Human rights and Family policy Institute

Stanovisko k otázke ústavnosti umelých potratov

Podrobnosti

Uverejnené: pondelok, 01. október 2007, 15:13

Napísal: Patrik Daniška

Dokument v pdf formáte.

Stanovisko občianskeho združenia Fórum života

podporujúce návrh skupiny poslancov Národnej Rady Slovenskej republiky zo dňa 7. 5. 2001 na vyslovenie nesúladu zák. č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zák. č. 419/1991 Zb. s ústavou, spis. zn. PL. ÚS 12/01.

Vypracoval: Mgr. Patrik Daniška

Bratislava, 1. október 2007

V súlade s našimi advokačnými aktivitami na ochranu nenarodených detí, ktoré sa ešte nedokážu sami brániť, zasielame Ústavnému súdu SR toto stanovisko (amicus curriae), ktorého cieľom je podporiť návrh skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu zákona o umelom prerušení tehotenstva a jeho vykonávacej vyhlášky s ústavou.

  

Základný argument

Právo na život je základné ľudské právo, ktoré podľa Ústavy Slovenskej republiky patrí každému človeku bez rozdielu. Ústava SR považuje za ľudský život už život pred narodením, a súčasne zakazuje diskrimináciu na základe akéhokoľvek kritéria. Na základe toho možno konštatovať, že naša ústava chráni život nenarodených detí rovnako intenzívne ako všetkých ostatných ľudí. Tento argument sa dá vyjadriť nasledovnou logickou štruktúrou:

1. Nenarodené dieťa je človek.
2. Každý človek má (rovnaké) právo na život.
3. Nenarodené dieťa má (rovnaké) právo na život (ako ostatní ľudia).

Prvé dve vety, teda premisy tohto argumentu, sú zakotvené priamo v ústave, čo preukážeme neskôr v texte. Posledná veta argumentu je logickým záverom, ktorý vyplýva z premís.

Zastávame tiež názor, že právo na život sa vzťahuje na celé obdobie života pred narodením, teda od počatia, čo taktiež podporíme argumentmi neskôr. Preto sme presvedčení, že právo na život má každé nenarodené dieťa už od počatia, rovnako ako majú toto právo všetci ostatní ľudia.

Preto ustanovenia zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. (ďalej tiež „zákon o umelom prerušení tehotenstva“) a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej  národnej rady č.73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, ktoré zužujú rozsah ochrany života nenarodených detí v porovnaní s už narodenými ľuďmi, považujeme za protiústavné.

 

I. Právo na život podľa Ústavy SR

 Život je predpokladom pre všetky práva, preto právo na život je prvoradé ľudské právo. V súvislosti s interrupciami je potrebné poznamenať, že toto právo znamená predovšetkým to, že každý jeho nositeľ má právo nebyť úmyselne usmrtený, s čím korešponduje povinnosť všetkých úmyselne neusmrtiť nositeľa takéhoto práva. Keď hovoríme o práve na život nenarodených detí v súvislosti s interrupciami, máme na mysli práve tento aspekt práva na život, teda právo nebyť úmyselne usmrtený. Tento aspekt je základom práva na život, patrí všetkým ľuďom bez rozdielu a bez neho by právo na život stratilo svoj význam.

Ústava SR v čl. 15 ods. 1 prvá veta hovorí, že „každý má právo na život“. Pojem „každý“ treba vnímať v kontexte čl. 12 ods. 1 ústavy ako „každý človek“. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 prvá veta poskytuje slobodu a rovnosť všetkým ľuďom, teda inými slovami povedané každému človeku. Takisto čl. 12 ods. 2 zaručuje základné práva a slobody všetkým bez ohľadu na akékoľvek postavenie. Ústava teda odmieta diskrimináciu na základe akéhokoľvek kritéria a požaduje rovnosť v dôstojnosti a právach. To platí aj v prípade práva na život, ktoré teda podľa ústavy patrí každému človeku bez rozdielu. Kľúčovým interpretačným pravidlom je princíp nediskriminácie, resp. princíp rovnosti všetkých ľudí, ktorý musí byť podľa nás zohľadnený pri riešení dôležitých otázok týkajúcich sa ústavnosti interrupcií, predovšetkým otázky (A), od akého momentu má človek právo na život, ako aj otázky (B), aký je rozsah tohto práva.

