Human rights and Family policy Institute

Slovenská republika nemá koncepciu rodinnej politiky. Kedysi dávno boli takéto dokumenty prijímané, ale to je už história. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ani žiadny iný štátny orgán, dnes takéto systémové dokumenty nevypracováva. Kde-tu sa zvýši nejaká sociálna dávka alebo príspevok týkajúci sa rodiny, avšak bez čitateľnej vízie, čomu majú tieto zmeny pomôcť a ako majú pozitívne ovplyvniť fungovanie rodín na Slovensku. Prípadne sa za rodinnú politiku vydávajú aj také opatrenia, ktoré sú v skutočnosti proti rodine, napríklad podpora jaslí a zvyšovanie zamestnanosti matiek s deťmi do troch rokov.

Rodinná politika je o vzťahu štátu k rodine, najmä o tom, ako štát rodinu ovplyvňuje. Niekedy je toto ovplyvňovanie vedomé, kedy štát chce rodinu ovplyvniť práve určitým spôsobom. Inokedy môže byť toto ovplyvňovanie nevedomé, kedy štát sleduje iné záujmy, no jeho opatrenia majú vplyv aj na rodinu. Príkladom môže byť zvyšovanie podielu ľudí, ktorí študujú na vysokých školách, čo má však vplyv aj na odkladanie vstupu do manželstva. Alebo podpora mobility práce, ktorá vplýva aj na medzigeneračné vzťahy, kedy sa produktívna generácia sťahuje ďaleko od svojich starkých, ktorí by potrebovali ich starostlivosť, a podobne. Preto je dôležité, aby štát, ale aj samosprávy, pri všetkých opatreniach posudzovali aj ich vplyv na rodinu.

Čo je však ešte dôležitejšie, niekedy je rodinná politika pro-rodinná, teda ovplyvňuje rodinu pozitívne, a niekedy zasa proti-rodinná. Myslím, že rodinná politika by mala byť uvedomelá, a predovšetkým pro-rodinná. A práve o tomto sa chcem trochu viac zamyslieť – aká má byť naša (pro)rodinná politika.

Posun vpred

Hoci náš štát už dlho žiadnu oficiálnu stratégiu rodinnej politiky nemá, snahu posúvať úvahy o rodinnej politike vpred vidieť najmä na občianskej a kresťansko-opozičnej úrovni. To by snáď mohol byť základ pre to, aby sa raz tieto úvahy stali aj oficiálnou rodinnou politikou štátu.

Posledné mesiace boli veľmi plodné na iniciatívy, ktoré prispeli do diskusie o rodinnej politike. Jednou z nich bola výzva vláde 18 pro-rodinných organizácií, ktorú spustil Tomáš Kováčik, ďalšou  bola medzinárodná konferencia a vyhlásenie ku dňu rodiny pod taktovkou Anny Záborskej, ďalej tematická konferencia Anny Verešovej a ľudí z OĽANO a ich návrh koncepcie rodinnej politiky (ide o najprepracovanejší dokument spomedzi všetkých spomenutých), a napokon dokument KDH Oslava rodiny. Všetky iniciatívy vnímam pozitívne a dúfam, že nezapadnú prachom, ale stanú sa základom pre ďalšie úvahy o smerovaní našej rodinnej politiky. K nim treba ešte doplniť napríklad sériu článkov od Vladimíra Palka (1, 2, 3, 4) a staršie, no stále aktuálne návrhy Národného pochodu za život. No takýchto pozitívnych príspevkov do diskusie by sa iste našlo ešte viac.

Posun vpred vidím v prvom rade v tom, že sa začína rozlišovať medzi rodinnou a sociálnou politikou. Cieľom rodinnej politiky je pomôcť tomu, aby rodina fungovala a zabezpečovala svoje funkcie, vrátane základného zabezpečenia svojich členov. Sociálna politika má prísť na rad vtedy, keď rodina v tejto úlohe zlyhá. Sociálna politika je hasením vzniknutých problémov, no rodinná politika investíciou, aby takéto problémy nevznikali. Rodinná politika si vyžaduje iné nástroje a prístupy, ako sociálna politika. Vo vzťahu k sociálnej politike máme byť sociálne cítiaci, no vo vzťahu k rodinnej politike máme byť rodinne cítiaci. Dôležité je tiež pamätať na to, že príliš štedrá „sociálna“ politika môže ísť, a často aj ide, proti záujmom rodinnej politiky. Medzi týmito dvomi politikami sa preto treba naučiť rozlišovať a citlivo zvažovať, ktorú kedy a v akej miere uprednostniť.

Čo má rodinná politika sledovať?

Celé by to mohlo vyzerať asi takto: mladí ľudia sa do seba zamilujú, zoberú sa a narodí sa im veľa krásnych detičiek, o ktoré sa zodpovedne postarajú a vychovajú z nich riadnych ľudí a občanov. Keď zostarnú, tieto deti sa zas postarajú o nich a sami si založia vlastné rodiny... A tak to ide z generácie na generáciu.

