príde ako zaujímavá výzva, a na počudovanie svojich starších kolegov sa do veci pustí. Veď rozhodovať takúto vec, navyše podľa holandského práva, to sa každý deň nevidí. Roman a Karol sa na žiadne nariadenie EÚ odvolať nemôžu, a náš súd bude ich prípadnú vec riešiť výhradne podľa nášho práva, ktoré žiadne osobitné majetkové režimy pre homosexuálne páry neuznáva.

A tu prichádzajú na scénu súdy. Povedia (resp. teoreticky môžu povedať), že hoci sú tieto dva páry v očiach slovenského právneho poriadku v rovnakej alebo porovnateľnej situácii (keďže ani jeden pár v zmysle slovenského práva nežije v štátom uznanom zväzku), slovenský právny poriadok predsa len nerieši ich situáciu rovnako (tzv. „reverse discrimination“).

Aby Slovenská republika zamedzila zakázanému diskriminačnému zaobchádzaniu so svojimi vlastnými občanmi, bude musieť výhody plynúce z práva EÚ priznať aj homosexuálnym párom bez cezhraničného prvku, t. j. bude musieť upraviť svoju legislatívu aj v oblasti svojej výlučnej právomoci (tzv. „split over effect“).

Záverečné poznámky

Tento návrh z dielne EÚ nie je prvý ani posledný. Prednedávnom bol v Európskom parlamente predložený legislatívny návrh nového nariadenia, ktoré by upravovalo cezhraničné aspekty osvojenia. Tento návrh trpí rovnakými nedostatkami, ako nariadenia upravujúce majetkové režimy manželov a registrovaných partnerov. Všetky tieto návrhy v zásade kopírujú odporúčania lobistickej organizácie ILGA, ktorá zastupuje požiadavky LGBTI hnutia, ktoré vyjadrila vo svojom príspevku ku konzultácii organizovanej Európskou komisiou.

V tomto ohľade sa zdá, že poľskí a maďarskí politici sa zatiaľ správajú oveľa obozretnejšie ako naši. To sa ale ešte dá zmeniť. Prvý krok je, aby sme v Rade posilnenú spoluprácu nepodporili. Posilnená spolupráca je pretrvávajúce riziko – kedykoľvek v budúcnosti sa k nej dá pripojiť, no nie je celkom jasné, či a ako sa od nej dá odstúpiť. Ak by posilnená spolupráca predsa len vznikla (na jej prijatie stačí kvalifikovaná väčšina), celkom iste by sme k nej nemali pristúpiť. SNS už avizovala, že s takýmto niečím nebude súhlasiť.

Zuzana Čahojová
Autorka pracuje v ADF International v Bruseli

Patrik Daniška
Autor je predseda Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku

 

Pozri aj: Pripomienky HFI k uznávaniu majetkových režimov manželov a majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev

Článok vyšiel pôvodne na Postoji, bol mierne upravený. 

Ilustračné foto: Flickr, Europa od Leena Saarinen, licencia CC BY-NC 2.0