 

A. Právo na život začína momentom počatia

Prvá otázka, s ktorou sa treba vysporiadať pri riešení práva na život nenarodených detí, znie: „Od akého momentu má človek podľa ústavy právo na život?“

Podľa ústavného princípu nediskriminácie možno povedať, že to bude moment vzniku človeka, resp. moment vzniku ľudského života, ktoré sú identické. Keďže právo na život má každý človek, logicky musí mať toto právo od momentu svojho vzniku, inak by aspoň po určitú dobu nemal rovnaké práva ako ostatní ľudia, čo by bolo v rozpore s ústavným princípom nediskriminácie. Aký je však moment vzniku človeka, resp. ľudského života?

Aj keď je táto otázka primárne biologická otázka, je dôležité zistiť, čo o momente vzniku ľudského života hovorí ústava, ktorá je pre účel posúdenia ústavnosti interrupcií relevantná. Ústava v čl. 15 ods. 1 druhá veta označuje za ľudský život už život pred narodením. Z vety „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ jednoznačne vyplýva, že podľa ústavodarcu ľudský život, teda život človeka, začína už pred narodením. Z odbornej diskusie k ústavnosti interrupcií vyvstala otázka, či tento moment nastáva počatím (splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky, čiže vytvorením ľudskej zygoty), alebo tento moment nastáva niekedy neskôr počas tehotenstva. Zo znenia čl. 15 ods. 1 druhá veta môžeme vylúčiť, že by tento moment nastal až narodením, alebo po narodení.

Ústava však nehovorí explicitne, že by momentom vzniku bolo počatie, alebo iný moment počas tehotenstva (napríklad uplynutie dvanásteho týždňa tehotenstva). Preto k riešeniu tejto otázky treba dospieť interpretáciou.

Zhodne so skupinou poslancov, ktorí podali návrh na preskúmanie ústavnosti interrupcií, sa domnievame, že momentom vzniku človeka, a teda aj jeho práva na život, je moment počatia. Okrem argumentu, uvedenom v návrhu skupiny poslancov, založenom na zistení vôle ústavodarcu analýzou parlamentnej rozpravy, ktorá ústave (resp. Listine základných práv a slobôd) predchádzala, nás k tomuto záveru vedú aj nasledovné dôvody.

1. Sama ústava nijako neobmedzuje obdobie ochrany života pred narodením, preto za obdobie ochrany života treba považovať celý čas pred narodením. Do časového vymedzenia „pred narodením“ totiž spadá tak dvadsiaty týždeň po počatí, ako aj prvý deň po počatí. So slovným spojením „pred narodením“ by bolo kompatibilné akékoľvek ústavné obmedzenie, napríklad „tri mesiace pred narodením“, alebo „tri mesiace po počatí“. Žiadne takéto obmedzenie však ústava neobsahuje. Preto treba vychádzať z všeobecného úmyslu ústavodarcu nikoho nediskriminovať, vyjadreného v čl. 12, a dospieť k záveru, že ústavodarca má v úmysle chrániť každý ľudský život počas celého obdobia pred narodením, teda už od počatia.

2. Na základe ústavného princípu nediskriminácie môžeme dôjsť k tomu istému záveru aj preto, že právnu spôsobilosť podľa právneho poriadku majú už nenarodené deti od momentu počatia. Napríklad podľa § 7 Občianskeho zákonníka má právnu spôsobilosť „aj počaté dieťa“ za predpokladu, že sa narodí živé. V občianskom zákonníku sa teda hovorí o počatom dieťati, nie napríklad o dieťati, od ktorého počatia uplynulo 12 týždňov. Podmienka živého narodenia má zaiste praktický význam, aby nedochádzalo k zbytočným komplikáciám v právnych vzťahoch počatých detí, ktoré sa nenarodia živé. Táto podmienka však nijako neoslabuje právnu spôsobilosť počatých detí, ktoré sa narodia živé, už od momentu počatia. A ak má dieťa občianske práva už od momentu počatia, bola by to diskriminácia, ak by sme tomu istému dieťaťu odopreli základné ľudské práva, vrátane práva na život, pretože ústava jednoznačne poskytuje základné ľudské práva každému.

