Na úvod by si pripomeňme jedno dôležité politické vyjadrenie k Istanbulskému dohovoru: 

„Pokiaľ budem predsedom vlády a nebudú odstránené pochybnosti pri výklade kontroverzných ustanovení Istanbulského dohovoru, pokiaľ nebude zabezpečený úplný súlad ustanovení Istanbulského dohovoru, predovšetkým s definíciou manželstva ako zväzku muža a ženy, nikdy nedám súhlas na to, aby vláda predložila tento dohovor na ratifikáciu. Opakujem, nikdy.“[1]

Toto sú slová (vtedajšieho) premiéra Roberta Fica z februára 2018, ktorými sa pomerne ostro vyjadril proti ratifikácii Istanbulského dohovoru. Šlo o jeho reakciu na Vyhlásenie najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví v Slovenskej republike k tzv. Istanbulskému dohovoru,[2] ktoré bolo čítané v kresťanských kostoloch na Slovensku v 2. pôstnu nedeľu 25. februára 2018. Spoločné vyhlásenie cirkví zjavne zabralo.

Aktivity zamerané proti ratifikácii Istanbulského dohovoru však boli na Slovensku vyvíjané už od roku 2013, no premiér sa k tejto téme nikdy predtým verejne nevyjadril. Svoje mlčanie prerušil po piatich rokoch, a to spôsobom, ktorý odporcov Istanbulského dohovoru potešil, no nie úplne uspokojil. V tejto odmietavej línii pokračuje aj súčasný premiér Peter Pellegrini, ktorý kritický postoj vlády k Istanbulskému dohovoru pripomenul na stretnutí s katolíckymi biskupmi strednej a východnej Európy začiatkom septembra 2018.

Myslím, že Istanbulský dohovor je prvým medzinárodným dohovorom o ľudských právach, ktorý vyvolal nielen silné kontroverzie verejnosti za dohovor a proti dohovoru, ale aj zásadné kritické vyjadrenie predsedu vlády k jeho obsahu a ratifikácii.

Čo je Istanbulský dohovor

Oficiálny názov je Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu.[3] Označenie Istanbulský dohovor dostal preto, lebo bol podpísaný v Istanbule 11. mája 2011.

Ide o jednu z mnohých medzinárodných zmlúv Rady Európy s ľudskoprávnou tematikou. Cieľom dohovoru je pomôcť vytvoriť jednotný právny rámec na celoeurópskej úrovni, zameraný na ochranu žien pred všetkými formami násilia a na prevenciu, stíhanie a odstránenie násilia páchaného na ženách a domáceho násilia. Dohovor tiež ustanovuje osobitný monitorovací mechanizmus GREVIO, aby zabezpečil účinné vykonávanie jeho ustanovení zmluvnými stranami.

Pravda je, že dohovor obsahuje množstvo ustanovení, ktoré sú skutočne zamerané na boj proti násiliu. Zmluvné strany dohovoru sú napríklad viazané, aby vytvorili dostatočný počet zariadení núdzového bývania pre obete násilia, ako aj bezplatné telefónne linky pomoci. Zaväzujú sa, že mnohé formy násilia, ako sú fyzické, psychické a sexuálne násilie vrátane znásilnenia, mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútený umelý potrat či násilná sterilizácia, budú ustanovené za trestné činy. Štáty sa zaväzujú, že súdne konania vo veciach násilia budú prebiehať bez zbytočných prieťahov, pričom sa bude brať ohľad na práva obetí trestných činov, a podobne.

Tieto záväzky, smerujúce k potlačeniu násilia páchaného na ženách, nepredstavujú sami osebe problém a Slovenská republika by sa k nim mohla zaviazať. No súčasne platí, že Slovenská republika prevažnú väčšinu týchto pravidiel už vo svojom právnom poriadku má ukotvenú. Zjednodušene povedané, kvôli tomu, aby sme trestali znásilnenie či týranie, nemusíme prijímať Istanbulský dohovor. Opäť sa vrátim k vyjadreniu predsedu vlády Roberta Fica zo začiatku tohto roka: „Rovnako prijímam záväzok, pretože 98 – 99 percent ustanovení z tohto dohovoru je užitočných, že tieto ustanovenia porovnáme so slovenskou právnou úpravou a tam, kde budeme cítiť, že naša slovenská právna úprava je slabšia ako medzinárodná, okamžite prijmeme všetky potrebné zákonné úpravy, aby ochrana žien, pokiaľ ide o násilie, pokiaľ ide o útlak, pokiaľ ide o terorizovanie, bola na principiálne európskej úrovni.“ S týmto vyjadrením sa dá stopercentne stotožniť.

Ak teda nie je problém dobrovoľne prijať 99 percent Istanbulského dohovoru, prečo ho Slovensko neratifikuje ako celok? Dôvodom je práve zvyšné 1 percento, možno aj niečo viac ako 1 percento, pre ktoré sa celý dohovor stáva neprijateľným − podobne ako chutné jedlo či nápoj, do ktorého zákerný zločinec zamieša pár kvapiek smrtiaceho jedu. Tým jedom, primiešaným do Istanbulského dohovoru, je gender ideológia.

Teraz nechajme na chvíľu Istanbulský dohovor bokom, aby sme si povedali niečo viac o tejto ideológii. Potom sa vrátime späť k Istanbulskému dohovoru.

Pohlavie a „gender“

Kľúčovým slovom pre pochopenie gender ideológie je práve slovo gender.[4] Toto slovo náš jazyk nepozná, preto je pre nás celý tento koncept málo zrozumiteľný, a to zvlášť v situácii, keď existuje viacero vzájomne nekompatibilných teórií gendru.

Pre pochopenie tohto pojmu preto musíme načrieť do jazykov, v ktorých tento pojem existuje. Napríklad v angličtine sa slovo „gender“ tradične používa veľmi podobne ako slovo pohlavie („sex“) – zdôrazňuje akoby iný odtieň, inú konotáciu toho istého, a síce muža a ženy. Dalo by sa povedať, že tieto dva pojmy sa používajú ako synonymá: pojem sex (pohlavie) sa používa na rozlíšenie mužov a žien v biologickej oblasti, pojem gender sa zase používa na rozlíšenie mužov a žien (alebo mužského a ženského) v kontexte spoločenských a kultúrnych rozdielov medzi mužmi a ženami. Slovenčina takéto terminologické rozlíšenie nepozná.

Alebo ešte detailnejšie[5]: pohlavie ako biologická realita je určené našimi génmi – genotypom. Ak je dvadsiaty tretí chromozómový pár XX, ide o ženu, ak je XY, ide o muža. Gény následne ovplyvňujú, aké pohlavné orgány sa vyvinú. Tieto viditeľné črty označujeme pojmom fenotyp. Krátko po počatí nie je vidieť žiaden rozdiel medzi chlapcami a dievčatami. No už v 9. týždni tehotenstva majú chlapci semenníky a dievčatká vaječníky.[6] Tie začnú produkovať hormóny, ktoré následne vplývajú − okrem iného − aj na ďalší vývoj našich pohlavných orgánov. Pri narodení dieťaťa sú už rozdiely medzi chlapcami a dievčatami jasne viditeľné (Pán kráľ, máte syna!). V procese dospievania potom tieto rozdiely dozrejú do svojej plnej podoby.

