Pochod a manželstvo
- Podrobnosti
- Uverejnené: piatok, 01. júl 2011, 12:09
- Napísal: Patrik Daniška
- Prečítané: 4772x
Bol som sa pozrieť na Dúhový Pride a musím uznať, že z hľadiska PR to bola veľmi vydarená akcia. Stovky policajtov a ťažkoodencov, ale v médiách ani slovko o tom, koľko to nás, daňových poplatníkov bude všetko stáť (ako tomu bolo v prípade návštevy Jána Pavla II). Dobrá hudba, dobrá nálada, čapované pivo, veľa farieb, nadšených a zapálených mladých ľudí priťahujúcich fotoaparáty a kamery redaktorských štábov. A hlavne všadeprítomné jasné posolstvo, že LGBT ľudia (za skratkou sa skrývajú lesby, gejovia, bisexuáli a transsexuáli) sú úplne super komunita, ktorá je hrdá na svoju identitu a menšinovosť a ktorá nechce nič iné, len odstrániť diskrimináciu a žiť slobodne svoje vlastné životy ako všetci ostatní. Chcú len, aby im väčšinová spoločnosť už konečne dala pokoj a prestala ich obmedzovať a upierať im ich základné ľudské práva. Slušní, otvorení a moderní ľudia to už pochopili, proti zostávajú už len náboženskí fanatici a agresívni neofašisti. Z hľadiska PR naozaj veľmi dobre zvládnuté. Lenže celé je to trochu komplikovanejšie. LGBT ľudia (teda aspoň ich viditeľná a politicky aktívna časť) v skutočnosti nepožadujú, aby im väčšinová spoločnosť dala pokoj. Títo aktivisti nastoľujú zásadné a ďalekosiahle politické požiadavky spočívajúce v radikálnej zmene základnej spoločenskej inštitúcie manželstva a od nás chcú, aby sme sa s týmto politickým programom všetci stotožnili a politicky ho schválili. Hlavné posolstvo pochodujúcich aktivistov však nevyzerá na prvý pohľad tak radikálne. Požadujú akoby „len“ odstránenie diskriminácie, najmä požadujú právo zosobášiť sa s milovaným partnerom, tak ako majú toto právo heterosexuáli. Lenže za touto požiadavkou sa skrýva oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Podmienkou prijatia tejto požiadavky je totiž úplná deformácia pojmu manželstva a popretie jeho zmyslu.
Manželstvo je veľmi špecifický a jedinečný vzťah, ktorý je založený na komplementarite (dopĺňaní) pohlaví. Každý človek je buď muž alebo žena. A každý človek (tak muž ako aj žena) je samostatným organizmom, ktorý sa vyznačuje určitou dokonalosťou a samostatnosťou. Každý orgán človeka (pokiaľ nie je chorý, alebo inak poškodený) je schopný plniť svoje funkcie, a tak prospievať životu celého organizmu. Srdce, mozog, pľúca, obličky, žalúdok... Každý z týchto orgánov dokáže zabezpečovať určitú životnú funkciu človeka. Jedinou výnimkou je rozmnožovacia sústava, teda pohlavné orgány. Funkciou pohlavných orgánov je rozmnožovanie, avšak pohlavný orgán muža nie je schopný túto funkciu plniť bez pohlavného orgánu ženy a naopak. Kým každý z telesných orgánov človeka je dokonalý a kompletný a samostatne dokáže napĺňať životné funkcie človeka, pohlavné orgány akoby boli rozdelené na dve časti, z ktorých jednu časť má muž a druhú žena. Je to akoby jednoduché puzzle, pozostávajúce z dvoch častí, ktoré keď do seba zapadnú, vytvoria kompletnú jednotu. Až pohlavným splynutím muža a ženy dochádza ku skompletizovaniu pohlavných orgánov človeka a muž so ženou (hoci každý z nich je samostatným ľudským jedincom) vytvárajú novú vyššiu jednotu, teda „jedno telo“, ktoré je realizovaním potenciálu rozdeleného medzi muža a ženu. Ide pritom o skutočné telesné splynutie muža a ženy, pri ktorom muž aj žena zostávajú rovnakí, avšak pri ktorom vytvárajú nový funkčný celok, ktorý mimo takéhoto telesného splynutia neexistuje. Táto jednota muža so ženou je unikátnym dobrom, ktorým sa napĺňa pohlavný potenciál človeka a ktorá je dobrá sama osebe, ale je dobrá tiež preto, že môže dať základ pre vznik nového života. Život každého človeka má mnoho stránok, pretože ľudia sú komplexné a pestré bytosti. Preto sa vzťah medzi mužom a ženou neobmedzuje len na úroveň fyzického pohlavného splynutia, ale je v mnohých prípadoch doprevádzaný uzatvorením silných emocionálnych väzieb a vytvorením trvalého spoločenstva, v ktorom sa muž so ženou navzájom zaviažu, že si budú verní, že si budú pomáhať a že spolu zotrvajú tak v dobrom ako aj v zlom. Takýto jedinečný typ zväzku pozná ľudstvo od nepamäti a voláme ho manželstvo. Manželstvo je typ zväzku, v ktorom dochádza k vytvoreniu nového „jedného tela“ na vyššej úrovni, ale je tiež vytvorením emocionálneho, duchovného, majetkového a rodinného spoločenstva, ktoré má tiež úžasný prokreačný potenciál. Manželstvo je svojou vnútornou dynamikou nasmerované k tomu, aby sa v ňom počal život nového človeka, a aby tak dochádzalo k odovzdávaniu života z generácie na generáciu. Manželstvo je touto svojou vnútornou dynamikou neodlúčiteľne späté s možnosťou vzniku nového života a nič na tom nemení ani skutočnosť, že niekedy sa kvôli chorobe alebo inej poruche tento potenciál nepodarí aktualizovať. Trvalosť manželského zväzku súčasne zabezpečuje, že dieťa môže vyrastať v domácnosti spolu so svojou matkou a otcom, čo (ako je jednoznačne preukázané) je prostredie, ktoré je najoptimálnejšie pre komplexnú výchovu a starostlivosť o dieťa. Trvalý zväzok muža a ženy (teda manželstvo) má určitú kvalitatívnu úroveň a obsah, ktorý je jedinečný a nenahraditeľný tak pre samotných manželov ako aj pre deti, ktoré sú prirodzeným plodom manželstva, ale aj pre celú spoločnosť. Je preto namieste, aby takýto zväzok požíval úctu, ochranu a podporu spoločnosti. A keďže štátu, ktorý je nástrojom spoločnosti, musí záležať na presadzovaní spoločného dobra, je potrebné aby mu záležalo aj na tom, aby v spoločnosti existovalo čo najviac takýchto funkčných a trvalých zväzkov medzi mužom a ženou. Je preto legitímne očakávať od štátu, že uzná existenciu manželstva ako jedinečnej a spoločnosti prospešnej inštitúcie a že prostredníctvom štátu sa budú vytvárať také podmienky, ktoré umožnia, prípadne aj podporia vznik a dobré fungovanie manželstiev. Preto štáty už po tisícročia upravujú inštitút manželstva ako trvalý zväzok muža a ženy a spájajú s jeho existenciou určité povinnosti a výsady, ktorých cieľom je napomáhať dobrému fungovaniu tejto základnej bunky spoločnosti.