3. Tretím dôvodom, prečo sa domnievame, že ústava chráni život od momentu počatia, je vedecký dôvod. Keďže ústava z časového hľadiska nijako explicitne neobmedzuje ochranu života počas tehotenstva, treba ju priznať každému, kto je podľa súčasnej vedy považovaný za človeka. Podľa najnovších vedeckých poznatkov je jednoznačne preukázané, že počatím začína nový ľudský život. Ľudské embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom, teda človekom. Vzniká splynutím pohlavnej bunky muža, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pohlavné bunky teda nie sú ľudskými bytosťami, aj keď sú pre vznik nového ľudského jedinca dôležité. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky tak dochádza k substanciálnej zmene, pri ktorej pohlavné bunky zanikajú a namiesto nich vzniká celkom nový ľudský jedinec. Ak by nedošlo k počatiu, pohlavné bunky by navždy zostali len pohlavnými bunkami a čoskoro by zanikli. Ich splynutím však vzniká úplne iná entita, embryo so svojou vlastnou genetickou informáciou, ktoré bude ďalej žiť, vyvíjať sa a realizovať svoj plán. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“[1] Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Celý vývoj, ktorý nasleduje po oplodnení, je riadený zvnútra; zvonka už nebude pridaný žiadny dodatočný riadiaci plán. DNA človeka od momentu počatia zostáva nemenná až do jeho smrti. Embryo je teda novým človekom s aktívnou potencialitou ďalšieho rozvoja, nielen entitou s pasívnou potencialitou stať sa človekom. Zygota je tým istým organizmom, ktorý sa bude v tele matky nachádzať o niekoľko týždňov či mesiacov, a je to ten istý organizmus, ktorý o niekoľko rokov bude celkom samostatný dospelý človek. Od momentu počatia po smrť nenastane žiadna zmena, ktorá by nás oprávňovala označiť za moment vzniku novej ľudskej bytosti akúkoľvek inú udalosť ako počatie.

Z antropologického hľadiska možno ďalej konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou. To znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus). Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie, dospieva a starne. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to, kým je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).

Princíp nediskriminácie nás opäť privedie k záveru, že ústavodarca mal v záujme chrániť život všetkých ľudí. A ak moderná veda preukazuje, že z biologického hľadiska je vznikom nového ľudského jedinca počatie, treba právo na život priznať každému človeku už od momentu počatia.

 

Tu sa ešte treba zmieniť o ustanovení čl. 15 ods. 4 ústavy, ktorý hovorí nasledovné: „Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“ Toto ustanovenie by mohlo navodiť dojem, že interrupcia, pokiaľ nie je trestná, je v súlade s ústavou, podobne ako možnosť nutnej obrany či iných trestnoprávnych inštitútov, uplatnením ktorých môže dôjsť k pozbaveniu života. Tento názor však podľa nás nie je akceptovateľný, pretože čl. 15 ods. 4 umožňuje len také výnimky z ochrany života, ktoré nie sú v rozpore s inými ustanoveniami ústavy, najmä s čl. 12. Interrupcia, hoci nie je trestná, je v rozpore s ústavným princípom nediskriminácie, kým inštitúty ako je nutná obrana v rozpore s princípom nediskriminácie nie sú. Predstavme si situáciu, že by podľa zákona nebolo trestné pozbavenie života človeka čiernej pleti. Aj keď by nešlo o trestný čin, takéto pozbavenie života by bolo v rozpore s ústavným právom na život, a takýto zákon by bol celkom iste v rozpore s čl. 12 ústavy, ktorý zakazuje diskrimináciu. Podobne tak treba pristúpiť aj k otázke interrupcií, a treba skúmať, či zákon, podľa ktorého interrupcia nie je trestná, nie je v rozpore s ústavou ako celkom. Ako sme už vyššie uviedli, ústava dáva právo na život všetkým ľuďom, bez ohľadu na to, či je niekto čierny alebo biely, ale tiež bez ohľadu na iné postavenie, teda aj bez ohľadu na to, či je niekto narodený alebo nenarodený. Preto ustanovenie čl. 15 ods. 4 sa nedá použiť na legitimizáciu zákona dekriminalizujúceho interrupciu, pretože takýto zákon je v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanovením o práve na život v spojení s čl. 12 zakazujúcim diskrimináciu. Nutná obrana, teda odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku, v rozpore s ústavou nie je, pretože útok ako aktivita nie je žiadnym ustanovením ústavy chránený.