Iste ste si už všimli, že človek je dokonalý (v zmysle úplný) vo všetkých životných funkciách. Na trávenie, pohyb ani dýchanie nepotrebujeme telesné orgány iného človeka. To však neplatí pri reprodukčnej funkcii. Tak muži, ako aj ženy nevyhnutne potrebujeme toho druhého, aby sme mohli splodiť nový život. Rozmnožovacia sústava človeka je akoby rozdelená na dve časti – jednu má muž a druhú žena. Ich splynutím vzniká nový funkčný celok[7], jedno telo. Dospelé ľudské telo kričí na opačné pohlavie síce nečujným, no súčasne veľmi silným hlasom: Hej, pozri sem! To som ja, tvoja druhá polovička!

A ako na túto pohlavnú biologickú realitu (muž – žena) reaguje človek a spoločnosť, to už spadá do kategórie gender. Pojem gender zahŕňa dva rozmery. Po prvé psychologický, pretože sami seba vnímame ako muža alebo ženu. Keď dieťa spoznáva svet okolo seba, všíma si, že existujú muži a ženy a že sú medzi nimi rozdiely. Uvedomí si, do ktorej z týchto skupín patrí, a túto pravdu o sebe ďalej komunikuje svojmu okoliu. Ryan Anderson vníma „pohlavie ako telesnú realitu a gender ako spoločenské vyjadrenie telesného pohlavia“.[8] Alebo − ako píše Roger Scruton: „Gender zahŕňa rituály, zvyky a obrazy, cez ktoré sa prezentujeme druhým ako pohlavné bytosti. Nie je to pohlavie, ale vedomie pohlavia.[9]“

Druhý rozmer pojmu gender je sociologický. Spoločnosť ako celok si uvedomuje rozdielnosť mužov a žien a reaguje na túto realitu tým, že vytvára rôzne spoločenské zvyklosti, rituály a pravidlá správania, ktoré túto inakosť rešpektujú a vyzdvihujú. To sa prejavuje v spoločenských tancoch, obliekaní, etikete, rešpektovaní súkromia (oddelené toalety a sprchy), tradíciami, rituálmi a podobne. Toto spoločenské poukazovanie na rozdielnosť mužov a žien má rôzne podoby, ktoré sa líšia od kultúry ku kultúre. No súčasne platí, že všetky tieto rôzne kultúry zdôrazňujú rozdiely medzi mužmi a ženami, hoci každá iným spôsobom.

Tri rôzne teórie gendru

O vzťahu medzi pohlavím a gendrom a o ich význame pre identitu človeka existujú tri rôzne teórie: 1. biologická (naturalistická) teória gendru, 2. sociálne založená teória gendru a 3. personalistická teória gendru. [10]

1. Biologická teória gendru

Predstavuje jeden krajný extrém. Hovorí, že nielen naše pohlavie, ale aj modely nášho správania sa ako mužov a žien, teda gender, sú striktne dané biológiou. Od nepamäti má prebiehať prirodzený evolučný výber prostredníctvom odovzdávania génov nesúcich určité vlastnosti mužov a žien ďalším generáciám. Zástancovia tejto teórie tvrdia, že ženy, ktoré túžia mať a vychovávať deti, vždy preferovali vo svojom výbere takých mužov, ktorí ich v čase zvýšenej zraniteľnosti dokážu ochrániť a zabezpečiť. Muži s takýmito vlastnosťami boli vyhľadávaní a ich gény sa šírili rýchlejšie ako gény iných mužov. Vďaka tomu sú určitá agresivita, rivalita, ochranárske sklony mužov, odháňanie rivalov a budovanie postavenia vo vonkajšom svete hlboko zakorenené v mužských génoch. Naopak, muži si v histórii ľudstva vyberali za matky svojich detí ženy, ktoré sú verné, ochotné starať sa o deti a oddané domácim prácam. Tak tradičné modely správania sa mužov a žien sú podľa tejto teórie úplne prirodzené, pretože vychádzajú z našich génov. [11]

I keď je iste pravda, že muži a ženy sa vo všeobecnosti v mnohom líšia, táto teória alebo niektoré jej aplikácie idú ešte ďalej a neraz sa stávajú základom pre to, čo právom môžeme nazvať stereotypom, ktorý bráni uplatneniu žien alebo mužov v oblastiach, v ktorých skôr dominuje opačné pohlavie.

2. Sociálne založená teória gendru

Úplne opačný extrém zastávajú feministky a LGBT aktivisti, ktorí vnímajú gender ako čisto sociálny konštrukt. Biologické rozdiely medzi mužmi a ženami poprieť nemôžu, no v extrémnej podobe tejto teórie všetky rozdiely nad rámec toho, čo je striktne biologické, sú vytvorené spoločnosťou. Biologické pohlavie a gender sú podľa tejto teórie dve samostatné veci, ktoré so sebou nesúvisia. Tento názor je kľúčovým prvkom toho, čo sa v súčasnosti udomácňuje pod názvom gender ideológia.

Toto presvedčenie, že gender je nezávislý od pohlavia, zdieľajú tak feministky (čiastočne druhá, a najmä tretia vlna feminizmu), ako aj LGBT aktivisti. No súčasne platí, že tieto dve skupiny narábajú s gendrom inak, pričom sledujú iné ciele.

Radikálny feminizmus

Feministky neznášajú tradičné delenie mužských a ženských rolí, pretože ich považujú za zdroj útlaku žien a podľa Istanbulského dohovoru aj za jediný zdroj násilia páchaného na ženách. Fakt, že muži zarábajú viac, že nemusia byť tehotní a starať sa o malé deti, že vo väčšej miere pracujú v dobre platených technických profesiách alebo že ich je viac v politike a na vedúcich pozíciách, vnímajú feministky ako krivdu, ktorú treba odstrániť. Rozdielne roly mužov a žien sú podľa nich dôsledkom akéhosi „triedneho“ boja medzi mužmi a ženami, pričom tento boj podľa nich vyhrali muži, vďaka čomu sa im podarilo ovládnuť ženy a nanútiť im roly, zodpovedajúce podradenému postaveniu v spoločnosti. Hlavným mottom feministiek je rovnosť. Ide však o rovnosť vo význame rovnakosť, preto nebiologické rozdiely medzi mužmi a ženami feministky označujú za stereotypy, ktoré treba odstrániť. Všimnite si, že oblasti, v ktorých feministky túžia po rovnosti s mužmi, sú príznačné materialistickými hodnotami, ako sú peniaze, moc, vplyv či kariéra − ako píše Charles Bellinger: „Súčasťou vzostupu feministického vedomia bola kritika mužov ako despotických, vojnychtivých a kolonialistických bytostí. Napriek tomu feministky, podľa všetkého nevedomky, vyzdvihli muža ako vzor, ktorý má byť pre ne príkladom. „Autonómny“ a bohatý muž bez maternice bol ideálom, ktorý hanili a ktorému zároveň tajne závideli. „Rovnoprávnosť“ pre ženy tak bola založená na šablóne muža.“ [12] Cieľom feminizmu je odstrániť rozdiely medzi mužmi a ženami, teda zničiť gender (genderové rozdiely). A keďže gender je podľa nich iba sociálny konštrukt, nanútený mocou, výchovou a kultúrou, práve moc, výchova a kultúra sú oblasti, ktoré sa feministky snažia zmeniť na svoj obraz.