Rodinná politika má teda smerovať k tomu, aby ľudia zakladali manželstvá, svoje manželstvo brali vážne a nerozvádzali sa, aby sa v nich rodilo dosť detí a boli riadne vychovávané, aby sa deti postarali o svojich rodičov, keď zostarnú, a aby boli rodiny silné, nezávislé a slobodné.

Dôležité je si uvedomiť, že štát nedokáže toto všetko zabezpečiť sám. Napríklad na to, aby manželia zostali spolu, musia chápať (prijať rozumom), že manželstvo je navždy. To ovplyvňuje výchova v rodine, ale napríklad aj právna úprava rozvodu. A hoci by manželia aj chápali manželstvo ako nerozlučný zväzok, to ešte nestačí – musia byť aj schopní v manželstve vydržať. Na to potrebujú mať návyky, cnosti, ktoré sú k tomu potrebné, predovšetkým myslieť viac na druhých, ako na seba. Tieto veci však opäť nie sú celkom v rukách štátu – dieťa sa učí správne žiť a obetovať sa pre druhých predovšetkým vo svojej rodine. Dôležitá je aj cirkev, širšia komunita, kultúra, ktoré ovplyvňujú, čo si myslíme, želáme, aké hodnoty uznávame a ako žijeme.

Štát má však pri týchto veciach tiež svoje miesto a vplyv, niekedy viac, niekedy menej, ktorý by mal využívať správnym spôsobom a spolu s rodinami, cirkvou a celou kultúrou spolupracovať na dobre rodiny. A hlavne, nemal by prijímať pravidlá, ktoré rodinu oslabujú.

Na čo všetko musí rodinná politika pamätať

Základné nastavenie štátu voči rodine by malo byť také, že štát rodinu uznáva ako prirodzenú inštitúciu. Rodina predchádza štát, a to dvoma spôsobmi. Po prvé – v živote spoločnosti, pretože rodinné vzťahy, teda vzťahy medzi rodičmi a deťmi a vzťahy medzi manželmi, existovali skôr ako štát. No rodina predchádza štát aj v živote jednotlivca, pretože dieťa sa počne v lone svojej mamy, narodí sa do rodiny, kde okolo neho pobehujú súrodenci a rodičia, a až postupne objavuje širšie vzťahy až po celé politické spoločenstvo. Štát musí byť schopný uznať prirodzenosť rodiny, a vo svojej politike s rodinou počítať ako s niečím samozrejmým a nenahraditeľným. Libertariánsky postoj, že štát nemá rodinu riešiť, napríklad že manželstvo má byť čisto súkromnou záležitosťou, treba odsúdiť ako rezignáciu štátu na jednu z jeho dôležitých povinností – uznať rodinu ako nevyhnutnú inštitúciu, ktorá má nezastupiteľné miesto v spoločnosti.

Štátu ďalej musí záležať na dobre rodiny, na tom, aby rodina fungovala. Musí teda rodinu primerane chrániť a podporovať. Ako?

Štát by mal byť nápomocný v správnom chápaní toho, čo je to rodina a manželstvo. Štát rodinu a manželstvo nevymyslel, a teda ich podstatu nemôže ani meniť. Musí však rešpektovať, že muž a žena k sebe patria spôsobom, ktorý zabezpečuje prežitie ľudstva. Manželstvo pripúta muža k žene, aby spolu žili a milovali sa, usilovali sa mať deti, a keď sa to podarí, aby ich spoločne vychovali. Štát nemôže podstatu manželstva meniť, zahmlievať, ani manželstvo zrovnávať so žiadnymi inými zväzkami. Ani nesmie ľudí pri zakladaní manželstva a plodení detí obmedzovať.

Štát má uznávať a regulovať prirodzené a dobré vzťahy v rodine, vrátane stability rodiny a manželstva. Štát má napríklad ukotviť, že rodičia majú práva a povinnosti voči svojim deťom, ktorých súčasťou je aj právo rodičov na výchovu detí v súlade s ich presvedčením, ale aj povinnosť rodičov starať sa o svoje deti. Štát má pomáhať vytvárať podmienky, aby rodičia mohli zabezpečovať vzdelanie a výchovu svojich detí, a to aj pomocou škôl, ktoré nepodkopávajú výchovu rodičov. Aj deti majú povinnosti voči svojim rodičom, a to poslúchať ich, prejavovať im úctu a postarať sa o nich, keď rodičia zostarnú. Manželia si majú byť verní, spoločne sa starať o rodinu a domácnosť a žiť spolu, až kým ich smrť nerozdelí. Štát by mal tiež pomôcť, aby sa členovia rodiny navzájom poznali, mohli spolu tráviť dostatok času a neboli zbytočne od seba odlúčení, najmä zásahmi štátnej moci. Štát musí chrániť dobré vzťahy v rodine a zabrániť tomu, aby si jej členovia ubližovali, čo platí tak pred narodením, ako aj po ňom.

