Žiadam zasielať HFI správy

Štyri ľudské práva, ktoré v stratégii chýbajú

Podrobnosti
Uverejnené: štvrtok, 08. máj 2014, 10:13
Napísal: Patrik Daniška

Príspevok na odbornom podujatí Dialóg o podstate a zmysle ľudských práv.

V úvode môjho príspevku by som chcel upozorniť na štyri dôležité ľudsko-právne témy, ktoré v Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv nedostali priestor. Je to tak aj napriek faktu, že veľkej časti slovenskej verejnosti na týchto témach záleží, a požiadavky na ich zaradenie opakovane predkladali v procese prípravy Stratégie. Na týchto štyroch témach ľuďom záleží až tak, že sú kvôli nim ochotní vyjsť na námestia, ako tomu bolo napríklad na Národnom pochode za život v Košiciach, kde sa zúčastnilo asi 80 000 ľudí, alebo na nedávnom pochode Bratislava za život, kde prišlo asi 9 000 ľudí a ďalšie tisíce sa zhromaždili v ostatných krajských mestách. Ide o tieto štyri ľudsko-právne témy:

- právo na život (najmä v kontexte práva na život nenarodených detí)
- náboženská sloboda a sloboda slova
- výhrada svedomia a
- právo rodičov vychovávať deti v súlade so svojím presvedčením.

V závere môjho príspevku sa ešte dotknem niektorých problémov (skôr) procesného charakteru, ktoré sprevádzajú prípravu Stratégie, a ktoré podstatným spôsobom znižujú legitimitu ako aj šance na širšiu akceptáciu tohto dokumentu zo strany verejnosti.

Právo na život (najmä v kontexte práva na život nenarodených detí)

Prvé ľudské právo, ktoré by si zaslúžilo v Stratégii osobitnú pozornosť i osobitnú kapitolu, je nesporne právo na život. Aj keď sa jednotlivé ľudské práva nedajú merať – nedá sa povedať, že jedno je väčšie ako druhé – predsa len spomedzi všetkých ľudských práv vystupuje osobitným spôsobom do popredia právo na život. Je to preto, že život je nevyhnutným predpokladom, aby ktorýkoľvek človek mohol užívať akékoľvek svoje práva. A tak právo na život chráni hodnotu, ktorá je osobitne významná a nevyhnutná z hľadiska všetkých ľudských práv. Právo na život sa tak stáva istým prioritným právom, ktoré je predpokladom aj pre iné práva a zasluhuje si preto osobitnú pozornosť.

Život je nevyhnutným predpokladom, aby ktorýkoľvek človek mohol užívať akékoľvek svoje práva.

Potvrdzujú to aj všetky významné ľudsko-právne dokumenty, vrátane Ústavy SR (Čl. 15), Všeobecnej deklarácie ľudských práv (Čl. 3), Európskeho dohovoru o ľudských právach (Čl. 2), Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (Čl. 6 – „Každá ľudská bytosť má právo na život.“), Dohovoru o právach dieťaťa (Čl. 6), či Charty základných práv Európskej únie (Čl. 2). Pre tvorcov týchto kľúčových ľudsko-právnych dokumentov bolo právo na život tak významné, že sa nachádza v úvode každého dokumentu, hneď po všeobecných princípoch. Všetky tieto dokumenty odzrkadľujú fakt, že právo na život má prioritné postavenie v hierarchii ľudských práv.

Žiaľ, tvorcovia celoštátnej Stratégie nielenže nedali právo na život na popredné miesto, ale dokonca odmietli vytvoriť kapitolu, ktorá by sa právu na život venovala. A to aj napriek tomu, že boli veľkým množstvom ľudí a organizácií opakovane žiadaní, aby právu na život vytvorili v Stratégii osobitnú kapitolu. Toto považujem za podstatný nedostatok Stratégie, ktorý je nevyhnutné napraviť ešte pred dokončením dokumentu.