Obete feminizmu

Každá ideológia má svoje obete, a tak je to aj v prípade feministickej ideológie.

Prvou obeťou je samotná žena. Radikálny feminizmus totiž hovorí, že ženy budú mať natoľko plnohodnotné životy, nakoľko sa dokážu vyrovnať mužom. Lenže muži a ženy sú iní, a to nie len v čisto biologickej rovine, ale aj v oblastiach záujmov, vo vzťahoch, v emotívnom prežívaní a podobne. Tak muži, ako aj ženy majú svoje osobitné dary, ktoré sú prínosné pre druhé pohlavie, pre deti aj celú spoločnosť. Snaha napasovať ženy do šablóny muža je útokom na ich ženskosť. Je to ako keby ste chceli nosiť topánky, ktoré sú o číslo menšie. S istým vypätím sa to môže podariť, ale namiesto úsmevu a spokojnosti bude na vašej tváre poznať, že niečo nie je v poriadku.

Existuje však aj iný feminizmus, niekedy označovaný ako nový feminizmus, ktorý je rozšírený najmä medzi kresťanskými feministkami. Taktiež zdôrazňuje rovnosť žien a mužov, avšak nie na báze rovnakosti. Práve naopak, tento feminizmus zdôrazňuje rozdielnosť medzi mužmi a ženami, ako aj obrovský prínos týchto osobitných darov žien pre spoločnosť. Žena nie je rovná mužovi preto, že je ako on, ale preto, že je síce iná, ale jej inakosť je rovnako dôležitá ako mužova. Predpokladom tohto druhu feminizmu však je, že moc a peniaze nie sú tými jedinými hodnotami, ktoré sú dôležité.

Obeťami radikálneho feminizmu sú aj deti. Pred storočím Lenin publikoval svoje úvahy o potrebe oslobodiť ženy od − ako to on nazýval − „domáceho otroctva“, teda od drobných domácich prác, ktoré ženu „drvia, dusia, zosmiešňujú a degradujú, pripútavajú ju do kuchyne a k deťom a ona mrhá svojou prácou na barbarsky neproduktívnu, bezvýznamnú, nervy drásajúcu, otupujúcu a ubíjajúcu drinu“. [13] Toto je názor materialistu na hodnotu materstva a starostlivosti o deti. Súdruhovia však nezostali len pri teórii, ale ponúkli aj praktické riešenia, ako ženu oslobodiť: jasle či umelý potrat. [14] O tom, že dieťa (mimochodom, aj matka) je obeťou potratu, netreba hovoriť. No dieťa trpí aj vtedy, ak je priskoro (spravidla počas prvých troch rokov života) odlúčené od svojej matky a najbližšej rodiny. Pre zdravý emocionálny rozvoj dieťa potrebuje stabilnú starostlivosť matky alebo inej blízkej osoby, pretože sa vytvára tzv. bezpečná vzťahová väzba, [15] ktorá je základom pre zdravý emocionálny rozvoj dieťaťa a ktorá ho ovplyvňuje počas celého života. Mama je lepšia ako jasle!

Lenže s pádom komunizmu tieto ideály rovnosti nezanikli. V uvedenej línii uvažovania pokračuje napríklad Európska únia, ktorej cieľom je zvýšiť zamestnanosť žien tým, že aspoň 33 % detí do troch rokov veku bude chodiť do jaslí a aspoň 90 % zvyšných detí v predškolskom veku do materskej školy. [16] Európska únia na tieto ciele vynakladá aj finančné prostriedky, ktoré môžu členské krajiny čerpať. Tieto ciele a finančné prostriedky sú súčasťou aj oficiálnych reformných plánov v Slovenskej republike. [17]

Slovenský zákon o rodine pritom hovorí, že „záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú“. [18] Zdá sa, že keď ide o peniaze a domnelú rovnosť medzi mužmi a ženami, tento záujem predsa len ide bokom.

Transgenderizmus

LGBT aktivisti (najmä tí reprezentovaní písmenkom T – transgenderoví), naopak, netúžia genderové rozdiely zničiť, oni si chcú gender zamieňať. Aj tu je podmienkou, aby toto bolo vôbec možné, chápať gender ako odstrihnuteľný od pohlavia. Za základ reality, či je niekto muž alebo žena, potom nepovažujú pohlavie, ale gender. A tak o fakte, či je niekto muž alebo žena, nerozhoduje biológia, ale stav mysle. Podľa tejto teórie sa môže ľahko stať, že muž sa nájde uväznený v ženskom tele alebo opačne. „Moderní“ lekári namiesto toho, aby sa zamerali na liečbu psychického problému, radšej vykonajú zásahy na tele človeka, aby sa viac podobalo na opačné pohlavie. Tento paradox vystihol Dr. Paul McHugh, bývalý hlavný psychiater v Johns Hopkins Hospital, podľa ktorého ponúkať operáciu na zmenu pohlavia transgenderovej osobe je to isté, ako ponúkať liposukciu žene, ktorá trpí anorexiou. [19]

Obete transgenderizmu

Aj transgenderizmus má svoje obete.

Prvými obeťami sú samotní transgenderisti, alebo presnejšie ľudia, ktorí trpia poruchou rodovej identity. Už sme spomenuli Dr. Paul McHugha[20] a jeho prirovnanie poruchy rodovej identity k anorexii. Psychická porucha ženy, ktorá sa nevie stotožniť so svojím telom a chorobne túži schudnúť, sa nelieči liposukciou. Práve naopak, takejto žene sa pokúšame pomôcť psychoterapiou, aby sa vedela prijať taká, aká je. Anorexia je psychická porucha, a tak i liečba spadá do kategórie psychológie, prípadne psychiatrie. Žiaľ, z ideologických dôvodov tento princíp už neplatí v prípade transgenderizmu. Zmena z muža na ženu a naopak sa považuje za právo a snaha o liečbu tejto psychickej choroby sa označuje nálepkou transfóbia. Tak sú mnohé osoby, ktoré trpia poruchou rodovej identity, obraté o skutočnú liečbu, a namiesto nej sa im ponúka uistenie v ich sebaklame, že zmena pohlavia je možná.