 

B. Právo na život má od momentu počatia až do smrti rovnaký rozsah

Ústavný princíp nediskriminácie nás privedie tiež k záveru, že rozsah práva na život nenarodených detí je rovnaký ako u narodených ľudí. Rozsahom pritom myslíme okruh situácií alebo podmienok, pri ktorých nie je možné úmyselne usmrtiť nositeľa práva na život. Podľa čl. 12 ods. 1 „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“, preto za rovnakých podmienok a v rovnakých situáciách musia mať všetci rovnaké práva.

Opäť použime paralelu s človekom čiernej pleti. Ak by zákon nedovoľoval úmyselne usmrtiť človeka bielej pleti v určitej situácii, ale dovoľoval by v tej istej situácii úmyselne usmrtiť černocha, bol by v rozpore s ústavou, pretože by bol diskriminačný. Napríklad ak by podľa zákona bolo možné úmyselne usmrtiť človeka čiernej pleti preto, že je postihnutý, geneticky chybný alebo sa zistí, že bol počatý v dôsledku spáchania trestného činu, alebo je ekonomickou príťažou pre spoločnosť či jeho rodinu, a za rovnakých podmienok a v rovnakých situáciách by nebolo možné úmyselne usmrtiť belocha, takýto zákon by bol celkom určite v rozpore s princípom nediskriminácie a musel by byť zrušený.

Podobne tak treba pristupovať aj k otázke legálnosti interrupcií, teda úmyselnému usmrteniu nenarodeného dieťaťa. Ak naše zákony nedovoľujú úmyselne usmrtiť narodeného človeka pre jeho genetické poškodenie, nemožno pre genetické poškodenie dovoliť usmrtenie človeka ešte nenarodeného a pod. V opačnom prípade by v tých istých situáciách a za tých istých podmienok platili odlišné pravidlá, čo by bolo v rozpore s požiadavkou ústavy, aby všetci ľudia boli „slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“, ako aj s čl. 13 ods. 3, podľa ktorého „zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Z rovnakých dôvodov treba zamietnuť aj diskrimináciu podľa štádia tehotenstva, ktoré sa v slovenskej potratovej legislatíve rozdeľuje na tri časti: do dvanásť týždňov trvania tehotenstva, po dvanástom týždni do dvadsaťštyri týždňov a po dvadsiatom štvrtom týždni trvania tehotenstva. Takéto odlišné zákonné obmedzenie práva na život nenarodeného dieťaťa podľa trvania tehotenstva nemá žiadnu oporu ani v ústave, ani v biológii; je úplne arbitrárne. Aplikovaním princípu nediskriminácie dospejeme k záveru, že ústavodarca odmieta obmedzovanie práva na život na základe akéhokoľvek postavenia a požaduje rovnosť v dôstojnosti i v právach, teda aj bez ohľadu na trvanie tehotenstva alebo iné časové vymedzenie. Rozlišovanie podľa trvania tehotenstva do dvanásteho, resp. dvadsiateho štvrtého týždňa nemá opodstatnenie ani z biologického hľadiska. „Tak ako život iných živých organizmov, s výnimkou nepohlavného rozmnožovania, začína i ľudský život splynutím ľudských pohlavných buniek. Od tohto okamihu je potom zrejmá kontinuita ľudského života až do okamihu smrti.“[2] Kontinuitu ľudského vývoja pred narodením je možno vidieť aj zo slovenskej učebnice embryológie (viď poznámku č. 1). Hľadanie akýchkoľvek morálne relevantných deliacich čiar, podľa ktorých by sme mohli rozlišovať v miere ochrany života človeka pred narodením či po ňom, vyznieva vo svetle moderných vedeckých poznatkov nepresvedčivo, účelovo a arbitrárne, pretože žiadne takéto deliace čiary nemajú oporu vo vedeckom poznaní.