Možno bol dôvodom pre ignorovanie tohto kľúčového ľudského práva spor o legálnosť umelých potratov. Veľká časť populácie naozaj vníma porušovanie práva na život nenarodených detí veľmi citlivo a uvedomuje si, že pokiaľ nebude diskriminácia nenarodených odstránená, predstieranie, že si vážime práva všetkých ľudí rovnako, zostáva len hrou na niečo, čo nie je pravda.

V tomto kontexte je potrebné spomenúť aj kontroverzné rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci legálnosti umelých potratov. Z vety: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ ústavný súd vyvodil záver, že nenarodené deti nie sú subjektom práv, a preto nemajú žiadne právo na život. Citovaná veta pritom hovorí, že „ľudský život“ – to znamená život človeka – je už ten pred narodením. Ústavodarca teda jasne vyjadril názor, že za človeka považuje už človeka pred narodením. A keďže všetci ľudia majú byť slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach bez akejkoľvek diskriminácie (vrátane práva na život), je potrebné tento princíp rešpektovať aj v prípade nenarodených detí. Toto žiaľ ústavný súd odmietol urobiť.

Tí, ktorí so mnou nesúhlasíte – skúste sa aspoň hypoteticky zamyslieť – čo ak je človek naozaj človekom od počatia? (Biológia, aj naša ústava presne toto hovoria.) Nedopúšťame sa krivdy na nenarodených, ktorá svojimi rozmermi pripomína krivdy napáchané otroctvom, či holokaustom, ktoré tiež odmietali uznať niektorým ľuďom rovnaké práva, ako ostatným? Nie je to len pretvárka, keď tvrdíme, ako veľmi nám záleží na právach všetkých ľudí, no pritom naša spoločnosť a právny poriadok v prípade nenarodených robí presný opak?

Nedopúšťame sa krivdy na nenarodených, ktorá svojimi rozmermi pripomína krivdy napáchané otroctvom, či holokaustom, ktoré tiež odmietali uznať niektorým ľuďom rovnaké práva, ako ostatným?

Uvedomujem si, že nie každý vníma otázku legálnosti umelých potratov rovnako. Avšak som presvedčený, že ľudia z oboch názorových protipólov dokážu nájsť spoločnú reč a riešenia, s ktorými sa všetci stotožníme. Moja osobná skúsenosť je taká, že keď sa rozprávam o otázke konkrétnej pomoci tehotným ženám v núdzi, všetci ľudia súhlasia s poskytovaním takejto pomoci tehotným ženám v núdzi, ktorá by im pomohla porodiť svoje bábätko.

Som presvedčený, že spor o práve na život nenarodených detí, nemusí byť prekážkou umiestnenia kapitoly o práve na život do pripravovanej Stratégie. Práve naopak – táto kapitola môže byť veľmi prínosná a obohacujúca, práve vďaka téme ochrany života už pred narodením. Slovenská občianska spoločnosť má bohaté skúsenosti s praktickou pomocou tehotným ženám a ich nenarodeným deťom. Žiaľ, štát sa do tejto aktivity zatiaľ nezapojil. Príprava Stratégie je tak príležitosťou, aby sa naša spoločnosť a štát začali zaoberať takouto myšlienkou. Spor o to, či nenarodené deti majú požívať rovnaké práva ako my ostatní, sa tým neuzavrie, ale všetci spolu môžeme nájsť také vin-vin riešenia, ktoré túto oblasť ľudských práv posunú správnym smerom. Nikto sa nemusí cítiť porazený, ale mnohí sa vďaka tomu môžu stať víťazmi.

Náboženská sloboda a sloboda slova

Ďalším ľudsko-právnym okruhom, ktorý si zaslúži osobitnú kapitolu v pripravovanej Stratégii je náboženská sloboda a sloboda slova. (Žiaľ, ani takáto kapitola zatiaľ nebola vytvorená.)

Ak právo na život chráni to, aby sme mohli byť, potom náboženská sloboda, sloboda myslenia a sloboda slova chráni to, aby sme mohli byť v celosti. Teda, aby sme mohli žiť naplno takí, akí sme, autenticky a nerozpoltene. Totalitné režimy vždy útočili na náboženskú slobodu, slobodu myslenia a slobodu slova, aby mohli človeka spraviť neslobodným a neodporujúcim. Cieľom týchto slobôd je garantovať, aby človek mohol zo seba dávať to najlepšie, čo v ňom je. Aby si mohol plniť povinnosti, ktoré sú mu sväté, a hovoriť to, čo považuje za pravdu.

Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva: „Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva je jedným zo základov 'demokratickej spoločnosti' tak ako je chápaná v Európskom dohovore o ľudských právach.“ (Kokkinakis v. Grécko, január 2012)

Správne chápaná sloboda je presným opakom tyranie. Niet divu, že tyranom takáto sloboda vždy prekážala.

Sloboda slova, myslenia a viery je, podobne ako právo na život, integrálnou súčasťou všetkých významných ľudsko-právnych dokumentov.

Sloboda slova, myslenia a viery je, podobne ako právo na život, integrálnou súčasťou všetkých významných ľudsko-právnych dokumentov. Aj tieto slobody občania požadovali zaradiť do Stratégie vo forme samostatnej kapitoly. Miesto toho boli ministerstvom označené ako otvorené otázky, o ktorých sa síce diskutovať môže (na dnešnom workshope), ale do Stratégie sa nedostanú.

Ak by sa tam nedostali, bola by to veľká chyba. Je totiž utópiou myslieť si, že týmto slobodám netreba venovať pozornosť. V Európe a na Slovensku síce dnes pre svoju vieru, ani hovorenie pravdy, ľudia nezomierajú, no to neznamená, že nie sú prenasledovaní inými spôsobmi. Ľudsko-právna organizácia Observatory on Intolerance and Discrimination Against Christians in Europe so sídlom v Rakúsku, monitoruje prípady intolerancie a diskriminácie proti kresťanom v Európe. K dnešnému dňu zaznamenala už 1336 takýchto prípadov, pričom tento výpočet nie je úplný. Čo je však ešte horšie, v Európe narastá aj počet trestných činov motivovaných nenávisťou voči Kresťanom, či iným vierovyznaniam.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj Správu OBSE o nenávistných trestných činoch za rok 20121 (15 november 2013), z ktorej vyplýva, že nenávistné trestné činy proti Kresťanom (no nie len proti nim) sú veľkým problémom, najmä v západnej Európe a je potrebné sa tejto téme venovať.

Osobitným problémom sa stáva snaha presadiť určité etické videnie sveta, či právne požiadavky na zmenu rodinného práva, a to za cenu ostrakizovania názorových oponentov z verejného diskurzu. V poslednej dobe sú takto ostrakizovaní najmä ľudia, ktorí zastávajú názor, že manželstvo má zostať zväzkom muža a ženy, prípadne uznávajú také morálne štandardy v oblasti sexuality, podľa ktorých sex medzi osobami rovnakého pohlavia nie je morálne prípustný. Pre svoje názory sú často označovaní za nenávistných, bigotných, či homofóbnych ľudí. V západnej Európe a Amerike sa už neraz stalo, že ľudia pre vyznávanie takýchto „tradičných hodnôt“ boli prenasledovaní, prepustení zo zamestnania, či nejako sankcionovaní.

Netvrdím, že všetci ľudia musia vyznávať len jeden názor, alebo jedno náboženstvo. No súčasne tvrdím, že pre svoj názor (hoci aj na tému sexuality), alebo pre svoje vierovyznanie, by nemal byť nikto prenasledovaný ani nijak diskriminovaný. Práve tu vidím priestor pre tvorcov Stratégie, aby tieto dôležité otázky slobody slova a náboženstva zodpovedne uchopili a nevyhýbali sa ani takýmto citlivým témam.

Výhrada svedomia

Tretia oblasť, ktorej sa chcem dotknúť, je právo na výhradu svedomia. Toto právo úzko súvisí s už spomínaným právom na slobodu viery a presvedčenia a má chrániť človeka pred tým, aby bol nútený robiť veci, ktoré sa priečia jeho svedomiu. Ľahko sa totiž môže stať, že srdce človeka je citlivejšie, ako zákon. Právo na výhradu svedomia má zabrániť tomu, aby sa štát správal ako tyran a nútil ľudí žiť v rozpore s tým, čomu veria.