Paul McHugh dlhé roky pôsobil na klinike, ktorá bola priekopníkom v oblasti operácií na zmenu pohlavia. Túto prax na Johns Hopkins Hospital však ukončil, pretože zistil, že takéto operácie neprinášajú pacientom očakávanú úľavu od psychických problémov. Upozorňuje dokonca, že v asi najkvalitnejšej štúdii o tejto téme, ktorá bola robená vo Švédsku, sa ukázalo, že osoby, ktoré podstúpili operáciu na zmenu pohlavia, majú dvadsaťnásobne vyššie riziko samovraždy oproti ostatnej populácii. [21]

Tzv. zmena pohlavia nielenže nepomáha, ale aj vyslovene škodí. Jej súčasťou je chirurgické ničenie orgánov, ktoré by za iných okolností bolo považované za ublíženie na zdraví. Namiesto nich sa chirurgovia pokúšajú vytvoriť čosi, čo by malo pripomínať genitálie opačného pohlavia, ale po funkčnej ani estetickej stránke sa im to jednoducho nedarí. Prípadne dochádza k tzv. chemickej kastrácii, keď sa chuť na sex vytráca z dôvodu užívania hormónov opačného pohlavia. Tak či onak, tranzícia sexuálnemu životu veľmi neprospieva, a iste by sa dalo hovoriť aj o iných negatívnych vplyvoch na zdravie človeka.

Obeťami transgender ideológie sú však aj lekári, a to najmä tí, ktorí na túto vlnu nenaskočili, ba dokonca aj tí, ktorí na ňu síce naskočili, ale nie úplne, preto sa stali obeťami šikanovania zo strany transgender aktivistov a médií. Príkladom je Dr. Kenneth Zucker, ktorý je azda najuznávanejší expert na zmenu pohlavia, akurát mal tú smolu, že nebol dostatočne zapálený pre zmenu pohlavia detí. Transgender aktivisti spustili proti nemu nenávistnú kampaň a dosiahli, že musel zatvoriť svoju kliniku. [22]

Ďalším trendom je súťaženie transgender športovcov s pohlavím, na ktoré sa akože zmenili. Samozrejme, úspešní sú najmä muži, ktorí „zmenili“ svoje pohlavie na ženské a teraz súperia so skutočnými ženami. Veľmi dobre sa darí napríklad austrálskej „vzpieračke“ Laurel Hubbard, ktorá dokáže zvíťaziť naozaj s impozantným náskokom pred ďalšími súťažiacimi. Športová šťastena praje aj transgender „bojovníčke“ MMA (čo je asi najtvrdší bojový šport na svete) Fallon Fox, inak biologickému mužovi, ktorej − či skôr ktorému − sa podarilo svoju skutočne ženskú súperku dobiť tak, že jej privodil otras mozgu a zlomil kosť na tvári. [23] Myslím, že viac príkladov netreba, aby bola pointa jasná. Športové súťaže žien už kvôli transgenderizmu nie sú tým, čím bývali.

Ďalšími obeťami sú úplne nevinní žiaci a hlavne žiačky, ktoré sú prinútené strpieť vo svojich sprchách a šatniach biologickým mužov, ktorí si nárokujú na prítomnosť v ženských priestoroch na základe ich transgender identity. Ich „právo“ musí byť rešpektované, avšak na právo dievčat na dodržanie ich ženskej intimity dnes v moderných západných krajinách akosi nikto nehľadí.

Zaujímavý je i prípad sexuálneho násilníka z Toronta, ktorý bol odsúdený za dve znásilnenia. Vo väznici „pochopil“, že je vlastne žena, a tak ho preradili do ženskej väznice. Tam potom opäť pokračoval v sexuálnych útokoch na svoje spoluväzenkyne. [24]

Osobitným, a azda najsmutnejším prípadom obetí transgenderizmu sú deti. Počty detí s poruchou pohlavnej identity prudko narastá a detské transgender kliniky rastú v západnom svete ako huby po daždi. [25] Tieto kliniky namiesto toho, aby pomohli riešiť skutočné problémy týchto detí, ich radšej podporia v myšlienke, že sú vlastne opačné pohlavie. Najskôr začnú so sociálnou tranzíciou (zmena obliekania, zmena mena) a pred pubertou dieťaťu nasadia tzv. puberty blockers, teda užívanie prípravkov, ktoré zastavia prirodzený proces dozrievania. Po dovŕšení 18 rokov tieto deti podstúpia chirurgické zásahy na zmenu pohlavia. A to všetko sa robí, hoci sa vie, že 80 až 95 percent týchto detí by z poruchy pohlavnej identity prirodzene vyrástlo, keby neboli povzbudené k tranzícii. [26]

3. Personalistická teória gendru

Biologická teória gendru a sociálne založená teória gendru predstavujú dva vzájomne nekompatibilné extrémy. No ako to už býva, pravda sa najčastejšie nachádza niekde medzi dvoma extrémami. Tou zlatou strednou cestou, ktorá uznáva význam biológie, a súčasne význam kultúry a výchovy, je personalistická teória gendru. Človek je osobou, to znamená bytosťou s rozumovou povahou, a tak náš rozum (intelekt a vôľa) významne ovplyvňuje naše správanie. Na druhej strane človek je súčasne telesnou bytosťou, a tak naše telo, ktoré je buď mužské, alebo ženské, je nevyhnutne pevnou súčasťou aj našej identity ako muža a ženy.

To, ako toto dopĺňanie sa biológie a rozumu funguje, vysvetľuje Roger Scruton: „Tradičné roly existovali, aby sme poľudštili naše gény a tiež aby sme ich kontrolovali. Mužskosť a ženskosť boli ideály, vďaka ktorým sa živočíšne premenilo na osobné. Sexuálna morálka bola pokusom premeniť genetickú potrebu na osobný vzťah. Existovala presne na to, aby muži prestali rozširovať svoje semeno po celom kmeni a aby zabránila ženám vnímať bohatstvo a silu, a nie lásku ako znamenie pre reprodukciu. Bola to spoločná odpoveď na hlboko zakorenenú túžbu ako v mužovi, tak v žene, po „pomocníkovi“, ktorý dá životu zmysel.“

Riziká Istanbulského dohovoru

Čo má toto všetko spoločné s Istanbulským dohovorom?

Definícia pojmu gender

Prvým a najdôležitejším problémom dohovoru je práve definícia gendru ako sociálneho konštruktu. Už sme písali, že v anglickom jazyku sa slovo gender tradične používa ako synonymum pojmu pohlavie („sex“). Synonymum v tom zmysle, že muž je vždy muž, či už o ňom hovoríme z biologického hľadiska, alebo zo sociálno-kultúrneho hľadiska. 

V medzinárodnom práve existuje množstvo dokumentov, ktoré používajú slovo gender. Tie však tento pojem nedefinujú a používajú ho v úplne bežnom význame na označenie mužov a žien. Koncom 20. storočia však pojem gender začal vzbudzovať otázniky, pretože feministická teória gendru ako sociálneho konštruktu sa stávala čoraz viditeľnejšou. A tak členské štáty začali byť opatrné pri nadužívaní slova gender v návrhoch medzinárodných zmlúv. 