Relevantnou deliacou čiarou pre obhájenie odlišnej právnej ochrany nenarodeného dieťaťa nie je ani jeho viabilita, teda životaschopnosť. Teoretici, považujúci za moment vzniku samostatného ľudského jedinca viabilitu vravia, že pokiaľ plod nie je životaschopný, tak nie je nezávislou (samostatnou) ľudskou bytosťou, a iba samostatný ľudský život má skutočnú hodnotu a ľudské práva. (Viabilitou vo svojom rozhodnutí argumentoval aj Najvyšší súd USA v prípade Roe vs. Wade z roku 1973.)  Aj keď schopnosť prežiť je u ľudí často závislá od pomoci druhých (napríklad malé deti, chorí, starci a pod. by bez pomoci iných nevedeli prežiť), v diskusii o potratoch sa zvýrazňuje najmä otázka schopnosti prežitia dieťaťa mimo tela matky, teda závislosť dieťaťa na matkinom tele. Zástancovia tejto teórie vravia, že kým dieťa nie je schopné prežiť mimo tela matky, nie je samostatnou (nezávislou) bytosťou, a preto mu nemožno priznať ani ľudské práva. Dali by sa však nájsť príklady, kedy je niekto závislý na tele druhého človeka, a predsa ho považujeme za človeka so spôsobilosťou na práva. Predstavme si situáciu siamských dvojčiat, z ktorých jedno by mohlo byť od druhého oddelené bez rizika straty života, ale druhé je závislé od životného orgánu svojho súrodenca a oddelenie by pre neho znamenalo istú smrť. Toto druhé dvojča je rovnako ako plod závislé od tela druhého človeka, nie je teda viabilné vo vyššie uvedenom zmysle. Predsa však tohto závislého súrodenca jednoznačne považujeme za človeka spôsobilého mať práva.

Zdá sa, že myšlienka viability ako deliaceho kritéria, spočíva v zamieňaní pojmov nezávislosť (independence) a odlišnosť (distinctness). Embryo je závislé od svojej matky, ale to neznamená, že by nebolo odlišnou bytosťou. Biologické poznatky jednoznačne preukazujú, že embryo je odlišnou bytosťou ako jeho matka. Dôkazom je odlišná genetická výbava dieťaťa, často odlišná krvná skupina, pohlavie a podobne. Viabilita je len jedným z množstva momentov v živote, keď človek dospeje do štádia, že je schopný niečoho, čo predtým ešte nebol. To všetko je však už od počatia dané a potrebný je len čas a vhodné prostredie na realizáciu týchto daností.

Schopnosť dieťaťa prežiť nezávisle od tela matky okrem toho závisí od momentálnych vedeckých poznatkov, dostupnej zdravotníckej starostlivosti a techniky. Vo vyspelých krajinách vedia zachrániť dieťa, ktoré sa predčasne narodí v dvadsiatom týždni tehotenstva, kým v zaostalej krajine to bude oveľa neskôr. Bolo by divné, aby moment, odkedy priznávame právo na život, závisel od aktuálnych medicínskych možností, a aby sa neustále menil, prípadne aby bol tento moment odlišný v závislosti od krajiny či dokonca nemocnice, ktorá by bola rozhodnou pre jeho posúdenie. Preto viabilita, ako aj všetky ostatné deliace čiary počas tehotenstva, sú umelo vykonštruovanými konceptmi, ktoré nemajú oporu v biologickom fakte, že život človeka sa od počatia vyvíja kontinuálne až do jeho smrti, preto ich treba zamietnuť ako nevedecké a neústavné.

Ak teda na základe ústavy niekomu priznávame právo nebyť úmyselne zabitý, tak potom to na základe princípu nediskriminácie musíme urobiť v plnej sile a rozsahu, ako u každého iného človeka. Preto diskriminácia nenarodených detí počas prvých dvanásť týždňov tehotenstva voči nenarodeným deťom po dvanástom týždni tehotenstva, ako aj diskriminácia nenarodených detí voči už narodeným ľuďom je neprípustná.

 

Tu sa treba ešte zmieniť o tehotenstve ako o špecifickej situácii z pohľadu telesnej integrity ženy. Táto špecifická situácia si niekedy môže vyžadovať také špecifické prístupy, ktoré v čase, keď žena nie je tehotná, teda keď sa dieťa nenachádza v jej tele, nie sú uplatniteľné. Tiež sa treba zmieniť o čl. 16 ods. 1 ústavy, ktorý zaručuje „nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia“. O tomto článku ústavy sa totiž najčastejšie uvažuje ako o ustanovení, ktoré môže potenciálne chrániť možnosť ženy slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní jej tehotenstva.