Právo na výhradu svedomia má zabrániť tomu, aby sa štát správal ako tyran a nútil ľudí žiť v rozpore s tým, čomu veria.

Na Slovensku problém výhrady svedomia nie je neznámy. Veď kvôli tejto téme svojho času padla vláda Mikuláša Dzurindu. No aj napriek relatívne dobrému povedomiu o tomto práve v porovnaní s inými krajinami, veľmi často sa stretávam s tým, že ľudia o tomto práve nevedia, alebo sa ho zo strachu pred diskrimináciou obávajú uplatniť. Som presvedčený, že potreba podpory práva na výhradu svedomia je na Slovensku veľmi aktuálna a Stratégia by túto otázku nemala opomínať. Zvlásť, keď je tu zjavná požiadavka časti verejnosti, aby sa Stratégia tejto téme venovala.

Druhý dôvod, pre ktorý by sme o výhrade svedomia mali v Stratégii hovoriť, je potreba prijatia osobitnej zmluvy o výhrade svedomia, a to tak so Svätou Stolicou, ako aj s ostatnými registrovanými cirkvami. Ak má Slovenská republika na poli ľudských práv nejaký výslovný záväzok, ktorý musí splniť, je to práve záväzok uzavrieť zmluvy o výhrade svedomia. Od ministerstva zahraničných vecí, v gescii ktorého sa Stratégia pripravuje, je na mieste očakávať, že využije prípravu Stratégie na splnenie si tejto svojej povinnosti. Žiaľ, z doterajšieho konania ministerstva mám skôr pocit, že sa tejto téme vyhýba.

Právo rodičov vychovávať deti v súlade so svojím presvedčením

Napokon je tu štvrté právo, ktoré v pripravovanej Stratégii chýba, a tým je právo rodičov vychovávať deti v súlade so svojím presvedčením. Primárne právo a súčasne povinnosť vychovávať deti leží na pleciach rodičov týchto detí. Samozrejme, rodičia môžu túto činnosť čiastočne preniesť na školy, či iné obdobné inštitúcie. Škola a učitelia však musia rešpektovať právo rodičov na výchovu detí v súlade s ich presvedčením.

Aj toto právo je štandardnou výbavou významných ľudsko-právnych dokumentov. Okrem toho, rodičia si potrebu uplatňovania tohto práva začínajú čoraz viac uvedomovať. Dôvod je najmä ten, že na školy sa neraz dostanú také učebné texty, pedagógovia či iní prednášajúci, ktorí sa snažia deťom vnútiť také názory, ktoré sú v príkrom rozpore s názormi rodičov. Čo je ešte horšie, veľakrát sa rodičia ani nemajú ako dozvedieť, čo ich deťom niekto v škole natláča do hláv. Nejedná sa len o nešťastného pána Žubajíka, ale o celú škálu tém, akými sú sexuálna etika, otázky viery, eutanázie, či iné citlivé otázky.

Opäť, viem si predstaviť, že rodičia môžu mať odlišné názory na to, akú výchovu by ich dieťa malo dostať. To čo niektorý z rodičov považuje za normálne, inému normálne naozaj nepripadá. Stratégia je priestor, kde by sa tieto otázky mali otvoriť a hľadať také mechanizmy, vďaka ktorým by rodičia mohli efektívne vykonávať kontrolu nad výchovou svojich detí a uplatňovať tak svoje právo (a povinnosť) zabezpečovať výchovu dieťaťa v súlade so svojím presvedčením.

Ďalšia dôležitá téma, ktorá súvisí s právom rodičov na výchovu detí, je téma domáceho vzdelávania. Slovensko má jednu z najreštriktívnejších úprav domáceho vzdelávania, ktorá často bráni efektívnemu výkonu tohto práva. Aj toto je oblasť, ktorá by mala byť v Stratégii pomenovaná a mali by sa hľadať riešenia tohto problému.