V medzinárodnom práve sa totiž niekedy stáva, že sa v právnom texte objaví nejaký nový, právne neustálený pojem, a to bez toho, aby sa zadefinoval. Kvôli svojej neurčitosti spočiatku nevzbudí podozrenie štátov, a ak sa dá interpretovať rôzne, štáty to neriešia, pretože nechcú byť tými, kto pre „slovíčkarenie“ ohrozí prijatie nejakého inak dobrého dokumentu. Tak sa nový pojem dostane do medzinárodnej zmluvy a po určitom čase ho byrokratické orgány OSN alebo inej medzinárodnej organizácie začnú interpretovať spôsobom, s ktorým už členské štáty majú problém. Títo nevolení medzinárodní byrokrati a experti sa potom sväto-sväte tvária, že práve tá ich interpretácia je jediná správna, a tlačia na členské štáty, aby si túto definíciu osvojili. Ak tak nespravia, dostanú zlé hodnotenie o stave dodržiavania tej-ktorej zmluvy, prípadne krajinu rovno označia nálepkou, že porušuje ľudské práva. A čo je ešte horšie, ak na dodržiavanie medzinárodnej zmluvy striehne medzinárodný súd, akým je Európsky súd pre ľudské práva alebo Súdny dvor Európskej únie, ktorého rozhodnutia sú pre štáty záväzné, neraz je to práve súd, kto cez svoje aktivistické rozhodnutia šíri ideológiu naprieč celým kontinentom.

A tak sa stalo, že členské štáty OSN sa rozhodli „preventívne“, z opatrnosti, pojem gender radšej zadefinovať, aby tento pojem nebol zneužitý na presadzovanie gender ideológie. Stalo sa to v roku 1998 pri prijímaní Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.

Článok 7 ods. 3 Rímskeho štatútu uvádza: „Na účely tohto štatútu sa termín „gender“ chápe ako termín poukazujúci na dve pohlavia, muža a ženu, v kontexte spoločnosti. Termín „gender“ nenaznačuje iný význam, ktorý by sa líšil od už uvedeného významu.“ [27]

Ide o prvú a do prijatia Istanbulského dohovoru i jedinú právne záväznú definíciu pojmu gender v medzinárodnom práve. Výhodou definície v Rímskom štatúte je, že neumožňuje oddelenie gendru od pohlavia. Táto definícia má zabrániť vykladaniu pojmu gender spôsobom, podľa ktorého môže byť niekto mužom vo význame slova pohlavie, a súčasne ženou alebo iným „rodom“ v zmysle slova gender.

Istanbulský dohovor však znamená prelom, pretože pojem gender definoval práve ako sociálny konštrukt.

Článok 3 písm. c) Istanbulského dohovoru hovorí: „Na účel tohto dohovoru: pojmom „rod“ sa rozumie súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov.“

Ako vidieť, táto definícia už neobsahuje jednoznačnú naviazanosť gendru na pohlavie, ako je to v Rímskom štatúte, a tak vytvára priestor na odstrihnutie gendru od pohlavia so všetkými možnými negatívnymi dôsledkami, o ktorých sme už písali vyššie.

Definícia tiež veľmi kategoricky vníma všetky roly, vzory správania atď. za spoločnosťou vytvorené. Iste, každému je jasné, že niektoré vzory správania sú naozaj vytvorené spoločnosťou, napríklad v móde alebo etikete, ale súčasne platí, že od muža sa napríklad očakáva, že vynosí pneumatiky z pivnice, keď treba na jeseň prezuť auto, a vôbec to nie je len nejaká spoločnosťou vytvorená rola, ale prirodzené očakávanie, ktoré zohľadňuje fakt, že muži sú na nosenie ťažkých vecí vo všeobecnosti vhodnejší adepti ako ženy.

Táto definícia sa stala predmetom kritiky už v procese prípravy Istanbulského dohovoru. Text dohovoru totiž nebol vytvorený konferenciou štátov, ale skupinou expertov. Časť štátov sa proti navrhovanej definícii postavila kriticky a usilovala sa ju zmeniť. Ostro sa proti nej postavili zástupcovia Ruska a Bulharska, ktorí navrhovali, aby sa nahradila definíciou, ktorá je použitá v Rímskom štatúte. Ruská delegácia tiež zdôraznila, že navrhnutá definícia je nejednoznačná a napríklad umožňuje, aby si ktokoľvek (vrátane mužov), kto sám seba považuje za ženu, mohol nárokovať práva vyhradené dohovorom pre ženy. [28] Rusko pre tieto výhrady dohovor ani nepodpísalo. Bulharsko dohovor síce podpísalo, no po rokoch sa v procese ratifikácie k téme vrátil bulharský ústavný súd, ktorý v júli tohto roka povedal, že Istanbulský dohovor je v rozpore s bulharskou ústavou, pretože zahmlieva hranice medzi pohlaviami, čo by sťažilo boj proti domácemu násiliu. [29]

Štátom sa nepodarilo dosiahnuť zmenu definície gendru v článku 3, písm. c), a to najmä kvôli politickému tlaku, aby sa dohovor stihol podpísať za predsedníctva Turecka, ktorému v tom čase ešte veľmi záležalo na proeurópskom imidži. Ak by sa otvoril text dohovoru, dohovor by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevolal Istanbulský. Zvláštnosťou dohovoru je aj to, že o jeho texte členské štáty vôbec nehlasovali, čo sa stalo vôbec po prvýkrát v histórii Rady Európy[30], a rovno sa pristúpilo k podpisovaniu dohovoru jednotlivými štátmi.

Štátom sa však podarilo dosiahnuť aspoň niektoré zmeny, a to v Explanatory Report, čo je niečo ako dôvodová správa k dohovoru. Tu presadili oveľa prijateľnejšiu definíciu gendru, ktorá jednak naväzuje gender na pohlavie, a jednak pripúšťa, že existujú aj iné, ako len spoločnosťou vytvorené roly.

Vysvetlenie pojmu gender v čl. 43 Explanatory Report znie: „V kontexte tohto dohovoru pojem gender, založený na dvoch pohlaviach, mužskom a ženskom, vysvetľuje, že existujú aj spoločnosťou vytvorené roly, správanie, činnosti a atribúty, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov.“

Lenže my právnici vieme, že právne záväzná je tá definícia, ktorá je obsiahnutá priamo v právnom predpise alebo dohovore. Dôvodová správa síce môže pomôcť ako výkladové pravidlo, ale nie je samotným normatívnym právnym aktom. Aj v práve neraz platí, že kde je vôľa, tam je i cesta. A súdy − vrátane medzinárodných súdov a ústavných súdov krajín, slovenského nevynímajúc − už neraz ukázali schopnosť vytvoriť právo aj ex nihilo. Tu sa však priamo do textu dohovoru vkladá definícia, ktorá je vyjadrením videnia sveta zo strany silného svetonázorového prúdu, ktorý začína ovládať kultúru, akademický svet, vlády aj súdy mnohých krajín. Ak platí, že politici sú liberálnejší ako ľud, o sudcoch ústavných a medzinárodných súdov to platí dvojnásobne. Istanbulský dohovor je zbraň, ktorú títo sudcovia dostávajú do rúk, aby z nej vydolovali, čo potrebujú, a to aj v oblastiach, o ktorých možno dnes ešte ani netušíme.