Čl. 16 ods. 1 chráni nedotknuteľnosť osoby tehotnej ženy presne tak, ako chráni nedotknuteľnosť každej inej osoby, teda aj nenarodeného dieťaťa. Ako sme už uviedli vyššie, nenarodené dieťa je ľudskou bytosťou odlišnou od svojej matky. Preto matka, keď rozhoduje o živote a smrti svojho nenarodeného dieťaťa, nerozhoduje len o sebe, ale aj o svojom dieťati, ktorého záujmy a práva musia byť rešpektované. Zdá sa, akoby v takejto situácii bolo potrebné vyvažovať záujmy či práva matky a jej nenarodeného dieťaťa. Preto sa napríklad aj v návrhu skupiny poslancov uvádza nasledovné:

„Zákonná úprava interrupcií by teda mala vyjadrovať náležitý rešpekt k právu na život a umožniť jeho obmedzenie iba v tých výnimočných prípadoch, v ktorých záujem na ochrane ústavného práva ženy na súkromný život nestanovuje zákonodarcovi povinnosť interrupcie zakázať (napr. v prípade, ak je tehotenstvo dôsledkom trestného činu alebo ide o ťažko poškodený plod).“

So záverom, že ústava nestanovuje zákonodarcovi povinnosť zakázať interrupcie napr. v prípade, ak je tehotenstvo dôsledkom trestného činu, alebo ide o ťažko poškodený plod, sa nemôžeme stotožniť. Opäť nás k takémuto záveru vedie aplikácia čl. 12, ktorá zakazuje diskrimináciu. Podľa platnej právnej úpravy totiž nie je prijateľné, aby bolo možné úmyselne usmrtiť už narodeného človeka za predpokladu, že bol počatý v dôsledku trestného činu alebo že je ťažko poškodený. Ústava totiž zakazuje diskrimináciu na základe akéhokoľvek stavu a požaduje rovnosť v právach všetkých ľudí, teda aj tých, ktorí boli počatí v dôsledku spáchania trestného činu, ale aj ľudí s ťažkým postihnutím. Aplikáciou tohto pravidla na nenarodené dieťa musíme jednoznačne dospieť k záveru, že ani nenarodené deti nemožno diskriminovať len preto, že boli počaté v dôsledku trestného činu, alebo preto, že sú ťažko postihnuté. Ustanovenia čl. 16 ods. 1, či čl. 19 ods. 2 nedávajú žiadny špeciálny mandát na výnimky z pravidla nediskriminácie nenarodených detí, a tieto ustanovenia treba uplatňovať rovnako pred narodením, ako po narodení. Relevantný v tomto prípade je tiež čl. 13 ods. 3 ústavy, ktorý stanovuje, že „zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“. Preto ak nie je zákonom obmedzené právo na život napr. narodeného ťažko postihnutého človeka, nemôže byť zákonom obmedzené ani právo na život ťažko postihnutého nenarodeného človeka. V žiadnom prípade týmto nechceme navodiť dojem, že by zákon mal obmedzovať právo na život už narodených postihnutých ľudí, napríklad aby matka mohla rozhodnúť o usmrtení svojho narodeného, ťažko postihnutého dieťaťa, keďže túto možnosť umožňuje v prípade nenarodených detí. Práve naopak, právo na život má podľa ústavy každý človek, teda aj postihnutý človek, rovnako v prípade, keď už je narodený, ako aj v prípade, keď narodený ešte nie je.