Problémy s prípravou Stratégie

To boli štyri okruhy tém, ktoré by podľa mňa (a množstva ďalších angažovaných ľudí a organizácií) nemali v Stratégii chýbať. No žiaľ, zatiaľ chýbajú. A to aj napriek opakovaným žiadostiam na doplnenie týchto tém do Stratégie.

Ak má nejaký dokument niesť názov „celoštátny“, malo by sa pri príprave takéhoto dokumentu postupovať s otvorenou mysľou, férovo a participatívne. Žiaľ, pri príprave Stratégie tomu tak nie je.

- V júni minulého roka bol predstavený prvý návrh Stratégie, voči ktorému sa kvôli jeho ideologickému zaťaženiu vzniesla silná vlna odporu.

- V septembri minulého roka bolo prijaté rozhodnutie, že dokument treba pripraviť nanovo. Súčasne boli stanovené kapitoly, ktorým by sa Stratégia mala venovať.

- V októbri minulého roka zástupcovia Fóra života, Fóra kresťanských inštitúcií a iných organizácií prezentovali ministrovi požiadavku, aby bol nový dokument vyvážený a aby obsahoval aj štyri nové okruhy tém. Zo strany ministra Lajčáka nám bola prisľúbená efektívna účasť v jednotlivých štruktúrach a plná participácia na procese prípravy stratégie.

- V januári tohto roka sa na úvodnom zasadnutí Pracovnej skupiny k príprave Stratégie minister Lajčák vyjadril, že (i) práva LGBTI osôb a politiku rodovej rovnosti považuje za nespochybniteľné, a (ii) témy práv nenarodených detí, ochrana tradičnej rodiny a manželstva ako zväzku muža a ženy, otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí by mali byť súčasťou diskusií na workshopoch, v Stratégii však nebudú explicitne uvádzané.

- Očakávania „konzervatívnych“ organizácií o možnostiach participovať pri príprave Stratégie spôsobom, ktorý by mohol ovplyvniť znenie dokumentu neboli vôbec naplnené.

- Preto dňa 14. apríla 2014 spolu 110 organizácií podpísalo protest proti ideologickému a nedemokratickému procesu prípravy Stratégie.

Na základe týchto skutočností sa pýtam:
Má stratégia slúžiť na pretláčanie len jedného, vopred určeného pohľadu na ľudské práva?
Má slúžiť na to, aby sa do škôl dostalo učivo o ľudských právach, ktoré bude tendenčné a jednostranné?
Alebo má vytvoriť predpoklad pre čerpanie štátnych peňazí len pre určité ľudskoprávne inštitúcie?

Ako vidieť, proces prípravy dokumentu trpí závažnými nedostatkami. Veľká časť verejnosti je opäť raz frustrovaná, a to tak z procesu prípravy dokumentu, ako aj zo zjavnej neochoty zaradiť do Stratégie témy, na ktorých jej záleží. Ak tieto štyri požadované témy nebudú do Stratégie zaradené, Stratégia nebude kompletná, a celkom iste nebude ani celoštátna, ani demokratická, ani participatívna.

Žiaľ, zhruba od februára tohto roku je zjavné, že príprava Stratégie je akoby vlakom, ktorý sa rozbehol zlým smerom. Ak sa tento zle rozbehnutý vlak nezastaví a nevydá sa lepším smerom, celkom iste sa zopakuje scenár z júna minulého roka a Stratégia sa stane dokumentom, ktorý tento štát a spoločnosť nespája, ale rozdeľuje. Osobne si myslím, že by to bola veľká škoda. Preto, ak je tu vôľa o skutočnú participáciu a pomenovanie vecí, ktoré nás rozdeľujú, ako aj hľadania tých, ktoré nás spájajú, tvorcovia Stratégie by sa mali zamyslieť ako tento stav zmeniť.

Text odznel ako príspevok na odbornom podujatí k príprave Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike k téme Dialóg o podstate a zmysle ľudských práv, organizovanom Ministerstvom zahraničných vecí SR dňa 7. 5. 2014 v Bratislave.

1 http://tandis.odihr.pl/hcr2012/pdf/Hate_Crime_Report_full_version.pdf#page=74