Odstraňovanie rodových stereotypov

Spomedzi ďalších veľkých problémov Istanbulského dohovoru spomeniem záväzok štátov odstraňovať rodové stereotypy. Konkrétne napríklad čl. 12, ods. 1 Istanbulského dohovoru uvádza: „Zmluvné strany prijmú potrebné opatrenia na účel podpory zmien v spoločenských a kultúrnych modeloch správania sa žien a mužov s cieľom odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných rolách žien a mužov.“

Predovšetkým treba uviesť, že pojem stereotypné roly žien a mužov nie je definovaným pojmom a z právneho hľadiska nejde ani o ustálený pojem. Je teda namieste očakávať spory ohľadne interpretácie tohto nejasného pojmu. Otázky mužskosti a ženskosti, delenia domácich prác a starostlivosti o rodinu, význam materstva či dojčenia, spoločenské zvyky ako tanec, obliekanie či oblievačka na Veľkú noc, aleboprejavy úcty a galantnosti mužov voči ženám – to sú príklady oblastí, ktoré sú v hre a na ktoré máme ako ľudia rôzne pohľady a názory, čo je úplne prirodzené. Lenže po prijatí Istanbulského dohovoru nám bude štát, resp. medzinárodný orgán určovať, čo si o týchto veciach máme myslieť.

Medzinárodné organizácie majú pri téme rodovej rovnosti sklony preháňať a neustále rozširovať zoznam požiadaviek voči členským štátom − neraz na základe objednávky úzkej skupiny občianskych združení. V prípade monitorovacieho orgánu GREVIO to nebude inak. Je preto veľmi riskantné zaviazať sa k plneniu záväzkov, ktoré nie sú definované, pričom je jasné, že budú existovať spory o ich rozsah a tlaky na Slovensko, aby robilo veci, ktoré sa nám nebudú pozdávať.

Istanbulský dohovor však neumožňuje vysloviť výhrady k týmto ustanoveniam. Preto jediný spôsob, ako zabezpečiť, aby Slovensko nebolo týmito vágnymi a zneužiteľnými pravidlami viazané, je Istanbulský dohovor neratifikovať.

Indoktrinácia detí v školách

Ďalší zásadný problém predstavuje čl. 14 – Vzdelávanie. Okrem iného sa v ňom i Slovenská republika zaväzuje začleniť do učebných plánov aj študijné materiály o nestereotypných rodových rolách. Čo to znamená? Kto rozhodne, čo to bude znamenať o rok či o dvadsať rokov?

Uvediem príklad. Rakúska feministka Renate Eggerová, ktorá bola o rodových stereotypoch prednášať aj na Slovensku, tvrdí, že v našej sexistickej spoločnosti existujú násilnícke štruktúry, ktoré sa nám javia ako celkom normálne. Za jednu z nich považuje príležitostné prejavy náklonnosti. „Sem patrí napríklad nosenie tašiek a otváranie dverí. Sú to milé gestá, ale vždy v sebe nesú aj predpoklad, že žena nie je schopná napríklad obliecť si kabát.“ [31] Neviem ako vy, ale ja by som nechcel, aby človek s takýmito názormi určoval, čo sa moje deti budú v škole učiť o vzťahoch medzi mužmi a ženami.

Musíme si uvedomiť, že detská duša je posvätná pôda. Mnohí rodičia chcú chrániť svoje deti pred ideologizáciou a majú presné predstavy o výchove detí k rodičovstvu a ku vzťahom medzi pohlaviami. Prijatím nedefinovaných pojmov a záväzkov vytvárame predpoklad na vznik neželaných tlakov medzinárodných organizácií, akú výchovu majú naše deti dostať. Pretláčanie rodového feminizmu na školách by však bolo zjavným porušením práv mnohých rodičov na výchovu detí v súlade s ich presvedčením a hazardovaním so psychickým zdravím detí. [32]

Riziko pre cirkvi

Istanbulský dohovor predstavuje riziko aj pre cirkvi. Väčšina cirkví pôsobiacich na Slovensku má o antropológii jasné predstavy, ktoré sú v mnohom nezlučiteľné s rodovými teóriami (vnímanie mužov a žien ako komplementárnych bytostí, štruktúra manželstva a rodiny, odmietanie kňazstva žien, a podobne). Hrozí, že cirkev bude za tieto postoje ostrakizovaná.

Kvôli nejasnej formulácii čl. 28 Istanbulského dohovoru Ohlasovanie odborníkmi hrozí aj riziko zásahu do práva na spovedné tajomstvo. Hrozí, že Istanbulský dohovor môže byť zneužitý na zásahy štátu do pôsobenia cirkví.

Stigmatizácia mužov a chlapcov

Ďalší problém je stigmatizácia mužov a chlapcov. Istanbulský dohovor chce bojovať proti stereotypom, no celý koncept, že násilie na ženách je rodovo podmienené, či už úmyselne, alebo neúmyselne, prezentuje mužov ako agresorov. Tým Istanbulský dohovor paradoxne vytvára akýsi nový stereotyp o mužoch-agresoroch.

Podsúvanie myšlienky, že muži sú agresori, však môže mať presne opačný efekt, ako by sme si želali. Chlapci a muži potrebujú počuť, že ich úlohou je chrániť ženy, že sú rytieri, ochrancovia žien a slabších, že sú gentlemani. Toto sú ideály, ku ktorým treba chlapcov a mužom viesť, a nie vsugerovávať im, že muž = agresor.

Keď som túto myšlienku prezentoval na diskusnom stretnutí k Istanbulskému dohovoru na ministerstve spravodlivosti, pri vyslovení slov, že muži majú byť rytieri, ochrancovia a gentlemani, sa časť publika, ktoré tvorili feministky, na mojich slovách zasmiala. Aj to je ukážka, ako rodové feministky vnímajú otázku rodových stereotypov.

Istanbulský dohovor nie je dostatočný nástroj na boj proti násiliu na ženách

Napokon by som spomenul ešte jednu slabinu Istanbulského dohovoru. Je ním samotná téma boja proti násiliu na ženách. Istanbulský dohovor totiž hovorí výhradne o rodovo podmienenom násilí na ženách. Za rodovo podmienené násilie na ženách sa považuje násilie, ktoré je nasmerované proti žene, pretože je žena, alebo ktoré postihuje ženy disproporcionálne. A to je problém.