 Predsa však môže nastať taká situácia, ktorá je špecifická len pre tehotenstvo a nemôže sa teda použiť paralela s už narodenými ľuďmi. Takouto situáciou je potreba liečby tehotnej ženy, pričom táto liečba by mohla ako vedľajší efekt spôsobiť smrť nenarodeného dieťaťa. V praxi nenastáva taká situácia, že by liečba jedného človeka mohla ako vedľajší efekt spôsobiť smrť iného človeka. V prípade, že takýmto pacientom je dojčiaca matka a dojčenie by mohlo ohroziť život novorodenca, dieťaťu bude poskytnutá náhradná výživa, čím sa riziku ohrozenia života predíde. Vo veľmi vážnych prípadoch môže byť pacientovi dokonca uložená karanténa, aby sa predišlo ohrozeniu iných ľudí. Preto situácia, keď pacient potrebuje liečbu, ktorá by mohla ohroziť život iného človeka, je skutočne špecifická pre prípad tehotenstva. Pre riešenie takejto situácie bude potrebné špecifické riešenie. Jeho podstata bude spočívať v rešpektovaní práva matky na liečbu nevyhnutnú pre záchranu jej života aj vtedy, ak negatívnym následkom takejto liečby bude smrť nenarodeného dieťaťa. Predpokladom, samozrejme, bude, že pri vynaložení všetkého možného úsilia sa smrti nenarodeného dieťaťa v danom prípade nebude dať predísť. Pri takomto konaní nedôjde k porušeniu základných ľudských práv podľa ústavy, podobne ako k nemu nedochádza napríklad v prípade nutnej obrany.

 

II. Umelý potrat na žiadosť ženy

Návrh skupiny poslancov smeruje k vysloveniu protiústavnosti interrupcie na žiadosť ženy (§ 4, §6, §7, §8, §10 a §11 zákona o umelom prerušení tehotenstva a §4, §5 ods. 2, ods. 3, §8 a §9 vyhlášky č. 74/1986 Zb.), ako aj k vysloveniu protiústavnosti interrupcie z genetických dôvodov po 12. týždni tehotenstva (§2 ods. 3 vyhlášky č. 74/1986 Zb.).

V prvom prípade sa v návrhu skupiny poslancov uvádza, že umelý potrat na žiadosť ženy (bez dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu) je v rozpore s čl. 15 ods. 1, ods. 4 ústavy. S týmto návrhom sa plne stotožňujeme. Vedú nás k tomu dôvody, ktoré sme popísali vyššie. Interrupcia na žiadosť ženy počas prvých dvanásť týždňov tehotenstva podľa nás porušuje právo na život nenarodeného dieťaťa. Povinnosť rešpektovať toto právo majú všetci, teda aj matka nenarodeného dieťaťa, aj zdravotnícky zamestnanec, ako aj všetci ostatní ľudia. Citované ustanovenia zákona a vyhlášky, umožňujúce umelý potrat na požiadanie počas prvých dvanásť týždňov tehotenstva, považujeme za protiústavné aj preto, že sú v rozpore s čl. 12 ústavy, ktorá zakazuje diskrimináciu. Ochrana života nenarodeného dieťaťa do 12. týždňa tehotenstva je podľa týchto ustanovení nižšia ako po 12. týždni, čo je diskriminačné. Odlišná úprava pred uplynutím 12. týždňa tehotenstva a po ňom nemá oporu v ústave, práve naopak. Ústavodarca jednoznačne vyjadril svoj úmysel nikoho nediskriminovať, preto takúto diskriminačnú úpravu považujeme za protiústavnú.

 

III. Umelý potrat z genetických dôvodov

Skupina poslancov vo svojom návrhu požaduje vysloviť protiústavnosť tiež § 2 ods. 3 vyhlášky č. 74/1986 Zb., ktorý umožňuje vykonať interrupciu z genetických dôvodov až do 24. týždňa tehotenstva.

Podľa nášho názoru je aj táto požiadavka opodstatnená a vyjadrujeme jej podporu. Podstata našej argumentácie, prečo sa pripájame k tomuto bodu návrhu, je v tom, že toto ustanovenie vyhlášky je v rozpore s ústavným princípom nediskriminácie, zakotvenom v čl. 12 ústavy. Právo dieťaťa na život do 24. týždňa tehotenstva je týmto ustanovením oslabené v porovnaní s právom nenarodených detí po 24. týždni, či s právom na život už narodených ľudí. Diskriminácia však v tomto prípade spočíva aj na kritériu zdravotného stavu. Ústava požaduje rovnosť všetkých ľudí v právach a dôstojnosti, čo v prípade možnosti usmrtiť nenarodené dieťa z genetických dôvodov nie je dodržané. V súlade s ústavou bude podľa nás len taká úprava, ktorá bude odrážať ústavnú požiadavku rovnosti všetkých ľudí. Preto podporujeme, aby ustanovenie §2 ods. 3 vyhlášky bolo vyhlásené za protiústavné, a to do tej miery, do akej toto vyhlásenie smeruje k priznaniu práva na život aj pre nenarodené deti s genetickou chybou do 24. týždňa tehotenstva.