Rodina by mala byť ekonomicky sebestačná. Ak členovia rodiny poctivo pracujú, mali by  byť schopní dôstojne sa uživiť. Ak nie sú, niekde sa stala chyba. Možno je ňou nefunkčný pracovný trh, príliš vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, alebo príliš veľké bariéry pri podnikaní. Sociálne problémy je niekedy naozaj potrebné riešiť nástrojmi sociálnej politiky, no niekedy úplne postačí, aby štát menej bral, prípadne nehádzal príliš veľa polien pod nohy tým, ktorí dávajú ľuďom prácu.

Štát má pomáhať chrániť rodiny pred rôznymi nebezpečenstvami, násilím zvonka i zvnútra, kriminalitou, úžerou, pornografiou, alkoholizmom, drogami, či hazardom. Tieto a mnohé iné neduhy rodiny ničia. Štát by to mal vedieť a chrániť rodiny a ich jednotlivých členov viac, než nemorálne formy podnikania. Prínosom zo strany štátu môže byť aj dobrá výchova v školách, napríklad kvalitná mediálna výchova, výchova k manželstvu a rodičovstvu, ochrana mravnosti, ale napríklad aj výchova k ekonomickej gramotnosti, aby si ľudia nenabrali viac pôžičiek, ako potom dokážu splácať.

Štát má tiež napomáhať, aby mohli rodiny dôstojne a zdravo žiť. Tu je dôležitá bytová politika, urbanistická politika, ochrana životného prostredia, ochrana bezpečnosti a zdravia, a podobne.

Dôležitý je aj spravodlivý dôchodkový systém a dobrá starostlivosť o rodiny s malými deťmi – najmä vhodné nastavenie rodičovských a iných dávok, príspevkov a služieb tak, aby sa rodiny neobmedzovali v prijatí detí len pre ekonomické dôvody, akým je najmä dočasný výpadok príjmu v čase zvýšenej starostlivosti o malé deti.

A napokon, štát nemá zostať ticho, ak vidí, že niektoré formy (rodinného) správania sú dobré, a iné deštruktívne. Mladým sa nechce do manželstva – kohabitujú a stále neskôr sa sobášia, rodí sa málo detí, rozvodom sa ročne ničí desaťtisíc rodín, stále viac detí sa rodí mimo manželstva, a stále viac detí vyrastá bez svojich rodičov, najčastejšie otca. Deti sa stávajú tovarom, ktorý si buď vyrobíme, alebo ho odhodíme, a starí ľudia sú stále opustenejší. Štát nemôže v týchto veciach zostať neutrálny a tváriť sa, že jeho sa to vlastne netýka, a pri najlepšom len zabezpečovať prerozdeľovanie sociálnych dávok. Úlohou štátu je, aby ľudia žili dobrý a plnohodnotný život tu na tejto zemi. Podstatnou súčasťou tohto života je aj to, aký rodinný život žijeme – či sú naše rodiny silné, stabilné a funkčné, alebo naopak, či naše rodiny upadajú a nie sú schopné plniť svoje prirodzené funkcie.

Zmysluplná rodinná politika štátu by si mala začať v tomto smere klásť ambiciózne ciele. Napríklad zvýšiť sobášnosť o 2000 manželstiev ročne, do 10 rokov znížiť rozvodovosť o 50%, do 15 rokov zvýšiť pôrodnosť na úroveň 2,1 dieťaťa na fertilnú ženu a do troch rokov znížiť umelú potratovosť o 80%. Ak budú najambicióznejšie ciele rodinnej politiky formulované tak ako doteraz – napr. zvýšiť rodičovský príspevok o x eur – je to rezignácia na skutočnú rodinnú politiku.

Široká disciplína

Na záver by som skončil tým, že rodinná politika je široká disciplína. Jej cieľom má byť funkčná rodina, založená na stabilnom manželstve, kde sa rodí dostatok detí, ktoré sú riadne vychovávané, a kde vládne medzigeneračná solidarita. Štát má robiť takú politiku, aby takýchto rodín bolo na Slovensku čo najviac,  a aby sa im žilo dobre.

Keď sme pred pár rokmi mali diskusiu o takto chápanej rodinnej politike na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, stretol som sa s prekvapenými pohľadmi, prečo chceme takéto niečo riešiť práve s ich ministerstvom. Povedal som, že preto, lebo oni majú v názve slovo rodina. Padla aj výhrada, že štát predsa nemôže nútiť ľudí, aby sa sobášili a mali deti.

Predstava, že rodinná politika štátu má viesť ľudí k rodinným hodnotám, môže byť pre niekoho novátorská. Dúfam však, že tento pohľad sa nielen rozšíri, ale raz sa aj stane oficiálnou politikou štátu. V tom nám zdravý rozum pomáhaj!

Článok vyšiel na Postoj. sk

Ilustračná fotka: Freepik.com