Tzv. rodovo podmienené násilie na ženách celkom iste existuje. Sú komunity, dokonca celé kultúry, ktoré považujú ženy za menejcenné. Dobre to vidieť na demografii krajín ako India alebo Čína, kde sa rodí oveľa viac chlapcov ako dievčat. V týchto kultúrach je chlapec viac ako dievča, a preto sa rodičia, keď sa dozvedia, že čakajú dievča, rozhodujú pre potrat.

Problém menejcennosti žien však u nás nie je taký výrazný. Skôr naopak, myslím si, že vo väčšine spoločnosti prevláda skôr názor, že ženu ani kvetinou neudrieš.

Čo však u nás rozhodne je problém, je násilie páchané v súvislosti s alkoholizmom, so zlou sociálnou situáciou, gamblingom a podobne. Tieto sociálne faktory však Istanbulský dohovor vôbec nerieši a tvári sa, akoby ani neexistovali.

Alebo: ďalším silným faktorom násilia na ženách je štruktúra rodiny. Z výskumov vyplýva, že miera násilia v rodinách založených manželstvom je oveľa nižšia ako miera násilia v kohabitácii alebo partnerskom vzťahu. [33] Ani sociologické faktory násilia na ženách však  Istanbulský dohovor nijako nerieši.

Alebo: z výskumu v Spojených štátoch vyplýva, že veľká časť násilia je páchaná psychopatmi. To sú ľudia, ktorí sú extrémne egocentrickí; niekedy sú veľmi inteligentní, vedia veľmi dobre manipulovať druhými, aby ich využívali, a pri tom všetkom akoby nemali žiadne svedomie, ktoré by ich nabádalo, aby nekonali zlo. V americkej populácii predstavujú psychopati asi 2 percentá mužov a 0,5 percenta žien, teda spolu asi 1,75 percenta populácie. Napriek tomu sú psychopati zodpovední minimálne za 50 percent všetkých násilných trestných činov a oveľa častejšie páchajú násilie opakovane, pričom miera recidívy je u nich až 80 percent. Istanbulský dohovor však žiadne psychologické faktory násilia nerieši. [34]

Záver

Ak by tieto škodlivé ustanovenia, o ktorých sme písali, neboli do dohovoru zamiešané, Istanbulský dohovor by bol na Slovensku zrejme už dávno ratifikovaný. Žiaľ, Istanbulský dohovor nie je možné ratifikovať, pretože predstavuje príliš veľké riziko, že bude použitý ako právny základ pre šírenie gender ideológie.

Najlepšie, čo môže Slovensko spraviť, je odmietnuť tento dohovor, a to spôsobom predkladaným v čl. 18 písm. a) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, z ktorého bude jasne vyplývať úmysel Slovenskej republiky, že sa nehodlá stať zmluvnou stranou dohovoru.

Na začiatku som spomínal, že Robert Fico i Peter Pellegrini sa kriticky vyjadrili na adresu Istanbulského dohovoru − a to je dobre. No ešte zostáva spraviť jeden krok, a síce stiahnutie podpisu pod dohovorom. Len tak sa zabezpečí, že dohovor neratifikuje niektorá z nasledujúcich vlád. Teraz je príležitosť, aby sa vec dotiahla do zdarného konca.

 

Patrik Daniška

Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z. (www.hfi.sk)

 

 

Literatúra

Anderson R. T. When Harry Became Sally. Responding to the Transgender Moment. Encounter Books, New York, 2018.

Agnello, F. A New ‘Gender’ Definition in International Law: the Convention on Preventing and Combating Violance against Women and Domestic Violance. The Spanish Yearbook of International Law, 2013-2014.

Scruton, R. Modern Manhood. City Journal, Autumn 1999.

McHugh, P. R., Mayer, L. S. Sexuality and Gender, Findings from the Biological, Psychological, and Social Sciences. The New Atlantis 50, Special Report, Fall 2016.

McHugh, P. R., Mayer, L. S., Hruz, P. W. Growing Pains. Problems with Puberty Suppression in Treating Gender Dysphoria. The New Atlantis 52, Spring 2017.

Girgis S., Anderson R. T., George R. P. Čo je to manželstvo? Obhajoba zväzku muža a ženy. Kolégium Antona Neuwirtha, Ivanka pri Dunaji, 2013.

Wilcox, W. B. a kol. Prečo na manželstve záleží. Tridsať záverov spoločenskovedných výskumov. Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o. z., Rovinka, 2015.

 

Poznámky

[1] TASR, Rábara, P. Verejný tlak zabral, Fico nedá súhlas na ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Postoj, 22. februára 2018. Dostupné na: https://www.postoj.sk/30889/verejny-tlak-zabral-fico-neda-suhlas-na-ratifikaciu-istanbulskeho-dohovoru

[2] http://www.ecav.sk/?p=Aktual/AktualStanov/vyhlasenie_najvyssich_predstavitelov_krestanskych_cirkvi_v_slovenskej_republike_k_tzv_istanbulskemu_dohovoru

[3] Oficiálna stránka Rady Európy o Istanbulskom dohovore: https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/treaty/210

      Text Istanbulského dohovoru v slovenčine: https://rm.coe.int/CoERMPublicCommonSearchServices/DisplayDCTMContent?documentId=0900001680462541

[4] Slovo „gender“ sa do slovenčiny niekedy prekladá ako „rod“. V tomto texte sa však takýto preklad nepoužíva, a to z dvoch dôvodov. Prvým je ten, že Krátky slovník slovenského jazyka nepozná tento význam slova rod (http://slovnik.azet.sk/pravopis/?q=rod). Druhým dôvodom je to, že v právnych textoch sa pojmom rod myslí pôvod (napr. šľachtický rod) a bolo by mätúce, ak by sa tým istým slovom označovala iná kategória. Ak by napríklad právna norma obsahovala zákaz diskriminácie na základe rodu – ktorý rod sa by sa tým mal na mysli?

[5] Rozdiely v pojmoch pohlavie a gender sú veľmi pekne vysvetlené v prednáške Sex, Gender and Identity od Any Samuel, Ph.D., akademickej riaditeľky v organizácii Cana Vox: https://vimeo.com/266942512

[6] The Endowment for Human Development. Prenatal Summary. Dostupné na: http://www.ehd.org/prenatal-summary.php

[7] Filozofické vyjadrenie telesnej jednoty muža a ženy nájdeme veľmi pekne vyjadrené v knihe: Girgis S., Anderson R. T., George R. P. Čo je to manželstvo? Obhajoba zväzku muža a ženy. Kolégium Antona Neuwirtha, Ivanka pri Dunaji, 2013, s. 32 – 33. „[J]ednotu spôsobuje spoločná činnosť: činnosť smerujúca k spoločným cieľom. Dve veci sú súčasťou väčšieho celku – sú jedno –, ak sú zajedno v konaní; a v konaní sú zajedno vtedy, ak sa koordinujú vzhľadom na jeden cieľ, ktorý ich obe obsahuje. ... Medzi dvomi ľuďmi je takýto druh jednoty nemožný pri funkciách, ako je trávenie, pri ktorom sú jednotlivci od prírody sebestační. Je však pozoruhodným faktom, že existuje aspekt, v ktorom je tento najvyšší typ telesnej jednoty možný medzi dvomi ľuďmi; je ním jedna funkcia, pri ktorej reálne potrebujeme partnera, aby sme boli úplní: pohlavné rozmnožovanie. Pri koite – a len pri ňom – sa telá muža a ženy vďaka svojej pohlavnej komplementarite zúčastňujú na koordinácii s biologickým cieľom reprodukcie – čo je funkcia, ktorú ani jeden z nich nemôže vykonať sám.“

[8] Anderson R. T. When Harry Became Sally. Responding to the Transgender Moment. Encounter Books, New York, 2018, s. 2.