 

IV. Umelý potrat z iných dôvodov

Princíp rovnosti všetkých ľudí nás však vedie k záveru, že v rozpore s ústavou sú aj iné ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva a jeho vykonávacej vyhlášky, teda nielen tie, ktoré sú spochybnené v návrhu skupiny poslancov. Ústavný súd môže v zmysle § 40 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vydať nález o nesúlade aj ďalších právnych predpisov (či ustanovení) s ústavou, ak pri rozhodovaní podľa čl. 125 ústavy zistí ich nesúlad s ústavou.

Preto sa domnievame, že ústavný súd by mal pri rozhodovaní o tejto veci ísť ešte ďalej, ako požaduje návrh skupiny poslancov a vydať taký nález, ktorý odbúra všetky formy diskriminácie nenarodených detí vo veci ochrany ich ústavného práva nebyť úmyselne usmrtený. V rozpore s čl. 12 ústavy sú podľa nás všetky ustanovenia zákona a vyhlášky, ktoré znižujú mieru ochrany nenarodených detí či už v porovnaní s nenarodenými deťmi v neskorších obdobiach tehotenstva, alebo v porovnaní s už narodenými ľuďmi. Ide o ustanovenie § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva a o ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 a Prílohy 1 vyhlášky č. 74/1986 Zb. Zvlášť chceme upozorniť na diskrimináciu nenarodených detí zo zdravotných dôvodov počas prvých dvanásť týždňov tehotenstva (zakotvenej v § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva a § 2 ods. 1, § 3 a Prílohy 1 vyhlášky), ako aj na diskrimináciu nenarodených detí, ktoré nie sú schopné života alebo sú ťažko poškodené (§ 2 ods. 2 vyhlášky), ktorých úmyselné usmrtenie je dovolené bez ohľadu na trvanie tehotenstva, teda prakticky až do pôrodu.

Vyhlásenie protiústavnosti § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva a § 2 ods. 2 vyhlášky č. 74/1986 Zb. v časti umožňujúcej úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa v prípade ohrozenia života matky prichádza do úvahy za predpokladu, že toto vyhlásenie neobmedzí právo tehotnej ženy  na liečbu nevyhnutnú pre záchranu jej života, a to aj vtedy, ak by negatívnym následkom takejto liečby bola smrť nenarodeného dieťaťa, ktorej by sa pri vynaložení všetkého možného úsilia nedalo predísť.

 

Záver

Ústava v druhej vete čl. 15 ods. 1 označuje nenarodené dieťa za človeka. V čl. 12 zakazuje diskrimináciu a zakotvuje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti i v právach. Tento princíp nediskriminácie nás vedie k záveru, že právo na život patrí všetkým ľuďom od momentu ich vzniku, ktorým je počatie, až po smrť. Princíp nediskriminácie taktiež požaduje, aby právo na život patrilo všetkým ľuďom v rovnakej miere, a teda aby život všetkých ľudí bol chránený v rovnakom rozsahu.

Rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci bude dôležité z hľadiska odstránenia diskriminácie nenarodených detí a priblíženia našich právnych predpisov k požiadavke rovnosti všetkých ľudí. Preto Ústavný súd SR úctivo žiadame, aby vyhovel návrhu skupiny poslancov NR SR, ktorí požadujú vyhlásenie niektorých ustanovení zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášky č. 74/1986 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o umelom prerušení tehotenstva za protiústavné a taktiež aby vyhlásil za protiústavné aj všetky ďalšie ustanovenia zákona o umelom prerušení tehotenstva a jeho vykonávacej vyhlášky, ktoré znižujú rozsah ochrany života nenarodených detí v porovnaní s už narodenými ľuďmi a rozšíril tak ochranu života nenarodených detí do tej miery, ako si to vyžaduje ústavná požiadavka rovnosti všetkých ľudí v dôstojnosti a v právach.