Homosexuálni aktivisti však nastoľujú požiadavky, ktoré smerujú k rozbitiu a deformácii inštitúcie manželstva. Požadujú zrovnoprávnenie vzťahov dvoch osôb rovnakého pohlavia so vzťahom muža a ženy, ktoré je však kvalitatívne na úplne inej úrovni. Vo vzťahu dvoch mužov, alebo dvoch žien totiž nedochádza k vytvoreniu takéhoto „jedného tela“, nedochádza v ňom k vzniku tejto vyššej telesnej jednoty; jednoty, ktorá je dobrá sama o sebe, ale ktorá je dobrá aj pre svoj jedinečný potenciál splodiť nový život a zabezpečiť komplexnú výchovu detí. Preto ak homosexuálni aktivisti považujú rozdielny prístup k rovnakopohlavným párom a k manželstvu za diskrimináciu, veľmi sa mýlia. Tento odlišný status má svoje opodstatnenie. Manželstvo muža a ženy si kvôli svojim kvalitám (ktoré chýbajú u párov rovnakého pohlavia) zasluhuje privilegované postavenie, a preto nemôže byť neoprávnenou diskrimináciou, ak štát neposkytuje rovnaký status týmto kvalitatívne odlišným zväzkom. Ak by štát prijal požiadavky homosexuálnych aktivistov na zrovnoprávnenie, bola by to neodpustiteľná chyba. Definičným prvkom manželstva je totiž práve táto vyššia jednota, toto „jedno telo“ a v dôsledku toho vnútorné nasmerovanie tohto tela na plodenie detí, pričom deti sú prirodzeným dôsledkom a pokračovaním tejto jednoty. Ak by sa za „manželstvo“ považoval tiež vzťah medzi osobami rovnakého pohlavia, znamenalo by to, že definícia tohto „manželstva“ by už nemohla spočívať na takejto vyššej jednote. Tým by bol z nášho právneho poriadku odstránený inštitút skutočného manželstva. Namiesto neho by sa za definičný prvok manželstva považovali zrejme niektoré doprovodné kvality skutočného manželstva, ako je láska medzi partnermi, spolunažívanie v jednej domácnosti alebo nejaké iné. Po takejto redefinícii inštitútu manželstva by sme stratili akýkoľvek argument napríklad proti uzákoneniu „manželstva“ troch a viac osôb, prípadne iných typov vzťahov, ktoré by spadali pod takúto náhradnú a nesprávnu definíciu manželstva. (Aj skupina troch a viac osôb sa môže navzájom milovať, takže aj oni by mali mať právo na manželstvo za predpokladu, ak definičným prvkom manželstva je láska partnerov). Ďalším negatívom by tiež bolo to, že štát by takouto legislatívnou zmenou prispel k strate povedomia o inštitúte skutočného manželstva, a teda udržiavanie takéhoto povedomia o jedinečnosti a význame skutočného manželstva by zostalo len na pleciach časti spoločnosti, ktorá by mala v takomto prostredí sťažené možnosti pôsobenia. Štát by takouto zmenou tiež vyslal signál, že je úplne jedno, či si chlapec vezme dievča, alebo iného chlapca. Súčasné vnímanie manželstva ako trvalého zväzku muža a ženy ako žiadanej normy (pravidla) správania, by tak mohlo byť podstatne oslabené, čo by malo podstatný negatívny dopad na celú spoločnosť.
Požiadavky homosexuálnych aktivistov sú však vyslovované s veľkou razanciou. Ak budú dostatočne dlho kričať, že sú diskriminovaní hrozí, že presvedčia väčšinu spoločnosti, alebo aspoň väčšinu politikov, aby boli ich požiadavky vypočuté. V prvom rade by sme však mali skúmať najmä to, či navrhované zmeny sledujú skutočné spoločné dobro alebo nie. V prípade požiadaviek LGBT aktivistov na zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom je počuť silný krik ale žiadne presvedčivé argumenty.
A to je na takú zásadnú zmenu základných spoločenských inštitútov slabý dôvod.
Článok bol publikovaný v časopise Impulz 2/2011.