[9] Scruton, R. Modern Manhood. City Journal, Autumn 1999. Dostupné na: https://www.city-journal.org/html/modern-manhood-11823.html 

[10]        Agnello, F. A New ‘Gender’ Definition in International Law: the Convention on Preventing and Combating Violance against Women and Domestic Violance. The Spanish Yearbook of International Law (2013-2014), s. 90 – 93.

[11]        Porovnaj Scruton, R. Modern Manhood. Dostupné na: https://www.city-journal.org/html/modern-manhood-11823.html 

[12]        Bellinger, Ch. K. Rada pre sudcu Gorsucha, ak by sa ho pýtali na potraty. Preklad do slovenčiny je dostupný na https://www.hfi.sk/blog/zo-sveta/295-rada-pre-sudcu-gorsucha-ak-by-sa-ho-pytali-na-potraty  

[13]        Lenin, V. I. A Great Beginning. Collected Works. Volume 29, s. 408 – 434. Dostupné na https://www.marxists.org/archive/lenin/works/1919/jun/19.htm  

[14]        Viac o vzťahu komunistov k umelému potratu pozri v článku Daniška, P. Sovieti a potraty, dostupnom tu: https://www.hfi.sk/clanky/pravo-na-zivot/322-sovieti-a-potraty   

[15]        Danišková, K. Čo skutočne naše deti potrebujú. Dostupné na https://www.hfi.sk/blog/katarinadaniskova/281-co-skutocne-nase-deti-potrebuju   

[16]        Pozri Barcelonské ciele z roku 2012: http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/ec/71025.pdf a ich obnovenie v rámci Stratégie 2020: http://ec.europa.eu/transparency/regdoc/rep/1/2013/SK/1-2013-322-SK-F1-1.Pdf 

[17]        Na túto skutočnosť upozorňovala napr. výzva „Mama je lepšia ako jasle!“ v júni 2017: https://www.citizengo.org/sk/fm/70413-som-lepsia-ako-jasle

[18]        Čl. 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

[19]        McHugh, P. Transgenderism: A Pathogenic Meme. The Public Discourse, 10. jún 2015. Dostupné na: http://www.thepublicdiscourse.com/2015/06/15145/

[20]        Dr. Paul McHugh publikoval výskumy k téme sexuality a gendru v McHugh, P. R., Mayer, L. S. Sexuality and Gender, Findings from the Biological, Psychological, and Social Sciences. The New Atlantis 50, Special Report, Fall 2016. Dostupné na: https://www.thenewatlantis.com/publications/number-50-fall-2016 a McHugh, P. R., Mayer, L. S., Hruz, P. W. Growing Pains, Problems with Puberty Suppression in Treating Gender Dysphoria. The New Atlantis 52, Spring 2017. Dostupné na: https://www.thenewatlantis.com/publications/growing-pains

[21]        McHugh. Transgenderism: A Pathogenic Meme. Dostupné na: http://www.thepublicdiscourse.com/2015/06/15145/

[22]        Anderson, R. T.  When Harry Became Sally, s. 21-25.

[23]        WND. Female athletes crushed by 'women who were once men'. WND, 26. marca 2017. Dostupné na: https://www.wnd.com/2017/03/female-athletes-crushed-by-women-who-were-once-men/

[24]        Freiburger, C. Male rapist who identifies as ‘female’ transfers to women’s jail, assaults females. Life Site News, 10. september 2018. Dostupné na:  https://www.lifesitenews.com/news/male-rapist-who-identifies-as-female-transfers-to-womens-jail-assaults-fema 

[25]        Turner, C. Number of children being referred to gender identity clinics has quadrupled in five years. The Telegraph, 8. júl 2017. Dostupné na: https://www.telegraph.co.uk/news/2017/07/08/number-children-referred-gender-identity-clinics-has-quadrupled/

[26]        Anderson, R. T. When Harry Became Sally, s. 119.

[27]        Ide o pracovný preklad autora tejto prednášky z anglickej verzie štatútu, a to z dôvodu, že slovenský oficiálny legislatívny preklad preložil pojem gender ako pohlavie, čo je zrejme korektný preklad (vzhľadom na Slovník slovenského jazyka, ktorý pojem „rod“ v zmysle pohlavie nepozná), avšak z tohto prekladu sa vytráca problematika vzťahu medzi pojmami pohlavie a gender. Pozri čl. 7, ods. 3 Rímskeho štatútu, slovenskú i anglickú verziu: https://www.slov-lex.sk/static/pdf/2002/2002c140.pdf

[28]        Agnello, F. A New ‘Gender’ Definition in International Law, s. 102.

[29]        Novinite. The Constitutional Court Decided: The Istanbul Convention is Against the Bulgarian Constitution. Novinite.com, 27. júl 2018. Dostupné na: https://www.novinite.com/articles/191318/The+Constitutional+Court+Decided%3A+The+Istanbul+Convention+is+Against+the+Bulgarian+Constitution

[30]        Agnello, F. A New ‘Gender’ Definition in International Law, s. 102.

[31]        Eggerová, R. Násilie a rodové stereotypy. Dostupné na: http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/hlavne-menu/citaren/ruzovy-a-modry-svet-(cd-rom)/monika-bosa:-preco-zeny-zazivaju-nasilie/materialy/renate-eggerova:-nasilie-a-rodove-stereotypy

[32]        Porovnaj Vyjadrenie a výzva lekárov, psychológov a iných odborníkov ku vplyvu rodovej ideológie na duševné zdravie detí zo dňa 1. júna 2014. Dostupné na: https://rodovescitlivovanie.wordpress.com/ 

[33]        Wilcox, W.B. a kol., „Prečo na manželstve záleží. Tridsať záverov spoločenskovedných výskumov.“ Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z., Rovinka, 2015. S. 58-59. 

[34]        Buffil, J.A., „The Criminal Mind and the Moral Imagination: What Psychopaths Can Teach Us About Conscience.“ The Public Discourse, 6. február 2008. Dostupné na: http://www.thepublicdiscourse.com/2018/02/20735/